Brémski muzikanti - Bratia Grimmovci

Bol raz jeden muž a ten mal osla, ktorý mu dlhé roky slúžil a nosil vrecia obilia do mlyna, ale teraz mu sily pomaly dochádzali, onedlho už nijakú prácu nezvládne, a tak jeho pán uvažoval o tom, že ho dá utratiť. To sa ale oslovi vôbec nepáčilo, do klobás sa mu ešte nechcelo, a tak ušiel a vydal sa do mesta Brémy, že sa tam stane muzikantom.

Tak si tak vykračoval, keď uvidel pri ceste ležať a žalostne vyť poľovného psa. „Prečo tak nariekaš, chlpáč?“ „Ach,“ vzdychol si pes: „som starý, zo dňa na deň slabnem, na love nie som na nič a pán ma chcel zastreliť, tak som ušiel, ale kto mi teraz dá najesť?“ „Vieš čo?“ povedal osol: „Poď so mnou do Brém a staň sa tiež muzikantom. Budeme hrať spolu, ja budem brnkať na lutnu a ty môžeš tĺcť do bubnov.“ To sa psovi zapáčilo, a tak putovali ďalej spolu.

Onedlho uvideli mačku, ktorá čupela pri ceste a tvárila sa ako zlé počasie. „Čo ti preletelo cez nos, mourovatá?“ spýtal sa osol. „Čo by? Len mi ide o život!“ odpovedala mačka: „Som stará, zuby mi tŕpnu, radšej sedím pri peci a priadem, než lovím myši. Moja pani ma chce utopiť. Dobrá rada drahá, čo si počať?“ „Tak poď s nami do Brém! Nočnému muzicírovaniu rozumieš, môžeš sa tiež stať muzikantom.“ Mačke sa to zdalo ako dobrý nápad a šla s nimi.

Tak išli, až prišli na jeden statok, kde na bráne sedel kohút a ten vám kričal, akoby ho brali na nože. „Čo tu revješ ako na lesy, kikiríkač?“ „Gazdiná si zavolala kuchárku, že mi má dnes večer odseknúť hlavu, zajtra je nedeľa, máme hostí a zo mňa bude výborná polievka. Preto kikiríkam, čo mi sily stačia, kým ešte môžem.“ povedal kohút. „Ale“, odvetil mu osol: „radšej poď s nami do Brém, umrieť môžeš vždy, ale máš dobrý hlas, môžeš muzicírovať s nami.“ Kohút súhlasil, a tak kráčali po ceste do Brém už štyria.

A deň sa krátil a nastal večer a zvieratá sa rozhodli, že prenocujú v lese. Osol a pes si ľahli pod jeden vysoký strom, mačka sa uvelebila na konár a kohút vyletel na vrcholec, aby bol v bezpečí. Skôr však, než sa uložil na spánok, obzrel sa na všetky štyri svetové strany a vtedy zbadal svetielko. Zavolal na svojich kamarátov, že tam niekde musí byť dom, a tak osol rozhodol, že vstanú a pôjdu ešte chvíľu ďalej, možno nájdu lepšie nocovanie než v divočine. Psovi by prišlo pár kostí s kusom mäsa tiež vhod, a tak sa spoločne vydali za tým svetlom, ktoré ich doviedlo k veľkému osvetlenému domu.

Osol sa ako najvyšší pozrel oknom dovnútra, a keď sa ho kohút pýtal, čo vidí, tak im odvetil, že prestretý stôl s vybranými pochúťkami a pitím a okolo toho stola sa váľajú zbojníci a dávajú si do nosa. „To by bolo niečo pre nás!“, povedal kohút a zvieratá premýšľali, ako by najlepšie zbojníkov od hostiny odohnali.

Osla napadlo postaviť sa na zadné a oprieť sa o okno, pes mu potom vyskočil na chrbát, mačka vyliezla na psa a kohút vyletel celkom hore a sadol si mačke na hlavu. Na oslie znamenie začali spoločne muzicírovať, osol reval, pes vyl, mačka mraučala, kohút kikiríkal, až okenné tabule drnčali. Do zbojníkov akoby bleskom udrel. Pri prvých tónoch toho strašidelného muzicírovania vyskočili od stola, a keď sa to nemalo k koncu, vybehli z domu a utekali preč do lesa. A bolo to!

Teraz si k stolu sadli brémski pútnici a jedli a pili, čo im hrdlo ráčilo. Keď boli s jedlom hotoví, zhasli svetlo a uložili sa na spánok. Osol si ľahol na smetisko na dvore, pes za dvere, mačka do krbu na horúci popol, kohút si vyletel na strechu. A keďže boli tou dlhou driapačkou unavení, za chvíľu všetci spali.

Zbojníci, ktorí boli neďaleko, počkali do polnoci, a keď videli, že sa v dome nesvieti, tak si povedali, že sa predsa nenechajú odradiť takou malichernosťou a kapitán jedného z nich poslal na výzvedy, aby zistil, či je čistý vzduch.

V dome bolo ticho ako po vymretí. Zbojník šiel do kuchyne, aby rozložil oheň, tu uvidel rudo žiariace oči mačky a myslel si, že sú to žeravé uhlíky. Schmatol triesku a chcel ju pripáliť. Ale mačka nerozumela žartom, nazlostene mu skočila do tváre a ako divá ho drápala a škriabala.

Zbojník sa vydesil na smrť a skočil ku dverám, kde sa mu pes, ktorý tam ležal, zahryzol do nohy. Chlap vybehol na dvor a bežal rovno cez smetisko, kde naňho čakal osol a ten ho zo všetkých síl prednými nohami kopol.

Zbojnícke jačanie a nárek zobudilo kohúta na streche: „Kikirikí!“ A zbojník utekal, čo mu sily stačili, ku kapitánovi a rozprával mu, že v dome sa usadila strašná čarodejnica s dlhými ostrými nechtami, ktorá mu poškriabala celú tvár, pri dverách naňho striehol nejaký chlap s ostrým nožom a zle mu zničil nohu, na dvore narazil na čierneho netvora, ktorý ho mlátil drevenou palicou, a na streche sedel jeden, čo volal: „Sem s ním! Sem s ním!“ Zbojníkov prešla chuť dobývať stratený dom späť, a tak sa pobrali a už sa tam nikdy neukázali.

A čo tí štyria brémski muzikanti? Tí do Brém tiež nikdy nedošli. Zostali v tom dome a žili tam, kým nepomreli