O princeznej Pampeliške

V jednej malej dedinke, kde líšky dávajú dobrú noc a zornička vychádza s kohútím kikiríkaním, žije krásna panna Pampeliška.
Volajú ju tak preto, že veľmi rada pletie púpavové venčeky. Za tou dedinkou, len malý kúsok od lesa, je veľká lúka a na tej lúke rastie množstvo nádherných kvietkov. Okrem nich aj krásne, žlté púpavy.

Raz, keď Pampeliška opäť sedela v tráve na lúčke a pletla už asi desiaty venček,
prechádzal okolo lesa princ Ján so svojou družinou.

„Čože to tu robíš, dievča?“ spýtal sa odmerane.
„Pletiem púpavové venčeky,“ odpovedalo dievča a jeho líčka sčervenali, tak veľmi sa pred princom hanbilo.

„A ako sa voláš?“ nedal sa odbiť princ. „A načo je toľko venčekov a prečo to vlastne robíš?“
„Pampeliška. Volám sa Pampeliška a pletiem venčeky preto, že sú krásne žlté a že sa mi páčia.
Ak chcete, princ, jeden z tých venčekov Vám dám,“ odpovedala.

„Pampeliška? Aké čudné meno! Kto to kedy počul, aby sa niekto volal Pampeliška!“ vysmieval sa princ.
„A že mi dáš jeden z tých venčekov? Robíš si zo mňa žarty? Taká drzá dievka!
Obyčajný venček z púpav. To je mi teda darček!“ kričal rozhnevaný princ.
„Prepáčte, pane. Ja… Nechcela som Vás nahnevať. Myslela som…“

„Mlč, drzé dievča!“ Mávol rukou na svoju družinu na znamenie, že budú pokračovať v ceste.
Pampeliška sa za nimi smutne dívala a bolo jej ľúto, že princa Jána tak veľmi nahnevala.
„Princ je pyšný a zlý,“ povedala si sama pre seba, pozbierala upletené venčeky a ponáhľala sa domov.

Princ Ján prechádzal zámockými komnatami a stále myslel na dievča, ktoré stretol na lúke pri lese. Bolo veľmi pekné a milé. Sám nechápal, prečo naň bol taký zlý a prísny. Možno to s tým darčekom nemyslela tak zle. Rozhodol sa, že hneď zajtra pôjde na vyjažďku k lesu a ospravedlní sa Pampeliške za to, že sa jej vysmieval a že sa naň tak oboril. Ale druhý deň ju na lúke nenašiel. Ani tretí, ani štvrtý deň na lúke nebola. Princ z toho bol veľmi smutný.

„To je veľmi ťažká vec, môj princ,“ povedal mu jedného dňa pán radca.
„Vaše trápenie sa volá láska. Jednoducho ste sa do toho dievčaťa zamilovali.“

„Musím ju nájsť. Musím sa ospravedlniť za to, že som na ňu bol zlý.“
Pán radca sa zľakol. „Ale ako to chcete urobiť? Podľa čoho ju nájdeme, keď ani nevieme, kde býva?“

Princ sa zamyslel a veselo zvolal: „Nájdeme ju podľa venčeka!
Dievča, ktoré mi uplietne najkrajší púpavový venček, stane sa mojou ženou. Dajte to vyhlásiť, pán radca.“

Niekoľko dní a nocí križoval princ Ján kráľovstvo krížom-krážom,
ale dievča, ktoré by vedelo uplietť taký krásny venček ako Pampeliška, nikde nenašiel.

„Vrátime sa domov,“ povedal smutný princ, keď si myslel, že už nie je kde hľadať.
Prešli všetky domy, koľko ich v ich kráľovstve bolo, ale po Pampeliške akoby sa zem slkla.

Cestou späť na zámok prechádzali okolo lesa a vtom uvideli v tráve sedieť dievča, ktoré pletlo púpavový venček.

„Dobrý deň, jasný pane,“ povedala Pampeliška, keď prišli bližšie.
„Uplietla som Vám venček, ale neviem, či Vás môj darček neurazí, alebo azda dokonca nnahnevá.“

„Môžeš mi, prosím, odpustiť?“ ospravedlňoval sa princ. „Bol som hlúpy a zlý.“
„Rád by som požiadal o ruku svoju krásnu princeznú Pampelišku.“

„Vezmem si Vás za muža, princ Ján. Ale mám jednu podmienku.
Pôjdem s vami na zámok len v prípade, že v jeho záhradách rastú púpavy.“

Tak sa stalo, že bola svadba.
A keď sa im narodila malá princezná, sedávali spolu s Pampeliškou v tráve a pletli krásne púpavové venčeky.