Traja kone

Neviem, v ktorej krajine a v akých časoch, ale žil raz jeden kráľ. V jeho državách boli husté lesy, široké polia i tučné lúky. Všetko by bolo, ako sa patrí, keby sa mu nebolo začalo na lúkach strácať seno. Každej noci akoby ich zem pohltila, vždy po tri kopy. Kráľovskí sluhovia si mohli nohy zbehať, bdeli celé noci, ale všetko nadarmo. Zlodeja nechytili a kopy tiež neuhlídali.
Tu kráľ rozkázal vyhlásiť po celom kráľovstve:
„Kto zlodeja chytí, tomu ..... aj keby to bol ten najposlednejší žobrák ..... dá kráľ jednu zo svojich troch dcér za manželku.“
Neďaleko kráľovského paláca býval chalupník a tomu práve v tom čase dorastali traja synovia.
Najstarší syn, ktorý z nich bol najvychytrenejší, začul o kráľovej výzve a vraví:
„Matka moja, otče milý! Pôjdem chytať zlodeja. Možno ešte uvidíte, ako si váš syn vedie kráľovskú dcéru k oltáru!“
„Dobre,“ povedal otec. „Choď.“
Matka nepovedala nič, len napiekla bieleho chleba, odrezala kus slaniny, navarila vajec a uložila všetko do mešca, aby synovi nebolo clivo, keď bude v noci bdieť. Bol to jej miláčik.
A tak sa najstarší syn vybral na kráľovskú lúku, sadol si pod kopu, položil pred seba mešec a pustil sa do jedla ..... klopal vajce za vajcom a pritom si pochutnával na chlebe so slaninou.
Tu vybehla z trávy jašterica a vraví:
„Daj mi tiež kúsok. Som hladná.“
„Tak to by sa ti páčilo!“ odvetil najstarší syn. „Myslíš si snáď, že matka zháňala pre teba? Utekaj, kým si celá!“
„Dobre teda,“ povedala jašterica. „Ale pamätaj: čo si si predsavzal, to sa ti nepodarí.“
A zmizla, akoby sa do zeme prepadla.
Najstarší syn sa dosýta najedol a vyliezol si na kopu.
Takto budem mať celú lúku pred sebou ako na tanieri, povedal si.
Sedel na kope a pozeral, pozeral ..... až zaspal. Keď sa ráno prebudil, kopa pod ním bola preč. A dve ďalšie, čo stáli vedľa, zmizli tiež. Čo mal brat robiť? Šuchtal sa pomaličky domov. Prostredný brat ..... ten mal tiež za ušami ..... sa z neho začal vysmievať:
„Aj keď si najstarší, veľa ti to platné nebolo. Keď pôjdem ja, mne zlodej neujde!“
A išiel. Ale stalo sa mu celkom to isté ako najstaršiemu.
A tu najmladší syn, ktorého všetci pokladali za hlúpika, vraví:
„Oco! Mama! A čo keby som išiel ja? Možno toho zlodeja chytím!“
„Čo ťa to napadá!“ pustili sa doňho. „Múdri bratia ho nechytili, a tebe, hlúpik, by sa to malo podariť? Nikam nechoď!“
Lenže najmladší synček neposlúchol. Vzal si so sebou kôrku chleba ..... matka mu na cestu nič nedala ..... a išiel.
Šiel rovno do kráľovského paláca a vraví:
„Ukážte mi predsa tie kráľovské dcéry! Musím sa pozrieť, či sú mladé a pekné. Možno ani nebudú stáť za to, aby som sa kvôli nim namáhal.“
Kráľ s dvoranmi sa nad tou dedinskou neomaleností dal do smiechu, ale princezné mu predsa len priviedol:
„No tak, páčia sa ti moje dcéry? Možno sa ti budú zdať staré, alebo snáď nie sú pekné?“
„Nie, sú krásne,“ odpovedal najmladší. „Všetky sú krásne ako slnko, ale najmladšia sa mi páči najviac. Vyberiem si ju za ženu, keď chytím zlodeja.“
„Najprv ho chyť,“ povedal kráľ, „a až potom vyberaj.“
„Aj to urobím,“ povedal najmladší.
Zvesil čiapku, uklonil sa princeznám a šiel na lúku. Uprostred lúky sa zastavil a začal rozmýšľať: Ako by som to mal urobiť? Najprv sa najesť a potom strážiť? Alebo najprv strážiť a potom sa najesť? Nakoniec si povedal, že sa najprv naje.
Posadil sa pod kopu, vytiahol kôrku chleba, a vtom vidí, ako popri ňom beží jašterica.
„Daj mi,“ vraví jašterica. „Aj ja by som rada ochutnala.“
„Veľké zásoby práve nemám,“ odpovedal najmladší syn. „Ale polovicu z toho, čo som si so sebou vzal, ti dám.“
Jašterica zhltla chlieb, skôr než by si povedal švec, a povedala:
„Čo si si predsavzal, to sa ti podarí. Vyleziem si na kopu a pokojne spi. Keď prídu zlodeji, zobudím ťa, a potom už bude záležať len na tebe. O polnoci sa objavia za kráľovým senom traja kone; dvoch chyť za hrivy a na tretieho si sadni. A neboj sa ničoho, všetko dobre dopadne.“
Najmladší syn urobil, ako jašterica radila: vyliezol si na kopu a zaspal.
O polnoci ho jašterica škrabla labkou po tvári. Prebudil sa, pretrel si oči a vtom uvidel, ako sa priamo z oblakov znášajú k zemi traja kone. Jednému sa srsť ligotala striebrom, druhému sa leskla zlatom a tretiemu sa blýskala diamantmi.
Kone zleteli dolu a rovno k senu. Tu najmladší syn vyskočil, dvoch koní chytil za hrivy a na tretieho si sadol.
Čo sa ale teraz dialo!
Kone sa vzniesli do neba. Najmladšiemu synovi sa až dych zatajil. V ušiach mu hvízdalo, kučery mu povievali vo vetre.
Kone vyleteli až do samých oblakov a zaerdžali:
„Zlez, človeče! Alebo bude s tebou zle!“
„A nezleziem,“ povedal najmladší syn. „Ja mám ešte chuť trochu sa povoziť.“
Kone znova vyrazili do cvalu. Doleteli až k samým hviezdam a zaerdžali:
„Zlez, človeče! Bude s tebou zle!“
„To sa ešte uvidí, s kým bude zle,“ odpovedal najmladší. „Vy ste už celé pokryté penou, a ja nič, ja sa len držím.“
Kone sa rozleteli ešte prudšie ako predtým, vzniesli sa k Mesiacu a zaerdžali po tretí raz:
„Zlez, človeče! Bude s tebou zle!“
„Ja by som aj zliezol, ale vyleteli ste už príliš vysoko,“ povedal najmladší, „odtiaľto už nohami na zem nedosiahnem. Keď vás tá naháňačka po nebi omrzí, spustite sa na zem a ja zleziem.“
Čo mali robiť? Rútili sa dolu ako balvany z hôr.
Najmladší syn nestihol ani okom mihnúť, a už stáli všetkými štyrmi na zemi.
„No,“ vraveli kone, „premohol si nás. Takému junákovi, ako si ty, nie je hanba slúžiť. Teraz z nás zloži uzdy a ukry ich za пазуху.“
Tak vraveli kone a zmizli, akoby ich nikdy nebolo.
Najmladší syn vyčkal na ráno a šiel do paláca.
„A teraz ma oženíte s najmladšou princeznou,“ vraví kráľovi. „Všetky kopy stoja ako včera.“
Kráľ sa odobral na lúku a prepočítal kopy. Naozaj, boli všetky!
Lenže kráľ nevedel, či sa má radovať, alebo smútiť. Ani za mak sa mu nechcelo vydať dcéru za dedinského chasníka!
„Počúvaj,“ povedal kráľ, „vezmi si sto dukátov a choď, odkiaľ si prišiel. Dcéru ti nedám.“
„A čo,“ odvetil najmladší syn, „peňazí sa zrieknu len hlupáci. A tvoja dcéra, ktorú mi teraz nechceš dať, si ma aj tak raz sama vyvolí za ženícha. Som ešte mladý, môžem počkať.“
„Hm, to budeš dlho čakať, chlapče,“ povedal kráľ a vysypal mu sto dukátov.
Najmladší syn vzal peniaze, strčil ich do vrecka a zamyslel sa.
Keď donesiem dukáty domov, povedal si, bratia mi ich zoberú.
Preto domov nešiel. Vybral sa ku kráľovskému záhradníkovi a poprosil ho, či by ho nevzal do učenia. Ako učňovské mu dal vopred všetky svoje peniaze.
Presne o rok dal kráľ vyhlásiť:
„V ten a ten deň a v tú a tú hodinu si bude najstaršia kráľovská dcéra voliť ženícha. Kto z urodzených ľudí sa chce uchádzať o jej ruku, nech príde ku kráľovskému palácu.“
Kráľovská dcéra bola veľmi pekná a kráľ jej dával nemalé veno. Ako by sa oň ženíchi neuchádzali! Zo všetkých strán sa začali k palácu schádzať princovia a cárovičia.
V určený deň za svitania natrhal kráľovský záhradník v sade tie najkrajšie kvety a prikázal učňovi, aby ich odniesol najstaršej princeznej.
Ten vzal kyticu, bežal k veži, kde bývali princezné, a zaklopal na okienko.
„Hej, princezná, nesiem ti kyticu! Záhradník prikázal, aby som ti ju odovzdal.“
Tu všetky tri princezné vyzreli z okna, najstaršia už aj ruku načiahla.
Záhradníkov učeň vytrhol z kytice najkrajší kvietok, hodil ho potajomky najmladšej princeznej a potom odovzdal celú kyticu najstaršej.
Najstaršia vzala kyticu a dala záhradníkovmu učňovi štyri zlaté peniaze.
Ten mince schoval a šiel nazad k záhradníkovi.
„Tak čo,“ opýtal sa záhradník, „odovzdal si kyticu?“
„Odovzdal,“ odpovedal učeň.
„A nič ti princezná nedala?“
„Nič, len mi prikázala, aby som sa prišiel pozrieť na námestie, ako si bude vyberať ženíchov.“
„Čo by si ty robil na námestí!“ povedal záhradník. „Budú tam všetci princovia a cárovičia a urodzení hostia ..... Nie, len seď pekne doma.“
„Dobre,“ povedal učeň, „budem sedieť doma.“
Odišiel kúsok nabok, vytiahol z vrecka zlaté pencie a začal si s nimi prehadzovať z ruky do ruky.
„Čo to máš?“ pýtal sa ho záhradník.
„Ale nejaké gombíky,“ odvetil najmladší syn. „Našiel som ich na ceste. Pozri, ako sa blýskajú.“
To je ale hlupák! Nerozozná peniaze od gombíkov! pomyslel si záhradník a povedal učňovi:
„Naozaj, pekné gombíky. Daj ich sem, schovám ti ich. Ak nájdeš ešte nejaké, prišijeme ti ich na kazajku.“
„Dám ti ich, keď ma pustíš na námestie,“ vraví učeň.
„Čo s tebou mám robiť,“ odpovedal záhradník. „Choď si, keď máš takú chuť.“
Na to práve učeň čakal. Dal záhradníkovi peniaze a vybehol von bránou.
O poludnie sa všetci ženíchi zhromaždili na námestí a zoradili sa jeden vedľa druhého. Zrazu sa spoza rohu vyrútil jazdec. Mal strieborný odev, strieborného koňa, aj výstroj na koni bola strieborná. Jazdec prešiel cez celé námestie a postavil sa do radu ako posledný.
V tom vyšla z paláca princezná. Kráčala popri rade a obzerala si ženíchov, aby vybrala podľa svojho srdca. Prešla popri všetkých a zastavila sa až pred strieborným jazdcom:
„Tento bude mojím mužom!“
Len čo to dopovedala, hop a skok! ..... strieborný kôň sa vzniesol s jazdcom do výšky a zmizol v oblakoch.
Čo princeznej zostávalo? Musela si vybrať iného. A hneď toho dňa sa slávila svadba.
O rok zatúžila aj prostredná kráľovská dcéra vyvoliť si ženícha podľa svojho srdca. Znova zvolal kráľ zo všetkých krajín princov a cároviča. V nádherných šatách na vyobliekaných koňoch sa zišli v určený deň do mesta.
Toho dňa ráno natrhal záhradník zasa kvety a prikázal učňovi, aby ich odniesol princeznej.
A tak ich učeň vzal a niesol do paláca.
„Hej, princezná,“ zvolal pod okienkom, „tu máš kyticu! Záhradník ju posiela.“
Prostredná kráľovská dcéra sa vykloní z okienka a za sestrinym ramenom vykukla aj najmladšia.
Záhradníkov učeň vytrhol aj tentoraz najkrajší kvietok, hodil ho potajomky najmladšej a potom podal celú kyticu prostrednej princeznej. Prostredná princezná ju vzala a dala učňovi štyri zlaté peniaze.
Ten ich odniesol záhradníkovi a znova dostal dovolenie pozrieť sa na námestie.
Na námestí už dávno boli všetci ženíchi zhromaždení v rade jeden vedľa druhého a čakali, kým príde princezná. V tom zacvakali na dlažbe podkovy a spoza rohu vyšiel jazdec v zlatom odeve a na zlatom koni. Obišiel námestie dookola a postavil sa do radu ako posledný.
V tej chvíli vyšla z paláca kráľovská dcéra; hneď jej padol do oka jazdec na zlatom koni. Išla rovno k nemu a na ostatných ženíchov sa ani nepozrela.
Hneď ako pristúpila bližšie, trhol jazdec zlatými opraťami a vzniesol sa do nebies.
Čo princeznej zostávalo? Aj prostredná kráľovská dcéra si musela vybrať iného. A znova sa slávila svadba a bolo veselo ako na hodoch.
O rok prišiel čas vydať aj najmladšiu dcéru.
Zo všetkých strán sa zišli princovia a cárovičia. Tí najkrajší a najurodzenejší, lebo aj nevesta bola najkrajšia a najmilovanejšia zo všetkých troch kráľovských dcér.
Toho dňa vstal záhradníkov učeň za svitania, natrhal celé náručie kvetov, previazal ich hodvábnou stuhou a niesol najmladšej kráľovskej dcére. Princezná vzala kyticu, potešila sa s ňou, potom vytrhla najkrajší červený kvietok a hodila ho mladému záhradníkovi.
K poludniu sa postavili ženíchi do radu jeden vedľa druhého, junák vedľa junáka. Jedenásťkrát už udrel zvon na zvonici; s dvanástym úderom zacvakajú na dlažbe podkovy: na námestie vchádza jazdec, kôň pod ním horí diamantmi a sám jazdec sa diamantmi trbliece, že oči prechádzajú.
Obišiel celé námestie a postavil sa do radu ako posledný.
V tej chvíli vyšla princezná. Prešla popri všetkých, ani sa na nich nepozrela a zostala stáť pred diamantovým jazdcom. Pozrela mu do tváre a srdce jej vzplanulo.
„Tento bude mojím mužom,“ povedala.
Ale jazdec len zahvízdal a vzniesol sa do povetria.
Zmizol v oblakoch ako zjavenie. Len červený kvietok spadol z nebies princeznej k nohám. Zdvihla kvietok a hneď ho spoznala. Bol to ten, ktorý darovala ráno mladému záhradníkovi.
A iného ženícha si už nevyberala.
„Žiadneho cároviča ani princa nechcem,“ povedala otcovi. „Ak ma už naozaj chceš vydať, vydaj ma za mladého záhradníka, za toho, čo dnes ráno priniesol kyticu.“
Kráľ sa nahneval, až nohami zadupal. Prehováral dcéru tak i onak, ale nadarmo. Princezná nikoho iného nechcela. Čo kráľovi zostávalo? Dal ju za ženu mladému záhradníkovi. Svadbu však nevystrojil a ako veno dal dcére starý mlyn.
„Choďte a žite si, ako chcete,“ povedal ženíchovi a neveste, „ale mne už na oči viackrát nechoďte.“
Poberali sa teda do svojho mlyna a žili tam šťastne tri roky. A boli by tam možno prežili ešte tridsaťtri rokov, keby sa nebola roznesla po celej krajine správa, že nepriateľské vojsko ťahá poľom do kráľovstva.
Všetci junáci, keď tú správu začuli, zhromaždili sa s kopijami a mečmi v kráľovskom meste. Najmladší zať prišiel tiež.
„Bol by som vám už viackrát na oči neprišiel,“ povedal kráľovi. „Ale keď vypukne vojna, musia ísť na nepriateľa všetci. Dajte mi koňa a nejakú zbraň.“
Dali mu pre smiech dlhočizný, hrdzavý meč a starú, olysenú, a ešte k tomu krivú kobylu.
„Meč je dobrý, o to nejde,“ povedal najmladší zať. „Zato tá kobylka pode mnou nie je práve zvlášť bujná, budem musieť ísť pred vami. Len sa tu dlho nemotajte, lebo natrafím na nepriateľa, a potom už nebudete mať s kým bojovať.“
Potom vyskočil na kobylu a začal ju poháňať.
Kobylka sa pomaly rozišla. A nohy sa jej v tej chôdzi rozchádzajú na všetky strany, hlava sa jej motá, chvost sa kýve sem a tam a najmladší zať sa hore natriasa ako vrece s ovsom.
Išiel, až došiel k rybníku.
To sa mi hodí, povedal si. Budem musieť napojiť kobylku. Je z toho celkom umorená, úbožiatko!
Zosadol z herky a odviedol ju k vode. Ale v tom rybníku sa vtedy rozmnožila hrozná spústa žiab. Povyskakovali z vody a skackali kobyle až pri samom papuli, takže sa ani napiť nemohla.
„Rozíďte sa, žabí národ!“ zakričal kráľov zať. „Nestrašte môjho dobrého koňa.“
Ale žaby ani nenapadlo poslúchnuť. Skákali sem a tam a kvákali:
„Kvak, kvak!“
„Tak vy tak!“ rozzúril sa kráľov zať. „No dobre! Vy kvak, kvak a ja raz, dva!“
Vytiahol meč z pošvy a začal sa rozháňať na všetky strany.
V tej chvíli prišlo kráľovské vojsko.
„Hej,“ smiali sa mu, „ty si sa dal nejako skoro do boja!“
„Na to nedbajte,“ odpovedal im, „najprv to vybavím tu, a tam sa to bezo mňa tiež nezaobíde.“
Všetci sa smiali, až sa za brucho chytali, a išli ďalej.
Išli a išli, až sa stretli tvárou v tvár s nepriateľom. Zazvonili meče, kopije zadunili o kopije. Kráľovo vojsko bolo silné, ale nepriateľ ešte silnejší. Ako ten do nich rúbal a sekal!
Kráľovo vojsko nevydržalo ten nápor, stratilo rozvahu, obrátilo sa chrbtom k nepriateľovi a utekalo, len sa za ním prášilo.
V tom sa priamo z neba spustil strieborný kôň a na ňom jazdec v striebornom odeve. Jazdec vykríkol, zahvízdal, mávol mečom, a už sa kotúľali nepriateľom hlavy z pliec dolu.
Toho zničil, toho preč zahnal a vzniesol sa opäť do výšky. Zmizol v jedinom okamihu, rozplynul sa ako obláčik.
Kráľovskí vojaci sa potešili, rozvinuli zástavy a uháňali s hudbou do kráľovského mesta.
Najmladší zať ich privítal pri rybníku a potkýnal sa na svojej kobylke za nimi.
A v kráľovskom meste už viali zástavy a hudba hrmela na námestí. Sám kráľ vyšiel svojmu vojsku v ústrety. Pozval všetkých na veselú hostinu.
„Statočne ste bojovali,“ povedal, „teraz zas statočne celý týždeň jedzte, pite a hodujte.“
Všetci, to sa rozumie, mali radosť, vzdávali kráľovi hold a vďaku, len najmladší zať vraví:
„No, vy si tu hodujte, ale ja pôjdem domov. Moja milá ženička mi sľúbila, že keď sa vrátim z vojny, navarí mi plný kotlík krupicovej kaše. Lepšie jedlo na svete nenájdeš.“
Zosadol zo svojej kobylky a vydal sa do mlyna.
Kráľ ho ani nepresviedčal. Za takého zaťa by sa musel len hanbiť.
Na druhý rok zobral nepriateľ ešte väčšie vojsko a znova ťahal na kráľovo sídelné mesto.
Znova sa zišli junáci zo všetkých kútov krajiny a s hrmotom a zvonením šable sa chystali na pochod. Prišiel aj najmladší zať. A hneď volal:
„Kde je môj dobrý kôň? Kde je môj ostrý meč?“
Vyviedli mu krivú herku, doniesli hrdzavý meč. Opásal sa, vyskočil na kobylku a hnal ju známou cestou. Pri rybníku sa kobylka sama zastavila a sklonila sa k vode.
A žaby hopky, hopky, všetky zasa povyskakovali z vody na breh.
„Kvak, kvak!“
A najmladší zať na to:
„Tak, tak! Už sme sa dávno nevideli, bratia vyvalení!“
V tom sa na ceste zdvihol stĺp prachu: kráľovské vojsko sa dalo na pochod.
Najmladší zať rýchlo vytiahol z pošvy meč a pustil sa ním rozháňať na všetky strany.
Kráľovi vojaci sa smiali:
„To si minulý rok všetky nepobil?“
„Nie,“ odpovedal najmladší zať. „Rozmnožili sa tento rok ešte viac. Len choďte ďalej. Mne nepriateľ neujde, len aby ste vy neutiekli pred ním.“
A nepriateľ už čaká na hraniciach ríše. Sotva sa kráľovskí vojaci priblížili,
cudzie vojsko namierilo svoje kopije, zatrúbilo na polnice a rútilo sa na nich. Zľakli sa tak, že ani meče z pošiev nestihli vytiahnuť. Otočili kone a dali sa na útek. Nepriateľ za nimi. Všetkých by ich bol pobil, všetkých by ich bol na kúsky rozsekal, ale vtom sa priamo z neba spustil zlatý jazdec na zlatom koni. Odev na ňom ohňom sa blyští, kôň pod ním len horí a ostrý meč sa trbliece ako slnko.
Teraz sa zas zľakli nepriateľskí vojaci a zase oni obrátili kone späť. Ale jazdec ich dohonil a pobil. Celé pole posial padlými a vzniesol sa do oblakov, len sa za ním prach zdvihol.
Kráľovo vojsko sa zomklo do radov, rozvinulo zástavy a išlo ku kráľovi, aby ho oboznámilo o víťazstve.
Pri rybníku sa zastavili, aby napojili kone.
„Tak čo,“ smiali sa kráľovmu zaťovi, „stále ešte bojuješ so žabami?“
„Bojujem,“ odpovedal zať. „Ale ja som stihol bojovať aj proti nepriateľovi. Keby nie mňa, kľuvali by už vrany vaše kosti.“
„Haha!“ smiali sa mu.
A žaby v močiari:
„Kvak, kvak!“ a hop a skok! ..... na kráľových vojakov.
Tí sa skrývali za štíty, rukami ich odstrkovali, ale všetko nadarmo.
„Zažeň ich!“ prosili najmladšieho zaťa.
„Ó nie,“ povedal, „ja už mám dosť toho, aby som sa za vás bil. Bojovať s nepriateľom, a ešte vás zachraňovať pred žabami! Bráňte sa sami.“
Sadol na kobylku a išiel do kráľovského mesta.
Ako strážni na vežiach uvideli kotúč prachu nad cestou, mysleli si, že sa vracia vojsko s celou slávou. Zatrúbili na trúby a udreli do bubnov. A sám kráľ vyšiel z paláca, aby privítal svojich vojakov. Ale namiesto nich vidí, ako sa na kobylke vybíja najmladší zať, sám, samučičký.
„Ale pozrime!“ vraví kráľ. „To sa takého hluku narobilo kvôli tebe? A kde je moje vojsko?“
„Pri rybníku, bojuje tam so žabami.“
„Ako to, so žabami? A čo nepriateľ?“
„Nepriateľ zostal na poli. Práve ho tam upratujú vrany a supy.“
„Tak preto,“ povedal kráľ. „Moji kuchári sa teda nadarmo nenamáhali. Tentoraz môžeš prísť aj ty. Dva týždne budeme jesť a piť a hodovať.“
„Čo by som u vás robil,“ odpovedal najmladší zať. „Vy ani neviete poriadne človeka pohostiť. Ženička mi sľúbila, že navarí krupicovú kašu s maslom! Kdeže, pôjdem pekne domov.“
Uplynul ďalší rok. A znova zobral nepriateľ nespočetné vojsko a ťahal do kráľovej krajiny.
Kráľ rozdal meče a kopije starým i mladým. Všetkých posadil na kone a sám stanul na čele vojska.
Už sa chceli dať na pochod, keď zbadali, ako k nim sa zhurta beží najmladší zať.
„Prečo ste na mňa nepočkali?“ volá. „Kde je môj bojový kôň? Kde je môj ostrý meč?“
Vyviedli mu starú kobylu a dali mu hrdzavý meč.
A tak vpredu ide kráľovské vojsko a on sa vybíja vzadu na kobyle. Nemohol ich dobrých koní dohoniť a čoskoro zostal pozadu. Došiel ešte ako-tak k rybníku, ale tam už zostal stáť nadobro. Zosadol z herky, priviazal ju k stromu, potom vytiahol z vrecka diamantovú uzdu a zamával.
V tom okamihu ..... azda zo zeme vyskočil, alebo sa znies z neba ..... stojí pred ním diamantový kôň, potriasa diamantovou hrivou a dupe trávu diamantovými podkovami.
Kráľov zať vyskočil na diamantového koňa, trhol diamantovými otužami a kôň sa s ním vzniesol do výšky. Letel cez hory, cez lesy, cez jazerá, rovno na to pole, kde bojovalo kráľovo vojsko.
Diamantový jazdec prišiel práve včas. Rady kráľovského vojska už začali cúvať, nepriateľ ich tlačil k ústupu. Tu jazdec vrazil koňovi ostrohy a vrhol sa dopredu. Kam mečom siahol, tam nepriateľ padal ako pokosená tráva; na koho zrakom blysol, ten bežal preč, ani sa neobzrel.
Kráľovi vojaci sa spamätali, znova sa zomkli do radov a napriamili kopije. A tu videli, že už nemajú s kým bojovať. Jazdec na diamantovom koni všetkých pobil, všetkých do jedného rozohnal.
Kráľ prišiel k nemu a hlboko sa mu uklonil.
„Ako sa ti mám odmeniť?“ opýtal sa.
„Nič nepotrebujem,“ odpovedal jazdec. „Ale ak mi chceš preukázať pozornosť, daruj mi na pamiatku svoju kráľovskú vreckovku.“
Kráľ vytiahol svoju hodvábnu vreckovku a podal ju jazdcovi.
Ten vzal vreckovku, uklonil sa kráľovi a trhol diamantovými otužami. Diamantový kôň vyletel k nebesiam a odniesol jazdca so sebou. Akoby sa pod nimi zem prepadla.
A kráľ so svojím vojskom išiel nazad do svojho kráľovského mesta a usporiadal tam na oslavu víťazstva hostinu, že sa nikomu o takej ani v najkrajšom sne nesnívalo.
Hostí sa na tom hodovaní zišlo bez počtu, prišli zvaní i nezvaní. Chýbal len najmladší kráľov zať so ženou.
Ale tentoraz sa už kráľ naozaj zahanbil.
Prece len to nemá byť! Cudzích ľudí je dom plný, a vlastná dcéra s mužom tu nie sú, povedal si a rozkázal, aby pre nich poslali zlatý koč.
Privezli ich a posadili za stôl. A tak všetci jedli, pili, hodovali, keď tu zrazu vletí otvoreným oknom včela a rovno na kráľa. Poletuje a bzučí mu okolo hlavy, len bodnúť.
Tu vyskočil najmladší zať zo svojho miesta a začal odháňať včelu hodvábnou vreckovkou. Kráľ civel ako pri zjavení, veď tú vreckovku pozná, je to tá, ktorú daroval diamantovému jazdcovi!
Kráľ pochopil, kto ho to trikrát vyslobodil z nešťastia. Objal zaťa, pobozkal ho a povedal:
„Žij teraz so mnou v úcte a v bohatstve. Budeš mojím prvým radcom.“
„Nie, kráľ, keď si ma nechcel poznať skôr, ani teraz nepotrebujem tvoje milosti,“ povedal najmladší zať.
Vzal ženu za ruku a šli spolu z paláca preč.