Ako slon v porceláne

„Tak toho teda rozhodne nie! Kdeže! To vôbec neprichádza do úvahy!“ krútil hlavou starší pán s cylindrom na hlave a divoko rozhadzoval rukami. „Počúvajte, pane,“ prerušil ho pán, s ktorým si určite nebolo radno zahrávať. Veď vyzeral, akoby mal na obed mamuta alebo dvoch. Bol širší než dlhší a paža mu bola hrubá takmer ako kmeň statného stromu. „Chceli ste slona, tak som doviezol slona!“ burácal. „A nabudúce si radšej poriadne rozmyslite, čo vlastne chcete!“ Dvere buchli, motor zareval a obrovská dodávka odchádzala preč, kvíliac pod mužovou váhou. Na zaprášenej ceste ostal len pán s cylindrom a slon.

Aby sme udalosť uviedli na pravú mieru. Pán s cylindrom si naozaj objednal slona. Bol to totiž majiteľ cirkusu a práve slon chýbal k jeho dokonalosti. Lenže s dodávkou očividne nebol spokojný. Namiesto slona, ktorý by mu pritiahol divákov a zarobil kopu peňazí, si do cirkusu viedol len húf problémov. Slon totiž neudržal rovnováhu. Mal jedno ucho väčšie ako to druhé a práve to väčšie ucho ho ťahalo na stranu, takže pri chôdzi sa potácal, div že nespadol. „Cha cha cha,“ smiali sa všetci v cirkuse, keď zbadali starého cirkusanta a za ním slona, ktorý vyzeral, akoby práve vyliezol zo suda s rumom. „Ani sa nepýtaj,“ mávol rukou cirkusant a svoju krásnu dcéru akrobatku nechal stáť v údive vo dverách. „A veľmi si naňho nezvykaj, aj tak pôjde odtiaľto preč!“ skríkol na ňu cez otvorené okno.
Tú noc pil cirkusant ako Dán. Jeho dcéra Ema to riadne využila. Dala mu podpísať papier, na ktorom stálo: „Ja, cirkusant Alois, sľubujem svojej dcére, že sloniatko u nás zostane, nech sa deje, čo sa deje!“ A bolo to! Spustilo sa ešte mnoho hádok, až sa šapito otriasalo, ale slon tam nakoniec zostal. Zdalo sa však, že je magnetom na problémy. Napríklad onehdy si sadol na klaunov červený nos. Cirkusant potom musel ísť do mesta zháňať nový na večerné predstavenie. Ďalším rozruchom bolo, keď sa zatackal a strčil do leva, ktorý od ľaku div neukusol svojmu krotiteľovi hlavu. Lev si pritom vylomil ostré zuby a musel k zubárovi. Jedného výnimočného dňa tomu nebolo inak. Prečo bol deň výnimočný? No lebo Ema oslavovala svoje osemnáste narodeniny. Farebné balóniky lietali všade okolo a na stolíku bola pripravená veľká medová torta s osemnástimi sviečkami. „Tá je krásna,“ obdivoval ju slon. V tej chvíli sa však zatackal a spadol rovno na včelu, ktorá si sedela na kvete opodiaľ. Deti, tá mu dala také žihadlo, že naň do smrti nezabudne. Bolesťou by sa to mohlo rovnať hneď desiatim injekčným striekačkám naraz. Slon od bolesti vyskočil a spadol priamo na tortu.
„Takto to ďalej nejde!“ buchol cirkusant päsťou do stola. „Veď on je ako slon v porceláne! Rozbije, prevráti alebo si sadne na čokoľvek, čo sa nachádza v jeho blízkosti,“ kričal. O chvíľu neskôr pribehol Vašík, syn krotiteľa levov, a kričal, že sa včely rojia. A naozaj pod strechou cirkusového stanu sa naozaj zabývali včely. Bolo ich tisíce. Ešte šťastie, že tortu už slon zlikvidoval, inak by naňu včely určite dostali chuť. Mohli by tak popichať Emu, ktorá sa líčila kúsok opodiaľ. Tá by potom bola celá opuchnutá a len ťažko by natlačila inokedy štíhlu, ale po včelích žihadlách opuchnutú nožičku do svojich ružových baleríniek. Ale cirkusanta to nezaujímalo. Nemal žiadne zľutovanie. Slona priviazal k drevenému stĺpu s tým, že zajtra ho pôjde predať a že s troškou šťastia dostane aspoň pol groša.
Tej noci sa však spustil požiar. Zrejme z nedopalku cigarety starej veštkyne. Koľkokrát jej cirkusant hovoril, že v stane fajčiť nesmie. A bolo to tu! Keď slon ucítil dym, začal šklbať povrazom. Netrvalo dlho a drevený stĺp spadol a s ním aj zásobník na vodu. Požiar bol uhasený. Na nešťastie pre slona však so stĺpom povolili všetky laná, ktoré držali stany, a tie spadli skôr, než by si povedal švec! Všetci vybehli von. Prvý bežal cirkusant. V tvári červený od zlosti a škrípanie jeho zubov bolo počuť na míle ďaleko. Keď vedľa stĺpa uvidel slona, schmatol palicu a chcel ho udrieť. Veštkyňa ho však zastavila. „Počkaj, priateľu, ten slon ti práve teraz zachránil celý cirkus,“ povedala. „Zachránil?“ opýtal sa cirkusant udivene. „Veď sa okolo seba obzri, ty stará bába, také mizerné oči máš, že si nezbadala tú spúšť tu?“ burácal. Lenže veštkyňa sa nenechala rozrušiť jeho nadávkami a pokračovala ďalej. „Áno, šapito spadlo, zajtra ho však postavíš znova. Keby však zhorelo na popol, ťažko by sme mali kde hlavu zložiť.“
„Ten slon nosí šťastie, ja som to vedela!“ povedala cirkusantova dcéra, ktorá práve pribehla na miesto činu oblečená iba v nočnej košieľke. „Čo to hovoríš? Aké šťastie?“ osopil sa na ňu otec. „Odkedy ho máme, je náš cirkus hore nohami,“ rozčuľoval sa. „Vďaka slonovi ma nepoštípali včely!“ zamračila sa naňho. „Jo, a ja vďaka nemu mám nový nos,“ pridal sa klaun. Ozvalo sa ešte mnoho ďalších, ktorí si vďaka slonovi polepšili. Aj lev sa obzeral v hladine svojej misky s vodou. Práve včera mu zubár priniesol novú protézu. Zlatú! To bolo, panečku, všetky levice sa mohli zblázniť.
Cirkusant sa poobzeral okolo seba. „No dobre, uznávam, asi máte pravdu. Slon mi pred chvíľou zachránil celý cirkus.“ Potom sa na slona usmial a odišiel, zrejme šiel otvoriť fľašu starej whisky, ktorú mal schovanú na zvláštne príležitosti. Uvedomil si totiž, že slona odsúdil skôr, než ho spoznal, a že škody, ktoré slon spôsobil, neboli nič v porovnaní s tým, čo sa mohlo stať. Odvtedy sa slon stal miláčikom cirkusu a Ema pre neho mala darček. Modrú stuhu, na ktorej sa hojdala počas svojich akrobatických predstavení. Priviazala mu ju na menšie ucho a hľa! Slon získal svoju nikdy nenájdenú rovnováhu.