Za siedmimi hojdačkami a deviatimi pieskoviskami

Za siedmimi hojdačkami a deviatimi pieskoviskami sa v rozprávkovej ríši zvanej Klacíkov odohral tento čudesný príbeh.
Bola vtedy čarovná vianočná noc a na vrchole Zmrzlinovej hory sa týčil prekrásny nafukovací hrad. Celý ho od najvyššej vežičky až po najspodnejší kamienok pokrýval trblietavý zlatistý sneh.
Tento hrad bol dookola obklopený riečkou z jahodovej limonády, v ktorej veselo vyčíňali plyšoví krokodílikovia a gumené kačičky. Na druhú stranu tej riečky ste sa však mohli dostať len po maličkej padacej sušienke, ktorú odpradávna strážil päťoký drak Šášula.
Vo vnútri tohto hradu sa ukrývala prekrásna cukríková záhradka. Uprostred nej, hneď vedľa lízatkového poľa, sa týčil vzácny rozprávkový uhorkovník. Jeho vetvičky boli priam obsypané žiarivo ružovými medovými kvietkami a na špičke toho uhorkovníka rástla tá najguľatejšia dúhová uhorka, akú kedy svet uvidel.
Práve tam, v tej veľmi zvláštnej uhorke, býval rozkošný a múdry červík. Mal červené, kučeravé vlásky a fialovú, načechranú ofinku. Volal sa Mareček.
Mareček bol najveselšou lárvičkou v celom Klacíkove. Či už si to slniečko šmýkalo dolu šmykľavkou z marcipánovej dúhy, alebo práve z neba padali snehové guľôčky, Mareček si celý deň vlnil zadočkom a spieval si veselé pesničky. Najradšej si spieval pesničky ako „Běží myška k táboru“, „Když jde malý obr spát“ a „Holka pidlooká“.
Na Štedrý večer vždy uvaril Mareček čarovnú vianočnú večeru a pozval do svojho krásneho uhorkového domčeka všetky zvieratká z Klacíkova: tulene s tulenčatami, tučniaky s malými tučniačikmi, opice s opičkami aj slony so sloníčatami. Mareček nikdy na nikoho nezabudol.
Nebola to však hocijaká vianočná večera. Mareček uvaril spievajúci zemiakový šalátik s marhuľovým pudingom, celý posypaný farebnými bonbónmi a lekvárovými šiškami. Natrhal aj pár karamelových citrónov, ale tých v Klacíkove, žiaľ, veľa nerástlo.
Jeho domček bol veľmi maličký. Červík spinkal v izbičke so svojimi tromi najlepšími kamarátmi: s bacuľatým snehuliakom Kájom, ktorý veľmi rád skákal panáka, s chudučkým konárikom Jájom, ktorý zase najradšej hral Páci, páci, pacinky, a s cencúľom Pájom, ktorý priam zbožňoval lietajúce poníky. Z chlapcov bola bezvadná partia, stále sa len hrali a doberali.
Jedného teplúčkeho podvečera sedel Mareček na tej najvyššej snehovej záveji v Klacíkove a pozoroval prekrásny západ slnka. Sotva sa schovalo za vrchol Zmrzlinovej hory, usmiali sa na Marečka trblietavé hviezdičky. „Tamto je súhvezdie Čokoládového vienočka!“ usmial sa zrazu sám pre seba a očká sa mu rozžiarili radosťou. „A tam je zas Veľký banán a súhvezdie Vláčika! Ach, to je neobyčajná krása. Pozri, svete, pozri sa na tú nádheru!“ volal do zlatej zasneženej krajiny očarený červík.
Vtom sa z nebíčka zniesla obrovská ľadová kvapka. A buch! Pristála červíkovi rovno za krčkom.
„Jajaj. To to studí!“ vykríkol prekvapený Mareček.
Ani sa, úbožiatko, nenazdal a z obláčikov sa spustil obrovský lejak. Chvíľočku to vyzeralo, akoby sa na oblohe oklepalo aspoň tisíc mokrých psíkov. Červík poskočil a hneď, hneď, ako mu len zadoček stačil, sa vlnil schovať do uhorkového domčeka.
Dážď burácal a divoko bubnoval na lístky kvetov, keď tu sa ozval slabučký hlások.
„Haló! Haló! Kde ste kto?“
Mareček bol už prezlečený v pyžamku, ale tiché volanie započul. Ľahučko nadvihol stopku uhorky, aby sa pozrel, odkiaľ sa ten lahodný hlások ozýva. Z namodralej dažďovej prikrývky sa vynorila obrovská, napoly guľatá, napoly špicatá bytosť.
„Ty tam, ahoj!“ zavolal smerom k postavičke nebojácny červík, až po nos zachumlaný v huňatej deke.
„Prepáčte mi, prosím, že som vás vyrušila,“ začala sa bytosť nesmelo ospravedlňovať.
„Jejky, natieklo mi do papučky,“ odvetil s úsmevom Mareček.
„Som jednorožčie dievčatko Lucinka a hľadám Údolie lietajúcich koláčikov. Asi som sa stratila a škvŕka mi v bruške.“
„Vítam ťa u nás v Klacíkove, Lucinka. Ja sa volám Mareček, ale kamaráti mi hovoria Mára. Poď sa rýchlo schovať do môjho domčeka. Poradím ti, kade sa vydať, ale do Údolia lietajúcich koláčikov je to dlhá a strastiplná cesta.“
Lucinka poďakovala a veľmi nemotorne sa začala štverať do drobných uhorkových dvierok. Už bola skoro vnútri, keď tu sa zrazu ozvalo hlasné „Škríp.“ V dvierkach do domčeka uviazol Lucinkin bacuľatý zadoček.
„Auvajs! Ja som sa zasekla!“ volalo dievčatko so slzičkami v očiach. Mareček k Lucinke pribehol a tlačil a tlačil bacuľatú prdelku do dvierok.
Zadoček sa dlho zavlnil, ale nepovolil. A tak si červík zavolal na pomoc Káju, Jáju a Páju. Keď chlapci Lucinkinu nesnáz uvideli, veľmi sa chichotali. Mrkli tajnostkársky jeden na druhého a schovali sa v herničke.
Vtom snehuliak Kája vykríkol: „Žuj! Chrumk! Mňam! To je maškrtenie! To je dobrôtka!“ Lucinka zbystrila a dôkladne počúvala.
Zrazu zavolal aj Jája: „Ham! Jé! Pozrite sa na tú čokoládovú fontánku s bonbónovými rybičkami. To je pochúťka!“
A nakoniec sa pridali aj Pája s Márom a vykríkli: „Chlapci, poďme to všetko zhltnúť!“
Keď to Lucinka so svojím škvŕkajúcim bruškom započula, začala sa celá vrtieť, krútiť a ošívať, až tu zrazu bol zadoček voľný. Aké však bolo jej prekvapenie, keď v herničke namiesto fontánky s bonbónmi a dobrôt našla štyroch kamarátov so šťastnými úsmevmi na tvári. Lucinka im bola nesmierne vďačná za to, že má zadoček opäť voľný, a trošku sa začervenala.
Keď nad domčekom prestali burácať dažďové kvapky, Lucinka sa so všetkými kamarátmi objala, urobila jednorožčiu piruetu a poďakovala tak vrúcne, ako to vedia len jednorožčie dievčatká.
Z domčeka vyliezla pre istotu oknom, a keď odchádzala hľadať Údolie lietajúcich koláčikov, s Márom, Kájom, Jájom a Pájom si tak dlho mávali, až z nich boli vidieť len drobné farebné bodky.
„Ďakujeme, Lucinka, za krásne priateľstvo!“ volali chlapci a mávali strapatými vreckovkami plnými slzičiek a soplíkov.
No a čo potom? Potom, Marečku a Lucinka, zazvonil zvonec a bláznivej rozprávke je koniec.