Kráľ Matej v Gömöri

Keď sa kráľ Matej práve nezaoberal daňami alebo nebojoval, rád navštevoval vidieckych šľachticov, o ktorých pomoc sa pri vládnutí silne opieral.
Raz, keď prišiel do Gömöru, chcel si pri oslave podiskutovať s miestnymi šľachticmi. To však bola slávnostná hostina! Bolo to tam doslova ako v Kocúrkove.
Dobrá nálada sa stupňovala, zaznievali rôzne prípitky, lebo Maďari majú dobrý zvyk pri slávnostných príležitostiach prednášať prípitky.
Ako prvý pripíjal Matej:
„Nech vzkvitá v blahobyte naša uhorská zem! Sláva!“
Nasledovali ďalšie prípitky.
„Nech žije kráľ Matej! Hurá! Nech žije pani kráľovná!
Vivat! Sláva! Hurá! Nech žijú naši stateční rytieri! Sláva! Nech žije náš hostiteľ, statočný pán z Gömöru! Vivat!“
Po každej vete nasledovalo pripitie a prípitok. Keď sa spoločnosť trochu utíšila, povedal Matej:
„Na niekoho ste zabudli!“ Panstvo zbystrilo pozornosť. Koho to má dobrý pán kráľ na mysli? „Mali by sme si pripiť na sedliaka, ktorý okopával a vypestoval toto víno,“ povedal pán kráľ. Pánom, značne spoločensky unaveným popíjaním, sa táto myšlienka veľmi nepáčila, posmievali sa jej. Keď to videl kráľ, dodal:
„Myslíte si, že okopávanie nie je dôležité?“
„Nie, pán kráľ, na okopávanie vinnej révy nemusí človek nič vedieť,“ namietali šľachtici.
„Tak okopával už niekedy niekto z vás vinnú révu?“ pýtal sa Matej. Panstvo krútilo záporne hlavou:
„Ach čo! Poďme teda zajtra ráno všetci okopávať vinohrad,“ navrhol kráľ.
Páni z Gömöru si mysleli, že je to len žart, nebrali ten nápad vážne.
O to viac boli otrasení nasledujúceho rána, keď sa Matej objavil s motykou v ruke a chcel, aby s ním išli pracovať do vinohradu. Všetci sedliaci tam už usilovne pracovali.
Kráľ vzal sedliakom z rúk motyky a rozdelil ich veľmožnému panstvu.
„Teraz môžete začať s prácou. Uvidíme, čo dokážete!“ Páni si popľuli do dlaní a začali pracovať. Nechceli kráľovi nijako odporovať. Sedliaci si sadli a poriadne sa čudovali, to tu ešte nikto nevidel, aby panstvo okopávalo vinohrad.
Spočiatku si panstvo pri práci pohvizdovalo, ale čas obeda sa približoval len veľmi pomaly a panstvo už bolo vyhladnuté a prácou poriadne unavené, všetko ich už bolelo. Nakoniec kráľ povolil prestávku:
„Sedliaci sa s nami podelia o desiatu.“ Ajaj!
Bolo to skromné jedlo: malý krajec chleba s cibuľou a kúskom slaniny.
Po odpočinku kráľ žiadal panstvo, aby pokračovalo v práci. Až do obeda všetci pracovali, okopávali, ako keby chceli svoj hnev vyliať na burinu.
„Teraz si môžete odpočinúť,“ povedal kráľ. Panstvo sa potešilo. Spotení a unavení páni lapali po dychu.
„Teraz príde obed!“ Ale to bolo to isté ako tá desiata.
Hoci boli páni nespokojní, čudovali sa, ako sa z mála stalo veľa. Po obede sa Matej spýtal lenivého panstva:
„No, je okopávanie umenie?“
„Och, áno. Okopávať musí človek vedieť,“ dávali všetci kráľovi za pravdu.
„Odteraz si musíte sedliakov viac vážiť. Ich práca je pre nás asi najcennejšia. Sedliak vie nielen okopávať, on vie siať, orať, kosiť, mlátiť obilie. Sám si vyrába svoje náradie.
Stavia si tiež sám svoj príbytok. Nemá paholkov ani slúžky, jeho dom je napriek tomu vždy v poriadku čistý. Sedliak sa stará o dobytok, prasatá, ovce a kozy. A čo viete vy? Len jesť a piť a voziť sa v koči, azda niekedy loviť zver. Čítať vie tiež sotva niekto z vás. Preto hovorím: Musíme si pripíjať na sedliaka, ktorý okopáva vinnú révu.“
Páni to pochopili, chytilo ich to za srdce. Odvtedy podľa toho konali.