Kúzelný vtáčik

Bol raz jeden chudobný stolársky tovariš, ktorý sa vydal do sveta na vandrovku, aby si zarobil na živobytie. Išiel a išiel, až jedného dňa prišiel do veľkého mesta, kde zašiel do dielne majstra stolára a ten ho prijal do služby. Vedľa tej dielne bola maličká záhradka, v ktorej majster stolár odpočíval po práci. A stalo sa jedného dňa, že odkiaľsi sa vzal, tu sa vzal, priletel modrý vtáčik a dal sa do spevu tak krásneho, že ľudia prestávali pracovať a vychádzali von, aby sa pozreli a započúvali. A keď na druhý deň modráčik opäť priletel, prerušili ľudia prácu a počúvali. A tak to išlo deň čo deň.
Jedného dňa prišla k stolárovi žobráčka a práve vtedy, keď jej gazdiná strkala do uzlíka poriadny kus chleba, priletel modráčik a dal sa do spevu. Vtedy žobráčka povedala:
„To je kúzelný vtáčik, kto zje jeho srdce, nájde každé ráno pod vankúšom zlaťák.“
„Ale, choďte, mamka, kto by zabíjal takého krásneho spevára,“ usmiala sa majsterka. Ale stolársky tovariš všetko počul a od toho dňa premýšľal, ako by plachého vtáčika polapil. Ale nič mu na um neprišlo. O mesiac sa tu žobráčka objavila znova, a tak sa k nej pritočil, strčil jej nejaký ten grajciar a spýtal sa, ako by toho modráčika mohol polapiť.
„Ach, panáčik, nasyp mu trochu zlatého zrna.“
„Kde by som ja vzal zlaté zrno, mamka,“ povedal smutne tovariš.
„Kráľ má plné vrecia takého zrna,“ poradila mu žobráčka.
Na druhý deň sa teda stolársky tovariš vybral na kráľovský zámok a dal sa ohlásiť u kráľa.
„Pán kráľ, dajte mi trochu zlatého zrna, nasypem ho vtáčikovi modráčikovi a získam jeho kúzelné srdce.“ Ale kráľ mu odvetil:
„Dám ti zlaté zrno, keď mi z lesa privedieš zlatého jeleňa.“ Stolársky tovariš išiel do lesa a hľadal zlatého jeleňa. Keď ho konečne našiel, povedal mu:
„Poď so mnou na kráľovský hrad, dostanem za teba zlaté zrno, to nasypem vtáčikovi modráčikovi a získam tak jeho kúzelné srdce.“
„Pôjdem s tebou na kráľovský hrad, keď mi prinesieš zlatý papraď,“ odvetil zlatý jeleň.
Tak sa stolársky tovariš vybral hľadať zlatý papraď, čo vôbec nebolo jednoduché, ale pretože mal odvážne a trpezlivé srdce, nakoniec došiel až na samý koniec sveta, kde rastie zlatého paprade množstvo. Keď sa zohol, aby papraď natrhal, objavila sa krásna panna. „Prečo trháš môj zlatý papraď?“ pýtala sa. „Potrebujem ho pre zlatého jeleňa, pôjde so mnou potom na zámok a ja za neho dostanem zlaté zrno, nasypem ho modráčikovi a získam tak jeho kúzelné srdce.“
„Dobre, dám ti zlatý papraď, ale musíš ma vziať so sebou,“ povedala tá prekrásna panna. A stolárovi nezostávalo nič iné, ako aj na tento obchod pristúpiť. Natrhal zlatého paprade a vydal sa s pannou späť.
Keď prišiel do lesa, dal jeleňovi zjesť zlatý papraď, ten sa k nim potom pripojil a išli na zámok. Keď kráľ videl, že stolársky tovariš priviedol zlatého jeleňa, bol od radosti bez seba a dal mu celé vrece zlatého zrna. A tovariš prišiel do dielne svojho majstra, priviedol prekrásnu pannu a doniesol si vrece zlatého zrna.
Keď v obvyklú hodinu priletel modráčik a dal sa do spevu a ľudia prestávali pracovať, aby počúvali, nasypal si stolársky tovariš na dlaň trochu toho zlatého zrna. Modráčik prestal spievať, sadol tovarišovi na ruku a začal to zrno zobať, a tak ho stolár polapil. Rýchlo modráčika zabil, vyrezal mu srdce a prehltol ho. A na druhý deň naozaj našiel pod svojím vankúšom zlaťák.
Tovariš už nepotreboval slúžiť u stolárskeho majstra. Vzal prekrásnu pannu, vrátil sa s ňou do rodnej dediny, kde si postavil dom, s tou pannou sa oženil a žili spolu v dostatku a hojnosti až do konca svojich dní.
A od tých čias ľudia prestávajú pracovať, aby počúvali, či nepriletí modráčik a nezaspieva svoju prekrásnu pieseň.