Slávnosť snehuliakov

Padal sneh. Jedna vločka poletovala vedľa druhej a hrali sa na naháňačku. „Koľko nás dnes bude?“ spýtala sa vločka Snežienka. Niekedy totiž spadlo len pár vločiek. Inokedy sa sneh sypal aj niekoľko dní. „Pozri sa hore, na nebo!“ vyzvala ju vločka Zmrzlinka a Snežienka zaklonila hlavu a pozerala sa. A videla. Množstvo ďalších snehových vločiek. Celé more! Veľa a veľa a úplne najviac snehových vločiek. „Toľko? Ani som nevedela, že nás je toľko!“ vydýchla prekvapene a znášala sa k zemi ďalej so zakloneou hlavou, aby videla na všetky strany. „Len počkaj. Keď budeme snežiť aj zajtra, to niečo uvidíš. Všetci sa tešíme...“ tvárila sa Zmrzlinka dôležito. „A na čo?“ pýtala sa zvedavá Snežienka. „Na slávnosť snehuliakov predsa!“ O tej Snežienka ešte nikdy nepočula. Ale veľmi si ju priala zažiť. Keď totiž zavrela oči a predstavila si, ako taká slávnosť môže vyzerať, videla samé krásne veci. Svetlá, radosť, hudbu, prekvapenie. Dokonca sa jej na chvíľu zdalo, že počuje smiech..... Zatiaľ snežilo ďalej. Padalo veľa snehu. A ráno, keď sa ľudia začali budiť, objímali celý svet mäkučké záveje. „Teraz počkaj! Len čo vybehnú von deti, začnú sa guľovať. Nahrabú si nás, snehové vločky, do dlaní urobia gule a začne sa to! A potom, až ich dobehnú mamičky a oteckovia, pustia sa do snehuliakov!“ vyprávala Zmrzlinka Snežienke a tešila sa. Bude z nej tento rok snehuliak? Snehová guľa? Alebo s ňou niekto postaví iglu? Zmrzlinka so Snežienkou ležali v záveji a stále čakali, kým si ich niekto všimne. Aké to bude, keď ich deti zovrú v dlani? Hrialo to. Snežienka ani nevedela ako, ale zrazu ju naozaj niekto nabral do rúk. Boli teplé a chlpaté. „To sú rukavice. Určite od babky, pletené, tie ja poznám,“ smiala sa Zmrzlinka, ktorá bola v detskej dlani s ňou. „A je to tu! Bude z nás snehuliak!“ jasala Zmrzlinka. A to sa už s nimi oboma točil celý svet. Deti najprv urobili malú guľu. Ako sa na ňu nabaľovali ďalšie snehové vločky, guľa rástla. A potom už bola taká veľká, že s ňou museli pomáhať mamy aj oteckovia. „Počkaj, teraz urobia druhú, trochu menšiu. A potom ešte tretiu guľu – to snehuliak dostane hlavu! Na hlavu mu potom nasadia hrniec namiesto čiapky. Oči bude mať z uhlia, nos z mrkvy. A tiež mu dajú do ruky metlu. To neviem prečo, ale keď potom snehuliaci usporiadajú slávnosť, šermujú s nimi ako s mečom,“ vyprávala Zmrzlinka Snežienke a obe sa chichotali. Ako z nich deti robili guľu, to totiž tak šteklilo! Potom bolo zrazu ticho. „Kde sú? Kam odišli deti?“ pýtala sa sklamaná Snežienka. Stále čakala na tú slávnosť a nič. Len z nej bol snehuliak. Naokolo stáli ďalší, ale slávnosť? Žiadna! „Deti išli domov, už uplynul celý deň. Budú sa chystať do perín, rozprávať doma o tom, ako stavali snehuliaka a guľovali sa. A my sa pripravíme na tú slávnosť predsa!“ poučila ju Zmrzlinka. A hovorila pravdu. Len čo sa na oblohu vyhupli hviezdy, snehuliaci si začali preťahovať svoje okrúhle telá. Pootočil sa aj snehuliak, v ktorom boli Snežienka so Zmrzlinkou, a vydal sa k ostatným. Celý sa kolísal a potom sa zase zošmykol.... „A ako sa máte?“ pýtali sa snehuliaci jeden druhého. Čoskoro sa rozprávali všetci snehuliaci, ktorých deti postavili. Boli tam malí, veľkí, okrúhli aj šišatí, s metlami aj bez nich. A spoločne sa vydali na vysoký kopec. „Odtiaľto uvidíme celé mesto. V noci krásne svieti,“ šepkali si snehuliaci medzi sebou a Zmrzlinka so Snežienkou ani nedutali. To bola nádhera! Pod nimi sa mihotalo množstvo svetiel, naokolo bolo ticho, nikto takmer ani nedýchal. Kým.... ... kým sa ten najväčší zo snehuliakov nechytil za brucho a nezačal spievať. Spieval o snehu, o kamarátoch snehuliakoch. Spieval aj o ľade a mraze. Potom ho vystriedal ďalší. A ďalší. A zase nový. Spievali. Tancovali. Chvíľu jeden, chvíľu všetci. Rozprávali sa, šermovali svojimi metlami, točili sa na svojich okrúhlych nohách, kĺzali sa. Pochutnávali si na nanukoch, ľadovej triešti, chrúmali kocky ľadu. Cinkali na cencúle, menili si mrkvové nosy a boli šťastní. Všade bol ruch. Snežienka bola nadšená. „Takto som si to predstavovala. Krásna slávnosť.“ Štuchala jemne do Zmrzlinky a spokojne sa usmievala. „Takto to je každý rok. Keď konečne poriadne nasneží a sú záveje, z ktorých môžu deti postaviť snehuliakov, tí prví sa vždy stretnú tu na kopci a usporiadajú slávnosť.“ „A čo bude zajtra?“ pýtala sa Snežienka. „Zajtra? Zajtra možno deti snehuliakov premenia na bunkre alebo iglu, možno postavia snehový hrad? To ja neviem, či je napadané. A teraz ticho, začína spievať aj náš snehuliak, počuješ?“ zasnívala sa Zmrzlinka a započúvala sa do krásnej pesničky, ktorá sa niesla nad zasneženým mestom plným spiacich detí....