Osemnásť vojakov

Osemnásť vojakov, menovite jeden šikovateľ, seržant, desiatnik, bubeník a štrnásť radových vojakov, býval spolu na jednej osamelej stráži. Keďže tu bola služba tvrdá a chlebík skromný, celá stráž sa dohodla a rozhodla, že dezertuje. Len šikovateľ Koloman, ktorý bol starý vojak a mal za sebou už dve poľné ťaženia, nechcel o tej veci nič vedieť. Tak aby s tým nemal nič spoločné, zviazali mu ruky aj nohy, aby ho nikto nemohol brať na zodpovednosť a trestať, položili ho pod pričňu a tých sedemnásti sa so všetkým svojím majetkom vybrali preč.
Boli však sotva niekoľko sto krokov ďaleko, keď si desiatnik spomenul, že nechal na stole svoju fajku, a vrátil sa späť, aby si ju priniesol. Medzitým si Koloman, ležiac pod pričňou, tú vec znovu prebral v hlave a pomyslel si, že by ho predsa len mohli tvrdo potrestať, a ľutoval, že nešiel s ostatnými.
Keď teda teraz vošiel dnu šikovateľ, povedal mu Koloman:
„Rozviaž ma, kamarát, tu pod pričňou sa leží nepohodlnejšie ako hore.“
Keď bol voľný, zamkol šikovateľ strážnicu, strčil kľúč do vrecka a dezertoval tiež.
Pekný čas sa potulovali svetom spolu, peniaze sa minuli, ale hlad a smäd nie, a tak často spomínali na kotol mäsa v kasárňach. Raz prišli k jednému opustenému lesnému hostincu.
Vošli dnu, šikovateľ Koloman zacinkal v taške kľúčom a dvoma gombíkmi z kamaší a dali si naliať víno a poznášať, čo bolo v kuchyni a v pivnici. Keď prišlo na platenie, siahol šikovateľ do tašky, akoby chcel vytiahnuť pár toliarov, ale vtom zvolal seržant:
„To nie, pán šikovateľ, teraz som na rade s platením ja!“ a s tým schmatol svoj batoh, Koloman teda zatiaľ vyšiel von.
„Počkajte, pán seržant!“ vykríkol desiatnik:
„Vy chcete stále platiť účty?“ a rýchlo schmatol svoj ruksak a seržant išiel teda preč.
Vtedy povedal bubeník:
„Ale dnes som na rade ja, veď sa predsa nemôžem nechať od vás stále živiť?“ a desiatnik zmizol za ostatnými.
Ale potom nechcel skúpiť najstarší vojak a tak to išlo jeden po druhom, až k tomu najmladšiemu vojakovi, ktorý bol iba regrút. Ten však povedal, že všetkých ešte raz zavolá, aby si každý sám zaplatil, čo zjedol a vypil, a bol hneď preč, lebo cvalom bežal za tými sedemnástimi. Hostinský mal pred očami čierny závoj hnevu z toho, že ho tak oklamali, ale keďže to bol človek veľmi zákerný, otvoril okno a zavolal na svojich hostí priateľsky:
„Kam tak utekáte, stateční vojaci? Poďte späť, ten váš žart sa mi tak páčil, že vám dám ešte jedlo na cestu!“
Keď sa teda vojaci vrátili, dal im k jedlu ešte každému pol toliara s tým, že sa majú dať cestou po pravej ruke a potom druhým chodníkom vľavo, tam nájdu horu s otvorenou bránou, a keď do nej vstúpia, prinesie im to šťastie na celý život.
Vojaci radi súhlasili, poďakovali za výslužku aj za dobrú radu, sľúbili podaním ruky, že sa nevrátia a pôjdu tou určenou cestou rovno k tej hore. Hostinský sa v duchu tešil, že sa mu ten zlomyseľný úklad tak podaril, lebo do tej hory už síce vstúpilo mnoho ľudí, ale nikto ešte nevyšiel von.
Tých osemnásť vojakov sa teda dalo pri veľkom strome cestou doprava, potom druhým chodníkom vľavo a potom cez tú otvorenú bránu vošlo do hory.
Vnútri bolo celkom svetlo, rovnako ako vonku, a krásna široká cesta ich viedla stále hlbšie. Keď pochodovali pekný kus cesty, prišli pred jeden vytiahnutý padací most, ktorý sa však sám od seba spustil dolu, aby cezeň mohli prejsť. Teraz prišli na obrovské nádvorie.
Ešte chvíľu išli ďalej, až prišli k druhému padaciemu mostu, ktorý sa spustil rovnako ako ten prvý, a oni dorazili na ďalšie nádvorie. Rovnako to išlo cez tretí padací most a na treťom nádvorí stál uprostred nádherný zámok.
„Vyrovnať!“ vydal šikovateľ rozkaz a nechal mužstvo zoradiť do jedného šíku a poddôstojníci pochodovali na krídlach.
„Pochodom vchod!“ prikázal potom Koloman, bubeník zabubnoval a tých osemnásť vpochodovalo zámockou bránou dovnútra. A keď boli vnútri, vyhlásili ten zámok za dobytý.
Vesele sa im to dobýjalo, lebo široko-ďaleko nebolo živej duše; našli obrovskú sálu, kde bolo prestreté pre osemnásť mužov a pripravené jedla, čo hrdlo ráčilo.
Vedľa sály bolo osemnásť krásnych spální, jedna ako druhá, každá s nádhernou hodvábnou posteľou, čo sa im naozaj zapáčilo. Teraz si vojaci bez váhania sadli ku stolu, aby im to nevychladlo, a užívali si až do noci. Potom si polihali do tých mäkkých hodvábnych postelí a spali ako princezničky.
Šikovateľ Koloman sa nasledujúceho rána zobudil ako prvý. Chcel sa obliecť a zobudiť bubeníka, aby zabubnoval budíček, ale jeho uniforma bola preč a nikde ju nevidel. Zavinul sa teda do plachty a zavolal na svojich kamarátov a oni jeden po druhom vyšli von, ale jeden ako druhý v plachte rovnako ako Koloman, lebo aj ich oblečenie zmizlo, bez toho aby si to boli všimli.
Keď sa poobzerali po sále, uvideli uprostred na stole stáť dve veľké truhlice. Otvorili jednu a našli v nej uniformu šikovateľa, seržanta, desiatnika aj bubeníka a štrnásť kusov uniformy radových vojakov, všetko bolo celkom nové, akoby to prišlo práve od krajčíra, a padlo im to ako uliate.
V tej druhej truhlici bolo sedemnásť krásnych nových pušiek, šabieľ a nábojníc a jeden celkom nový bubon pre bubeníka. To vám bola nádhera!
Keď ich prvá radosť prešla, povedal šikovateľ, že teraz opäť vyzerajú ako praví vojaci, že budú teda vykonávať službu a všetko, čo k tomu patrí. Potom Koloman zaviedol mužstvo do strážnice pri zámockej bráne, rozdelil ich na hliadky po troch mužoch a od tej chvíle museli riadne hliadkovať a každé dve hodiny sa striedať, ako určil šikovateľ.
Keď to tak nejaký čas na tom zámku viedli, jedného dňa prišiel nádherný koč so šesťfogatom a zastavil pred zámockou bránou. Jeden sluha v zlatom kabáte zoskočil a otvoril prekrásnej dáme, ktorá z neho vystúpila. Nechala si strážou zavolať šikovateľa a potom s ním išla do jeho spálne a povedala mu:
„Som začarovaná princezná, ty ma však môžeš vyslobodiť a stať sa mojím ženíchom. Od dnešného dňa vždy každý deň príde jedna princezná, tak prvá k seržantovi, druhá k desiatnikovi a tak ďalej, kým si vás všetkých neprezrieme a nerozprávame sa s vami. Tak sa to musí stať, tým nás môžete vyslobodiť.“
To a ešte iné povedala šikovateľovi, skôr ako od neho odišla. A ako povedala, tak to aj bolo. Druhá princezná prišla druhého dňa a išla do spálne so seržantom a dohovorila sa tam s ním, a tak to išlo stále ďalej. Každý deň prišlo jedno dievča a bolo ešte krajšie ako to predchádzajúce.
Ale najmladšiemu vojakovi sa to čakanie zdalo dlhé, a keďže si myslel, kto vie kedy na neho príde rad a či vôbec príde, nerozmýšľal dlho a dezertoval. Keď však prišiel k prvému mostu, objavil sa tam diabol a opýtal sa ho:
„Kam, vojačik?“
„Von z tejto hory!“ odvetil vojak.
Vtedy ho diabol schmatol a zaškrtil.
Keď ostatní vojaci kamaráta postrádali, poslal Koloman jednu hliadku tiež von, aby ho hľadala. Čoskoro ho našli ležať mŕtveho pri moste, mal na sebe staré roztrhané šaty, v ktorých prišiel, a viac sa nepohol.
Toho istého dňa prišla najstaršia princezná, išla so šikovateľom hore a povedala mu:
„Ten váš kamarát, ktorý dezertoval, celé naše vyslobodenie zmarí. Preto musíte buď teraz nájsť osemnásteho muža a všetko začne od začiatku, alebo tu všetci zomriete.“
Tak povedala a odišla preč.
Teraz zvolal šikovateľ Koloman celé mužstvo a radili sa spolu, čo teraz urobia, a zhodli sa na tom, že desiatnik a dvaja radoví vojaci sa teraz vydajú verbovať toho osemnásteho muža.
Keď títo traja prišli k prvému mostu, objavil sa tam diabol a povedal:
„Kam, vojačikovia?“
„Verbovať!“ odvetil desiatnik.
„No, tak choďte!“ zvolal diabol a nechal ich prejsť.
Tak bez prekážky prešli cez tri mosty až pred horu a išli späť tou istou cestou, ktorou predtým prišli, a čoskoro dorazili aj do onoho lesného hostinca. Sadli si ku stolu s hostinským, ktorý ich do tej hory poslal, a keďže vyzerali tak čisto a upravene, nespoznal ich a aj oni robili, akoby ho nepoznali.
Netrvalo to dlho a prišiel jeden chudobný tovariš, smutne si sadol k inému stolu a nechal si doniesť kúsok tvrdého suchého chleba a pohár vody. Vtedy ho tí traja vojaci pozvali k sebe, dali mu napiť sa vína a najesť sa z ich pečienky. Keď bol sýty a dobrej mysle, opýtali sa ho, či by sa nechcel nechať naverbovať a zarobiť si tak slušnú hŕbku peňazí.
Chlapcovi sa to nezdalo ako dobrý nápad, a tak len zo žartu povedal, že ak mu dajú ako žold sto zlatiek, môžu si plesnúť. K jeho prekvapeniu mu desiatnik, ktorý si v pokladnici začarovaného zámku naplnil tašku zlatkami, na mieste vysypal na stôl rovných dvesto dukátov a vec bola vybavená.
Vydali sa na cestu späť, diabol ich nechal bez prekážky prejsť a v zámku zavládla veľká radosť, keď prišli s regrútom.
Ale keď odišli z hostinca, povedala hostinská svojmu mužovi:
„Ty zostaneš somárom po celý život, inak by si videl, že ten desiatnik a tí dvaja vojaci už u nás raz boli, práve medzi tými osemnástimi lumpami, ktorí ťa tak mrzko oklamali, a za odmenu si z nich ty urobil boháčov do konca života!“
„Ako to myslíš?“ opýtal sa hostinský.
„Ty hlupák,“ povedala žena, „veď si tú kopu peňazí nevidel? K tým sa nemohli dostať nikde inde ako v tej hore, kam si ich sám poslal, aby sa už nikdy nevrátili. Ale mňa už nebaví byť žobráčkou! Hneď si zbaľ ruksak a nevracaj sa skôr, kým ho nebudeš mať plný dukátov.“
Námietky hostinskému nepomohli, musel bez meškania vyraziť do lesa, cestou po pravej ruke, potom druhým chodníkom vľavo a dovnútra tej čarovnej hory. Ale na prvom moste ti nečakal nik iný ako ten diabol a pýtal sa ho:
„Kam s tým ruksakom, pánko?“
„Idem si po zlato pre moju ženu!“ povedal hostinský.
Vtedy ho diabol schmatol za vestu a zakrútil mu krkom. Tak ti dopadol.
Hostinská však doma nemohla to čakanie a tešenie sa na dukáty vydržať, pomyslela si, že ten ruksak bude mať muž cestou ťažký, a bežala mu teda naproti, aby mu bola na pomoc. Prišla pred horu a ešte nejakú chvíľu pred bránou čakala, ale keďže sa hostinský stále neobjavoval, pomyslela si, že si toho určite naložil nad svoje sily a sám ten ruksak nemôže hodiť na plecia a ona musí ísť dnu a pomôcť mu.
Keď vošla do jaskyne a prišla k prvému mostu, strážil tam diabol a už na ňu čakal:
„Kam, milá žena?“ opýtal sa.
„Za svojím mužom!“ odvetila mu príkro.
„To môžeš, milá žena!“ povedal čert a schmatol ju za vlasy, zakrútil jej krkom a hodil ju k hostinskému. Tak tam ležali spolu.
S tými osemnástimi vojakmi sa to mělo veselšie.
Vďaka regrútovi ich bol opäť plný počet, tak začali princezné opäť po jednej prichádzať, každá k svojmu milému, a až k tomu osemnástemu sa to tentoraz podarilo. Keď osemnásta princezná na zámku pobudla, nasledujúceho večera prišlo všetkých osemnásť dievčat naraz a tá najstaršia povedala:
„Dnešnej noci musíte vyslobodenie dokončiť, každý z vás si musí ľahnúť so svojou nevestou, ale musí vedľa nej ležať ticho a nehybne, ani slovko nesmie povedať a pohnúť sa nesmie, kým nebudú bubnovať budíček.“
Tak sa stalo.
Všetkých tridsaťšesť ľudkov ulahlo a všetci sa statočne držali, len bubeník bol blízko toho, aby to vyslobodenie opäť zmarili. K ránu si totiž s úľakom uvedomil, kto že bude bubnovať, keď on tu leží vedľa svojej princeznej.
Už sa chystal z postele vyskočiť, keď sa dalo do veľkého bubnovania a to vám bol budíček, aký svet ešte nepočul. Akoby na zámockom nádvorí stálo desaťkrát sto tisíc bubeníkov a bubnovalo.
Tak všetko dopadlo, ako má byť.
Najstaršia princezná zostala so šikovateľom Kolomanom na tom vyslobodenom zámku a tie ostatné princezné sa s ním rozlúčili a odišli so svojimi mužmi, jedna tam, druhá onam. Každá do rôznych kútov sveta, kde mala svoje kráľovstvo.
A tie mosty boli od tých čias voľné, lebo diabol mal dosť inej práce, než stáť na stráži pri moste.