Mančinka a dáždničok

Trochu hanblivá, hoci usmiata tvár ozdobená množstvom pehôv, veľké modré kukadlá, dva dlhé zapletené blond vrkôčiky, tak to je presne ona, malá Bednářovic Mančinka.

Ako vtedy ešte celkom malé bábätko zmokla vonku v kočíku a odvtedy sa jej objavili pehy všade tam, kde ju zmáčali kvapky dažďa. Mančinka sa za svoje pehy teraz stále hanbí a je preto nešťastná. Nemá rada dážď, dalo by sa dokonca povedať, že sa dažďa priam bojí a vždy sa mu snaží nejako vyhnúť, len aby zasa nezmokla. Nemá žiadne kamarátky, pretože sa jej všetky ostatné dievčatá posmievajú, a to len pre tých pár prekliatych pehôv!

„Ja som ale pehavá a škaredá!“ vyhlasovala o sebe deň čo deň Mančinka, sotva sa zazrela doma v zrkadle. Rok od roka jej to prekážalo čoraz viac, a tak sa radšej začala ostatným deťom vyhýbať, ako len bolo možné, len aby začula čo najmenej slov posmechu. Chodila sama do školy, sama zo školy a samotná sa aj hrávala. Vyhľadávala len také miesta, kde mohla byť sama, a tam jej bolo vždy najlepšie. Najradšej mala slniečko, ale len čo sa obloha začala čo i len trochu zaťahovať a objavil sa na nej prvý mráčik, hneď bežala Mančinka domov, len aby náhodou cestou nezmokla.

Raz sa však hrala v lesíku, ďaleko od domova, a jarná búrka zaútočila tak rýchlo, že Mančinka už domov nestihla dobehnúť včas. Utekala ako rýchly vietor, avšak dážď ju, chtiac-nechtiac, zastihol uprostred cesty. Dobehla práve na zelenú lúčku, kde rástla stará, košatá lipa, pod ktorou sa pred dažďom ukryla. Koruna lipy bola taká hustá, že pod strom vôbec nepršalo, a to Mančinku aspoň trochu upokojilo. Triasla sa však pred búrkou a dažďom ako osika a od strachu bola celá vydesená. Čoskoro však búrka ustávala a teplý jarný dáždik zoslabol. Vtom sa na zelenej lúčke objavilo niekoľko prekrásnych panien, ktoré začali v daždi ladne tancovať. Mali krásne šaty, hebké a ľahučké ako páperie, ktoré v daždi tancovali ako ten najjemnejší vánok. Neboli to panny, ale dažďové víly, ktoré chodili na lúčku tancovať pri každom daždi. Mančinka stála s otvorenými ústami dokorán a nedokázala pochopiť, že sa víly v daždi neboja a šťastne sa smejú. Vtom si jedna z víl všimla vystrašenú Mančinku. Prestala tancovať, pristúpila k nej a spýtala sa:

„Čo tu robíš, dievčatko, a čoho sa tak bojíš?“

„No, dažďa predsa,“ povedala nesmelo Mančinka a víla sa na to s úsmevom ozvala:

„Kto to kedy počul, aby sa niekto takto bál dažďa, veď ten ti predsa neublíži! Však je to májový dáždik a po ňom iste skrásnieš,“ povedala Mančinke víla Májenka. Lenže ona vtedy nevedela, či hovorí vážne, alebo si z nej len uťahuje a naráža na jej pehy. Mančinka Májenke vysvetlila, prečo sa dažďa tak bojí, ale tá ju hneď prinútila nebáť sa tých teplých, malých dažďových kvapiek a povedala:

„Kto zmokne v mesiaci máji, skrásnie, a tie tvoje pehy sa ti po ňom iste zmenšia a zblednú, uvidíš! Ničoho sa neboj a poď tancovať s nami,“ prehovorila Mančinku víla Májenka, a tak ju predsa len poslúchla. Nechala sa kvapkami dažďa zaliať a tajne dúfala, že bude mať Májenka pravdu. A skutočne! Po chvíli tanca v mokrom, májovom daždi bola Mančinka akási krajšia a jej pehy jej zosvetleli a trochu ich dokonca ubudlo. Mančinka razom od radosti celá ožila a chcelo sa jej smiať. Takej príjemnej zmene mohla len s ťažkosťami uveriť. Začala Májenke mnohokrát ďakovať, ale tá povedala:

„Šetri si ďakovanie, Mančinka, a už sa dažďa nikdy neboj!“

„No jasné, to sa ti ľahko povie, Májenka, ale mesiac máj skončí a čo potom?“ poznamenala s obavou Mančinka, a tak jej Májenka povedala:
„Ničoho sa neboj, ja ti pomôžem. Dám ti čarovný dáždničok, s ktorým budeš vždy v úplnom bezpečí. Je to dáždnik, slnečník aj veterník v jednom a poslúži ti na tvoju spokojnosť. Ak stlačíš tlačidlo ‚D‘, ochráni ťa pred dažďom. Tlačidlo ‚S‘ ti pomôže letieť bližšie k slniečku, ktoré ťa svojou zlatou ručičkou pohladí a tie tvoje pehy ti do jednej navždy zmiznú. Tlačidlo ‚V‘ privolá vietor a ten ťa donesie všade tam, kam sa ti zachce,“ povedala víla Májenka, podala Mančinke dáždničok a bez stopy nevedno kam zmizla a spolu s ňou aj všetky ostatné víly.

Mančinka zostala neveriacky stáť s dáždničkom v ruke a nemohla tomu všetkému uveriť. Volala Májenku späť, ale tá už bola dávno kdesi za horami. Obloha už bola zasa modrá, bez jediného mráčika a bolo po daždi. Mančinka stlačila na dáždničku tlačidlo „V“ a v tú ránu sa prihnal veterný vír, ktorý začal Mančinku povznášať aj s rozloženým dáždničkom nahor. Tá sa ho pevne držala a už s ním letela vzduchom rovno domov.

„To je paráda! Je to úplne neuveriteľné, veď ja naozaj letím,“ zaradovala sa prešťastná Mančinka, a kým sa nazdala, bola doma! Zložila svoj čarovný dáždničok a ešte dlho potom sa spamätávala z tohto údivu.

Na druhý deň sa Mančinka rozhodla, že teda poletí za slniečkom, a od napätia bola celá nedočkavá, ako to dopadne? Ponáhľala sa zo školy, napísala si domáce úlohy a už hybaj po dáždničok! Stlačila tlačidlo „S“ a slnečník sa sám otvoril. Mančinka sa pevne pridŕžala a už sa pomaličky vznášala nahor, kde si ju rozosmiate slniečko priťahovalo k sebe. Mančinka stúpala stále vyššie a vyššie. Slniečko hrialo a jeho silný žiar stále silnel, avšak slnečník Mančinku dostatočne chránil. Slniečko sa už ponáhľalo Mančinke naproti a po chvíli ju zastavilo, len aby Mančinku nespálilo. Predĺžilo si nadol k Mančinke svoju v lúčoch ukrytú zlatú ručičku, ktorou Mančinku pohladilo všade tam, kde mala svoje pehy. Mančinka cítila len príjemné šteklenie a teplo. Po chvíli jej slniečko svojou ručičkou zamávalo, stiahlo si ju zasa späť a začalo sa od Mančinky vzďaľovať. Z výšky už len zavolalo:
„Vráť sa domov, Mančinka. Ja už musím poposunúť zasa o kus ďalej, ale keď ti bude niekedy zima, prileť zasa ku mne bližšie, ja ťa zohrejem,“ volalo tenkým hláskom slniečko a svojimi žiarivými lúčmi znovu pozlatilo celú oblohu. Mančinka začala klesať. Žiar slnka slabol a skôr než by ste, deti, povedali švec, bola Mančinka zasa pri zemi.

Položila svoj dáždničok a hneď sa ponáhľala rovno pred zrkadlo, a čo to vidí? Len svoju prekrásnu tváričku, na ktorej všetky pehy do jednej celkom zmizli! Mančinka bola od radosti celkom dojatá a nemohla tomu náhlemu zázraku vôbec uveriť! Víla Májenka mala úplnú pravdu! Mančinka od spokojnosti celá ožila a bola taká šťastná, že sa jej chcelo spievať. Schmatla svoj dáždničok, stlačila „V“ a už sa nechala veterným vírom zaniesť rovno na ihrisko, kde sa hrali všetky deti. Jedno z detí hneď zazrelo letiaci červenočierny dáždničok aj s Mančinkou a zvolalo:
„Pozrite, pehavá Mančinka letí s padákom!“

Všetky deti pozreli hneď nahor a naozaj! Bola to Mančinka, avšak nie s padákom, ale so svojím dáždničkom a rozhodne už nebola pehavá! Mančinka pristála uprostred ihriska a všetky deti bežali hneď k nej. V tej chvíli sa im Mančinka zdala akási krajšia a nechápali, prečo sa jej vždy smiali kvôli pehám, keď vlastne vôbec žiadne nemá? Jej čarovný dáždničok začali všetci hneď obzerať a obdivovať. Nebolo azda nikoho, kto by sa s ním nechcel tiež tak pekne preletieť. Mančinka nebola lakomá ani nijako zaujatá kvôli predošlému posmechu, a tak s radosťou a ochotne svoj dáždničok deťom, vždy pekne jednému po druhom, požičala na vyskúšanie.

Každý bol z letu úplne nadšený, a tak získala Mančinka kamarátov i kamarátok hneď množstvo. Stala sa tou najobľúbenejšou kamarátkou všetkých a od toho dňa mal Mančinku rád úplne každý. Mančinka z toho mala veľkú radosť a tým sa jej život hneď stal príjemnejším a veselším. Využívala svoj dáždničok na cestu do školy aj zo školy aj všade tam, kde sa potrebovala rýchlo dostať. Ku slniečku už viackrát nezavítala, pretože jej zima nikdy nebola. Svoj dáždničok, ako slnečník, používala len v páľave leta, keď slniečko vysielalo na zem tie svoje najostrejšie lúče, aby sa tak ochránila pred jeho silným žiarom. Dažďa sa prestala už raz navždy báť, dokonca ho začala mať rada a s potešením sa nechávala ním kropiť. Svoj dáždničok v podobe dáždnika používala len vtedy, keď mraky spustili prudký a veľký lejak alebo pri prietrži mračien. Tento čarovný dáždničok slúžil Mančinke až do jej pätnástych narodenín a potom z ničoho nič kdesi nevedno kam navždy zmizol. Mančinke to však už neprekážalo, pretože si jeho služieb užila vrchovato.
„Nech poslúži zasa niekomu inému a urobí mu svojimi kúzlami radosť práve tak ako mne,“
pomyslela si Mančinka a od tých čias bola vo svojom živote už vždy len spokojná a šťastná.

Nebyť však dobrej víly Májenky a všetkých tých kúziel dáždnička, kdovie, či by sa Mančinka netrápila ešte dnes?