Mravenisko

„Deti, poďte von, dnes je tam krásne!“ volala mamička deti.

„Ale nám sa nechce. Chceli sme si začať hrať jednu hru na počítači,“ odpovedala otrávene Verka.

„Len choďte, počítač vám neuteká. V zime ste si ho užili dosť. Teraz je konečne opäť jar a môžeme tráviť viac času vonku.“

„A čo tam budeme robiť?“ pýta sa podráždene Michal.

„Veď vy už na niečo prídete. Ale nech ste už v záhrade!“ odpovedala už prísnym hlasom mamička.

Deti vybehli von a boli prekvapené, že vonku je naozaj krásne. To od obrazovky počítača ani nespozorovali. Slniečko už hreje do tvárí a vtáci v korunách stromov radostne spievajú. Aj tráva sa začína zelenať. Všetko je plné života. Deti chodili po záhrade a nudili sa. Michal zbadal niečo zvláštne vzadu v odľahlom kúte záhrady. Na mieste, kde už záhrada takmer splývala s okolitou krajinou, rástla stará košatá jabloň. Michal pribehol bližšie a volal na Verku:

„Poď sa rýchlo pozrieť, tu je nejaká zvláštna kopa, tá tu predtým nebola.“

Verka sa pribehla pozrieť. „Veď to je mravenisko!“

„Pozri sa, koľko mravcov! Čo keby sme ich trochu podráždili,“ napadlo Michala.

Hneď si vzal do ruky palicu a začal šťuchať do mraveniska.

Verka bola o niečo staršia a predsa len cítila zodpovednosť za to, čo robia. „Ale Michal, do mraveniska sa nemá šťuchať.“

„No a čo, nikto nás nezbadá. Bude to naše tajomstvo, súhlasíš?“ Bol hrdý na taký nápad a tiež bol rád, že konečne našiel poriadnu zábavu. Zaujalo ho, ako mravci začali pobehovať oveľa rýchlejšie práve na miestach, kde palicu ponoril do ihličím posiatej zeminy. Aby sa mohol pozrieť zblízka, pristúpil ešte bližšie. Jednou nohou stál tesne pri úpätí kopčeka. Ani si nevšimol, že mravci pobehovali aj okolo mraveniska a snažili sa nájsť nebezpečného votrelca. Len čo zbadali na zemi tesne pri svojom domčeku akúsi veľkú hnedú topánku, ponáhľali sa bližšie a s nasadením života chceli útočníka odohnať. Topánka bola zhora otvorená, a tak sa dostali ľahko dovnútra. Vtom Verka od úľaku nadskočila, pretože Michal náhle spustil taký krik, akoby sa stalo niečo hrozné. Kričal a kričal a pritom skákal na jednej nohe: „Au, au, to to bolí!“

Ako len mohol najrýchlejšie, ponáhľal sa domov. To už mamička vybehla von vyľakaná, čo sa to tak strašné stalo, že Michal kričí, akoby ho na nože brali. „Tí zlí odporní mravci ma tak štípu do nohy!“ kričí Michal z plných pľúc.

Mamička mu hneď vyzula topánku a vyklepala z nej mravce. Boli tam asi len traja, ale keďže nemohli z topánky von, štípali Michala stále dokola. Mamička Michalovi vyzliekla aj ponožku a ponorila mu nohu do chladivej vody. Potom mu ju namazala hojivým olejom. Dobre vedela, že mravci by Michala len tak nepoštípali. Preto keď sa Michal konečne upokojil, povedala deťom: „Poďte, sadneme si na lavičku pod našu jabloň, niečo vám poviem.“

Keď sa deti usadili okolo mamičky, slniečko ich pekne hrialo do tvárí. Mamička začala rozprávať: „Celá príroda, tak ako ju poznáme u nás, ale aj všetky prírodné krásy, ktoré ste videli v prírodopisnom seriáli, sú plné živých tvorov. V prírode žijú rastliny - kvety aj stromy, zvieratá drobné i väčšie, ale obývajú ju aj bytosti, ktoré sa o všetko starajú. Sú to bytosti prírody, ktoré prírodu utvárajú, starajú sa o ňu a pretvárajú ju. Príroda je taká krásna preto, že všetci tvorovia v nej žijú v harmónii a poslúchajú zákony, ktoré sú do všetkých svetov votkané od počiatku vekov. V prírode panuje prísny poriadok. Kto by nepočúval, zahynie. Preto nikoho ani nenapadne, aby si robil, čo chce.

Napríklad taký malý škriatok alebo chrobáčik nie je síce veľmi múdry, ale presne vie, čo je jeho úlohou, a svoju prácu robí rád a najlepšie, ako len vie. Tým, že pekne poslúcha, je späty s veľkým celkom a v tom je jeho sila. Je potrebnou a užitočnou súčasťou niečoho, čo je nádherné, veľké a mocné.

Čo myslíte, že by sa stalo s takým chrobáčikom, ktorý by bol napríklad lenivý? Čoskoro by zomrel od hladu. Alebo napríklad keby žaba nechcela byť žabou, ale krásnym vtákom. Takúto žabu by pravdepodobne čoskoro zožral bocian, pretože by sa zasnene pozerala kamsi do oblakov a včas by neskočila do vody. Každý, aj ten najmenší, tvor v prírode má svoju úlohu a verne ju plní.

Aj taký mravček je, deti, oveľa usilovnejší ako vy. Pracuje čulo a s chuťou celý deň a nepýta sa, prečo by to mal robiť a aký z toho bude mať úžitok. Vie, že je to tak potrebné pre dobro celého mraveniska. Neodrieka, nevymýšľa si, že by chcel len tak sedieť a nič nerobiť, nie je lenivý ani otrávený. Nebojí sa dokonca ani nasadiť vlastný život a ísť bojovať proti o toľko väčšiemu nepriateľovi, než je on sám, len aby zachránil svoje mravenisko, ostatné mravce a ich kráľovnú. Mravci sú dokonca veľmi užitoční, pretože požierajú zvyšky v lese a uhynutý hmyz, oni vlastne neustále upratujú.

A určite ani neviete, ako dômyselne je také mravenisko zariadené. Sú tam chodby a chodbičky, izbičky pre mravčie vajíčka a bábätká aj izbička pre kráľovnú. Všetci mravci musia dodržiavať prísny poriadok a musia usilovne pracovať. Mravenisko je postavené tak, aby naň dopadalo čo najviac slnečných lúčov, aby v ňom bolo teplo, a v lete má opäť špeciálne vetranie. A vy si len tak prídete a z dlhej chvíle im začnete ich domček búrať. A keď sa mravci začnú odvážne brániť, ty, Michal, kričíš, že sú zlí a hlúpi. Len mi povedzte, kto je tu hlúpy a zlý. A kto je naopak odvážny, poslušný a pracovitý? Mravci, alebo vy?

Deti sa zahanbili. Videli teraz, že mravci sú užitočné zvieratá a nie sú ani zďaleka takí hlúpi a zlí tvorovia, ako sa im predtým zdalo. A naproti tomu oni, veľké deti, si mysleli, že sú múdrejšie ako všetci tvorovia, nechceli poslúchať, ani pracovať, a ešte k tomu z dlhej chvíle škodili zvieratám. Pozerali sa teraz do zeme, bolo im to naozaj ľúto. Obyčajný mravec je pre svet užitočnejší ako oni. Mamička vstala a povedala: „No, deti, už musím ísť variť. Bude čas na obed.“

„Mami, mami, my ti pomôžeme!“ volali obe deti súčasne. Mamička mala radosť. Zdalo sa, že si jej rozprávanie vzali naozaj k srdcu. Ešte si v duchu pomyslela, či na to čoskoro opäť nezabudnú.