Vyslúžilec a sabatora

Jeden vojak si odslúžil svojich osem rokov na vojne bez trestu a bez nehody. Keď mal ísť domov, zavolali si ho páni a dali mu tri rýnske.
„Jeden máš na chlieb, jeden na pálenku a jeden na tabak,“ povedali mu. „Tak, a teraz môžeš ísť.“
Vyslúžilec poďakoval, schoval tri rýnske a vracal sa domov. Kamaráti mu dali do mošne chlieb a slaninu a priali mu dlhý život a veľa šťastia.
Za mestom stretol vyslúžilec starého žobráka. Ten mu zastúpil cestu a prosil o almužnu. Vyslúžilec si spomínal, čo by mal dedkovi dať. Už siahal do mošne po chlieb, no včas ho napadlo, že žobrák je starý a bezzubý, že možno chlieb ani nerozhryzie.
Tu si vyslúžilec povedal:
„No, chleba mám dosť na celú cestu až k nám, takže vlastne nepotrebujem ten prvý rýnsky, ktorý som dostal od vojenských pánov. Áno, ten mu dám, nech si starček kúpi, čo bude potrebovať.“ A vybral rýnsky a dal ho žobrákovi.
Starček ďakoval a žehnal, ale vyslúžilec ho veľmi nepočúval a veselo vykročil k domovu.
Po poludní stretol toho istého starčeka, no nespoznal ho. Dedko mu opäť zastúpil cestu a opäť prosil o almužnu. Vyslúžilec zase rozmýšľal, čo by mal dať.
„Eh, chleba mám dosť,“ povedal si, „a pálenku piť nemusím. Dám mu rýnsky, ktorý som dostal na pálenku.“ A vybral peniaz a daroval ho.
Starček opäť ďakoval a žehnal, ale vyslúžilec mávol rukou a veselo vykročil k domovu.
K večeru stretol žobráka po tretí raz, no ani teraz ho ešte nespoznal. Dedko mu zase zastúpil cestu a prosil o almužnu. Tentoraz si vyslúžilec dlho nespomínal.
„Keď som bez pálenky,“ povedal si, „budem aj bez tabaku.“ A vzal posledný rýnsky a dal ho žobrákovi s prianím, aby mu pánboh nadelil viac, pretože on, vyslúžilec, už viac nemá.
Usmial sa dedko a povedal:
„Milý synku, nepotreboval som tvoju pomoc, ale skúšal som ťa. Vidím, že máš dobré srdce a že si sa vo svete celkom nepokazil. Povedz tri želania, splním ti ich. Ale želaj si niečo rozumné a pamätaj na smrť.“
„To je dobré,“ smial sa vyslúžilec, „najprv prosíte o almužnu a teraz chcete rozdávať. Čo keby som si zaželal sabatoru, ktorá zajme každého, koho si budem priať?“
„Dostaneš ju, prečo nie?“ odpovedal dedko. „Ale pamätaj na smrť!“ A hneď mal vyslúžilec poriadnu sabatoru na pevných remeňoch.
„Teraz by som ešte potreboval fajku neustále plnú dobrého tabaku,“ povedal vyslúžilec.
„Aj tú ti dám,“ prikývol dedko. A v tom okamihu mal bývalý vojak fajku s najlepším tabakom, ktorého nikdy neubúdalo.
„Hm ..... A nakoniec by som chcel karty, s ktorými by som každého obhral,“ povedal si chasník a hneď mal vo vrecku tie karty.
„Máš, čo si chcel,“ povedal žobrák a zosmutnel. „Je mi ľúto, že si nevolil opatrnejšie a poctivejšie. Načo je človeku sabatora, ktorá každého zajme, fajka, v ktorej nikdy neubudne tabaku, a karty, s ktorými kdekoho obhráš, keď ti žiadna z týchto vecí nepomôže do neba? Hlúposti si ľudia želajú, ale na to najdôležitejšie zabúdajú.“ Sotva dohovoril, rozplynul sa ako para. Tu vyslúžilca mrzelo, že nevolil lepšie. Ale bolo neskoro, už sa nedalo nič zmeniť.
Povedal si vyslúžilec, že má dosť dobrých vecí pre tento život a že sa o iný život starať nebude, niekoľkokrát si to povedal a v tom upokojovaní prišiel do mlyna. Práve sa začalo stmievať, rozhodol sa, že požiada o nocľah.
„Len si zostaň,“ povedal mu mlynár, „ak myslíš, že si oddýchneš a že sa vyspíš. Ale budeš tu v noci sám. My máme v mlyne už len pár vecí, inak sme sa odsťahovali.“
„Čo na to povie nový majiteľ?“ pýtal sa vyslúžilec.
„Aký nový majiteľ?“ čudoval sa mlynár. „Je vidieť, že si prišiel zďaleka. Tento mlyn spustne, lebo ho nikto nekúpi. Straší tu.“
„A to je čudné,“ vyslúžilec na to, „o tom mi musíte povedať viac.“
Rozprával mlynár, že vždy o polnoci prichádza do mlynice čert. Kto sa opováži v mlyne prenocovať, do rána zomrie alebo zmizne. Doteraz nikto nepovedal, čo sa tu vlastne deje, ale mlynár to nechce vedieť, lebo je na svete rád a začne pracovať znova, aby našetril nejaké peniaze dcére na veno.
Vyslúžilec vypočul a neutiekol, naopak, nariadil, aby mu dali niekoľko sviečok, lebo vraj nechce sedieť potme, ale pozrieť sa na rohatého. Tí ľudia mu priniesli, čo chcel, rozlúčili sa s ním a odišli. Dal si vyslúžilec svetlo k hlave, ľahol si a odpočíval.
Okolo polnoci začal driemať, keď tu niekto buchoce na okno.
„Nono,“ mrmle vyslúžilec pre seba a nahlas potom volá:
„Aký je to poriadok? Či sa tu chodí oknom? Neželaj si, aby som ti išiel ukázať, kde sú dvere!“
A tu to ide k dverám a dverami k vyslúžilcovi. A bol to čert.
„Máš ty ale hriechov,“ vraví vyslúžilcovi. „Zbieraj sa a hneď poď so mnou do pekla.“
Bývalý vojak sa však nezľakol. Povedal:
„Ešte je čas, najprv si zahráme karty.“
Čert súhlasil a tak si sadli a hrali. Čert neustále prehrával, čím bližšie k ránu, tým viac. A už nemal svoje peniaze, a preto každú chvíľu odlietal a okrádal ľudí v najbližšom okolí, aby mohol vyslúžilcovi zaplatiť. Potom však zložil karty a povedal, že je najvyšší čas ísť.
Vyslúžilec sa nezdráhal. „Pôjdeme,“ povedal, „ale najprv sa pozriem do svojej sabatory.“ Potom sabatoru otvoril a zavolal:
„Hup do nej!“ A už v nej čert sedel.
A zavesil vyslúžilec sabatoru aj s čertom a pokojne spal až do bieleho dňa. Potom najal štyroch silných chlapov, zašiel s nimi ku kováčovi a položil sabatoru na nákovu. Nariadil im, aby bili každý do jedného rohu tej brašne. Chlapi tĺkli a čert skákal z rohu do rohu, ale všade ho stihla ťažká rana. Keď toho bolo dosť, otvoril vyslúžilec sabatoru a čert z nej vyletel ako strela.
Ďaleko ten čert nelietal, čoskoro mu došli sily. A krívkal a krívkal, až sa dokrívkal do pekla. Tam sa okolo neho zhlukli všetci čerti, ovoniavali a ohmatávali ho a on im rozprával, čo ho postihlo v mlyne. Peklom išiel taký strach a hrôza, že si ani sám Belzebub nepamätal. Od toho dňa sa potom žiadny z čertov neodvážil do mlyna ani nazrieť. Mlynár sa teda nasťahoval späť aj so ženou a dcérou a vyslúžilca si ponechal v službe.
Bolo vyslúžilcovi dobre. Mal kopu peňazí, ktoré vyhral na čertovi, každú nedeľu obhral ešte niekoľko slabochov, mal fajku, z ktorej mohol neustále fajčiť, a mal tú sabatoru. A hovoril si, že teraz mu už nechýba celkom nič, len poriadna žena.
Raz bola v meste púť a vyslúžilec na ňu išiel s mlynárovou dcérou. Sabatoru, fajku aj karty si tiež vzal, lebo sa od tých vecí nikdy neodlučoval. Kúpil dievčine srdce z marcipánu a zatancoval si s ňou. Cestou domov sa jej pýtal, či by si ho nevzala, že by jej bol dobrým mužom.
„Ani mi nenapadne,“ odpovedala mu uštipačne. „Šetrím si na nové topánky, nie na staré.“
On sa na ňu nahneval, otvoril sabatoru a zavolal:
„Hup do nej!“ A už tam bola.
A nariekala a prosila, že to tak zle nemyslela, nech ju pustí, že si ho rada vezme. Keď súhlasila, vypustil ju, vzal si ju za ženu a žili spokojne.
Ale vyslúžilec rýchlo zostarol a ešte nevychoval deti, keď si po neho prišla smrť. Nechcelo sa mu odísť aj preto, že mal strašne veľa peňazí ..... prepadol karbanu. Tak nariadil smrti, aby hupla do sabatory, dal sabatoru do studne a prikryl kameňom.
A boli ľudia ťažko chorí a chceli umierať, ale nikto nemohol, lebo smrti nebolo. A vyslúžilca tu nakoniec všetko omrzelo. Keď sa mu začalo cnieť za pokojom a hlbokým mierom, chodieval ku studni a váhal. Jedného dňa sa odhodlal, vzal sabatoru a otvoril ju. Smrť si ho hneď odviedla ako prvého.
Zomrel a jeho unavená duša chcela do neba. Prišiel tam, ale Pánboh mu povedal:
„To nejde, milý vyslúžilče, v nebi pre teba nie je miesta. Vidíš, vidíš, nenapomínal som ťa len tak. Skús to inde.“
Poznal vyslúžilec toho starčeka a povedal mu:
„Veď som ti nedal svoje tri rýnske?“
Usmial sa starček. „A nepovedal si si sám, čo za ne chceš? Čo si chcel, to si dostal. Málokto mohol prísť do neba tak ľahko.“ Potom bránu zavrel a už ho nebolo vidieť.
A bol vyslúžilec veľmi unavený, spomenul si, že za celý život na nebo veľmi nemyslel, tak išiel do pekla. Ale pri bráne stál ten čert, ktorému tak natĺkol, keď ho zajal do sabatory, a ako vyslúžilca uvidel, zavrel a dobre zamkol bránu a hneď oznámil všetkým čertom, kto to k nim prišiel. A nepustili ho tam, pretože sa ho veľmi báli.
A vystúpil unavený vyslúžilec na mesiačik a ešte dodnes tam sedí.