Pokazené dobrodružstvo

„Ahoj, dedko!“ volá Kubko, nadšený z toho, že ho dnes zo škôlky vyzdvihuje dedko Peter. „Ahoj, Kubko,“ odpovedá veselo dedko a hneď sa pýta: „Ako dnes bolo?“ „Dobre,“ vraví Kubo a potom dodáva: „Len obed mi dnes nechutil. Vôbec som ho nezjedol.“ „To poznám,“ hovorí dedko, „kedysi som aj ja v škôlke odmietal jesť. Raz sa mi to poriadne vypomstilo. Chceš počuť ten príbeh?“ „Jasné, rozprávaj, dedo!“ volá nadšene Kubo, lebo už dávno vie, že dedo vie veľmi zaujímavo rozprávať. „Keď som bol malý chlapec, zhruba taký veľký ako ty,“ začal dedo, „aj ja som v škôlke odmietal jesť. Niečo mi naozaj nechutilo, ale väčšinou som to nechcel len preto, že som to nepoznal. A tak sa stalo, že som jedného krásneho jarného dňa odmietol olovrant aj obed. Keď ma mama vyzdvihla, hneď sme s kamarátmi vyrazili na kraj lesa, kam nás rodičia púšťali. Tam sme celé popoludnie vyvárali, stavali bunkre a zbierali šišky. A potom sa to stalo. Dodnes si to živo pamätám. Chcel som na bunker dotiahnuť jednu veľkú kládu, zdvihol som ju a potom som sa zosunul k zemi. Nepošmykol som sa, jednoducho mi došli sily. Ležal som zavalený tou kládou a nemal som silu sa vyslobodiť. Chlapci pobehovali okolo a nikto z nich si ma nevšímal. Chcelo sa mi spať a nemal som ani silu volať o pomoc. Našťastie si Tono, môj kamarát, všimol, že pod tou haluzou ležím už dlho, a prišiel sa pozrieť, čo sa deje. Pozrime sa, ako som ja chlapcov vyľakal. Tono ma vytiahol spod haluzy a hneď poslal Tobiáša, aby zabehol po moju mamu. ‚Dobrý deň!‘ vykríkol Tobiáš, keď pribehol k nám domov. ‚Peťovi je zle, leží tam pri lese a nemôže sa hýbať, už nemá silu,‘ pokračoval. Mama zalomila rukami, vzala fľašu vody, tabuľku čokolády a bežala za Tobiášom. Ja som medzitým ležal v tráve, krútila sa mi hlava a cítil som obrovský hlad. ‚Peťko, čo sa ti stalo?‘ vypytovala sa ma mama, len čo pribehla. Keď sa uistila, že som iba slabý, že som sa nikde neudrel a že ma nič nebolí, dala mi piť a podala mi aj kúsok čokolády. Hneď sa mi uľavilo. Ale celú cestu domov som sa musel o mamu opierať, taký som bol slabý. ‚Jedol si v škôlke?‘ spýtala sa ma mama, len čo sme vyrazili smerom k domovu. Musel som s pravdou von, lebo bolo jasné, že mama tuší, ako to bolo. ‚Nejedol.‘ ‚Vidíš?‘ karhala ma mama, ‚to máš z toho. Veď si si mohol ublížiť. Máš týždeň zaracha.‘ A bolo po všetkom. Skúšal som protestovať, ale bolo to nanič. Celý týždeň som musel po škôlke zostávať doma. Trápil som sa tým, že chlapci si užívali krásne teplé počasie a ja som musel trčať doma namiesto toho, aby som zažíval nové dobrodružstvá. Pretože som nechcel, aby sa to niekedy zopakovalo, vymyslel som plán. Kedykoľvek som v škôlke natrafil na jedlo, ktoré som nepoznal, vždy som ochutnal. Najprv jedno sústo, potom dve, tri, až som časom zjedol celý tanier. Za nejaký čas som sa naučil jesť všetko. A už sa mi nikdy nestalo, že by som kvôli nedostatku energie zmeškal nejaké dobrodružstvo.“ Dedko prestal rozprávať, na chvíľu sa zasnil a potom dodal: „A že ich bolo…“ „To som rád, že to dobre dopadlo,“ vraví Kubko. „Vieš čo, dedo, ja to skúsim tiež tak,“ dodal. A naozaj, hneď na druhý deň zjedol tri sústa tej hnedej omáčky, ktorú nemal rád. Ďalší deň ochutnal varenú mrkvu a čoskoro sa naučil jesť všetko. Jedol, lebo chcel mať vždy dostatok energie na všetko potrebné.