Ako išla žaba zbierať huby

Jedného krásneho jesenného dňa žaba vystrčila hlavu z jazierka a poobzerala sa. Na lúke kúsok od lesa nikto nebol, deti, ktoré tu boli na tábore, už odišli. „Ach jaj, to bude zasa v lese nuda,“ povzdychla si a rozmýšľala, čo bude dnes robiť, aby sa nejako zabavila. Ale čo všetko môže robiť žaba? Veľa toho nie je, však? Chvíľu plávala v jazierku, potom si ľahla na kameň a vyhrievala sa na slniečku. Polihovanie a lenošenie jej vydržalo až do obeda, ale ďalej to už znudená žaba nemohla vydržať. Posadila sa a nervózne sa poškrabala labkou na hlave. Vtom zbadala v kroví v lese akýsi pohyb. Už-už sa chcela schovať, keby to bol bocian, ale potom sa z kroví vynoril starší pán s košíkom a nožom v ruke. „To je nápad!“ zajasala žaba: „Budem zbierať huby! Že ma to hneď nenapadlo! Určite je to veľká zábava, veď to tu robí kdekto! Hneď to idem vyskúšať!“ A ako si umyslela, tak aj urobila. Z trstiny upletila košík, z ostrej mušle si vyrobila nôž a pustila sa do lesa. Pretože nedávno pršalo a bolo teplo, v lese bolo húb habadej. Netrvalo dlho a žaba našla prvú hubu. „Bé, tá je nejaká divná, taká divne červená, tá sa mi nepáči, fuj!“ odpľula si žaba. „Túto hubu brať nebudem!“ rozhodla sa. A dobre urobila. Červený klobúčik žiaril do diaľky a bol akoby posypaný bielymi kúskami. Bola to muchotrávka červená. A tá je jedovatá, však? A tak šla žaba ďalej. Našla veľkú mäsitú hubu so žltou nôžkou a hnedým klobúčikom. Liezol po nej slimák. Zakrútil očami na tykadlách a zahlaholil: „Nazdar, žaba! Chceš kúsok? Toto je pravý hríb! Mňam!“ „No to práve, hubu oblezenú od slimáka! Fuj!“ pomyslela si, ale nahlas povedala: „Nie, ďakujem, ja si nájdem svoju.“ A tak žaba blúdila po lese. Táto huba sa jej nezdala, pretože bola červená. Táto zasa preto, že bola hnedá. Táto preto, že bola ohryzená od srncov. Tu do tej vyklepal dieru ďateľ. Masliak bol zase celý slizký. Nakoniec sa na žabu predsa len usmialo šťastie. Takmer vrazila do vysokej huby s golierikom okolo nohy. „Jé, to je krásna huba. Zeleňúčka ako ja, čerstvá, to bude pochúťka! Vyprážanička! Guláštek!“ rozplývala sa žaba nad svojím úlovkom. Hneď si aj poriadny kúsok odrezala a odniesla domov. O pár chvíľ už pri jazierku voňal hubový guláš! To si pochutnala. Lenže čo je toto? O pár chvíľ začalo žabu tlačiť v bruchu. Potom sa jej urobilo zle. Potom zozelenela ešte viac, než je žaba normálne zelená. No nebudem vás naťahovať – žabu nakoniec odviezli do zvieracej nemocnice. Tá huba, čo zjedla, totiž bola muchotrávka zelená. Od tých čias si už žaba veľmi dobre pamätá, že to, čo vyzerá ako skvelá vec, v skutočnosti zase až tak skvelé byť nemusí. Staré príslovie o tom hovorí: Nie je všetko zlato, čo sa blyští. A práve tak, ako sa muchotrávka tvári ako veľmi pekná huba, aj hriech sa môže tváriť ako úžasná vec, a pritom úžasný vôbec nie je. Práve naopak. Takže pozor naň!