Stará žobráčka ..... (povesti)

Ako z brezy každým rokom silu brala a ako v pašiovom týždni poklad hľadala a potom kvôli pečienke o peniaze prišla

Neďaleko Kadane nad potokom Bystřice stojí hrad Hasištejn, kde sa kedysi narodil a žil básnik a učenec Bohuslav Hasištejnský z Lobkovic. Bol to muž bohatý a mal rád okolo seba ľudí múdrych, učencov aj maliarov, básnikov aj knihárov. Kupci mu privážali knihy aj vzácne prístroje do jeho dielne až z cudziny. Za jeho života bola sláva hradu najväčšia a schádzalo sa tu plno panstva. Pán z Lobkovic bol tiež obľúbencom kráľa Vladislava II. a zastával nejeden úrad na kráľovskom dvore. Napriek tomu sa často vracal späť na Hasištejn, až zostal doma navždy a venoval sa svojim obľúbeným vedám. Dobre hospodáril na svojich dvoroch a v horách ťažil vzácnu rudu. Za švédskych vojen padol hrad do rúk Švédom a tí, kým ho opustili, hrad zapálili a zničili. Od tých čias už nikdy nebol opravený a po stáročia všetko naokolo zarastá lesom. Stromy sa zachytili v zvyškoch starého muriva a pevne ho zvierajú vo svojich koreňoch.
Raz za rok na Veľký piatok, keď sa otvárajú všetky poklady sveta, nadobúdajú na Hasištejne tiež kúzla a čary svoju moc. V ten deň sa hrad vraj zjavuje v plnej sláve, panstvo je tu i s čeľaďou ako kedysi. Muzikanti vyhrávajú a všade sa tancuje.
Medzi ľuďmi sa o Hasištejne dosť rozprávalo, ale nikto sa neodvážil ísť tam na Veľký piatok. V neďalekej dedine mali jednu starú žobráčku, ktorá chodila každý deň dom od domu, aby si vyprosila trochu jedla. Bola to babka ešte čulá, ale do práce sa jej nikdy nechcelo. Keď nemala čo jesť, obišla pár chalúp a na niekoľko dní mala jedla zase dosť. Raz sa na ňu jeden starý gazda nahneval. „Kto nepracuje, nech neje. Ja som starý ako ty, ale musím každý deň ešte vykonať poriadny kus roboty. Mne nikdy nelietali do úst pečené holuby ako tebe, zadarmo by mi nikto nič nedal.“
„Že sa Boha nebojíš!“ hnevala sa naňho žobráčka. „Chudobnému závidíš kus toho žrádla.“
„Nezávidím, babo! Ale myslím si, že by si sa mala na Veľkú noc vybrať na Hasištejn. Tam vraj páni jedia a tancujú a teba by iste tiež uživili.“
Stará žobráčka sa urazila a radšej bežala o dom ďalej. Ale gazdove slová jej nešli z hlavy. Dávno už počula o hasištejnských pokladoch, ale nikdy ju nenapadlo, aby tam došla.
„Keď nepôjdem ja, pôjde niekto iný a na mňa sa potom nedostane,“ uvažovala žobráčka. „Musím sa tam tohto roku na Veľkú noc ísť pozrieť, čo je na tom rozprávaní pravda. Veď tam aj tak raz za rok chodievam.“
Na Hasištejne stávala stará breza, ktorá mala vraj zázračnú moc. Kto si pod ňu stal bosými nohami a nad hlavou zatĺkol jeden klinec, ten vraj nezastonal celý ďalší rok. Žobráčka tam tiež chodievala a mala zdravie ako z železa. Veď nebola sama, kto tej čarovnej brezi veril, a v statnom kmeni bolo zatlčených mnoho klincov.
Keď prišiel Veľký piatok, nešla stará žobráčka ani žobrať. Vzala si do batôžka niečo našetreného jedla a s vakom pod pazuchou sa vydala na Hasištejn. Kým sa vyškrabala do kopca, slnko pekne hrialo a zem voňala jarou.
„To som si ale dala,“ vzdychala stará. „Pot sa zo mňa len leje, akoby už bolo leto.“
Najprv zašla k tej brezi, vyzula si papuče a v tráve našla kameň. Postavila sa ku kmeňu a opatrne doň zatĺkla ďalší klinec. Potom sa prekrižovala a znova sa obula.
„Tak a mám zasa na rok po starostiach. Zatiaľ mi breza vždy pomohla, už dávno som nestonala.“
Vydala sa na hrad a bežala ako mladica, aby snáď neprišla neskoro. Ale nádvorie bolo pusté, len vtáky v krovinách a na stromoch dovádzali a spievali. Žobráčka obišla vežu, pozrela sa do všetkých kútov, ale nikde sa nič nedialo.
„Ja tu počkám aj do večera, veď mám času dosť a teplo je tu ako za pecou.“ Sadla si spokojne na staré schody a zjedla, čo si priniesla, potom začala driemať. Vtáky okolo nej poletovali, ale ona za chvíľku spala a o ničom nevedela. V ten čas, keď dolu v dedine namiesto zvonenia chodia chlapci s drevenými rapkáčmi a klepú klapačkami okolo kostola, ozvala sa na hrade treskúca rana, ako keď prvýkrát na jar udrie blesk. Jedným rázom sa na Hasištejne všetko zmenilo. Panstvo sa prechádzalo po nádvorí a vykláňalo z okien, paholci sedlali kone, v kuchyni sa varilo a pieklo, slúžky máchali v korytách biele spodničky. Ľúbezná hudba sa rozliehala z otvorených okien, všade bolo plno ruchu a zhonu, len stará žobráčka spala a spala.
Zrazu v sne ucítila vôňu pečeného mäsa a dostala naň takú veľkú chuť, až sa zobudila. Sotva sa poobzerala okolo seba, vykríkla: „Panenka Mária, kde to som?“
Potom si spomenula, ako šla na Hasištejn k brezi hľadať poklady. Rýchlo sa pozerala, čo sa okolo deje, či páni niekde niečo nerozdávajú. Oproti nej v otvorenej pivnici sedel nejaký starý dedko a preberal zlaté dukáty ako hrach. Žobráčka sa k nemu rozbehla a chcela ho poprosiť o trochu peňazí. Keď dedko zdvihol hlavu, podobal sa tomu starému gazdovi z dediny.
„Čo ty tu robíš?“ čudovala sa žobráčka. „Tak ty si ma chcel dobehnúť a predbehnúť, však?“
„Poď si tiež nabrať, kým je toho dosť,“ pobádal ju dedko a hľadel si svojej práce. Kým stará žobráčka rozbalila vak, aby doň nabrala zlata, vybehol z kuchyne kuchtík a niesol na veľkej mise pečenú kýtu. Za ním bežal druhý s knedlíkmi a tretí s kapustou. Ako tak pospiechali okolo, jedlo zavoňalo a maškrtná žobráčka neodolala. Obrátila sa na kuchtíkov a prosila:
„Dajte mi, páni, aspoň maličký kúsok od každého ochutnať. Od rána som nič nejedla.“
Kuchtíci sa zastavili a už jej chceli dať kus, keď k nim pristúpil jeden urodzený pán. „Ak nelžeš, tak si vezmi aj celú pečienku a v zdraví ju zjedz!“ povedal dobromyseľne. Žobráčka sa zarazila, pretože nepovedala pravdu. Ako už bola zvyknutá ľudí šudiť a nariekať, práve tak spustila na pána:
„Veď vidíš, panáčik, aká som ja úbožiačka! Od rána som ani kúsok ničoho nezjedla. To mi ver!“
Pán prikázal kuchtíkom, aby jej dali pečienku. Sotva žobráčka po nej siahla, zahrmelo a celý hrad sa premenil na ruiny. Preľakla sa, ale mäso nepustila. Keď sa z toho preľaknutia spamätala, mala v ruke obyčajný kameň.
„Čert aby vás všetkých vzal! Ani kúsok pečienky mi páni nepriali. Musím sa rýchlo ponáhľať do pivnice, či mi ten dedko nezobral všetky peniaze.“
Ako sa obzrela, strnula. Kopy zlatých peňazí zmizli pod zemou a všade bolo len staré kamenie. Každý kút prehľadala, ale márne. Po zlate nebolo nikde ani pamiatky.
„Som ja ale hlúpa baba,“ hnevala sa žobráčka. „Keby som sa nebola obzerala po pečienke, mohla som mať aspoň peniaze. Toľko peňazí ako tu som v živote nikdy nevidela a vidieť už nebudem.“
Márne boli všetky jej reči, stará musela domov s prázdnymi rukami. V zdraví prečkala ďalší rok, len tomu gazdovi sa vyhýbala. Mala strach, aby sa jej nespýtal, ako pochodila na Hasištejne.