Ako dve sestry slúžili u čarodejnice

Jedna žena mala dve dcéry, tá staršia bola jej vlastná a bola škaredá, hrôza pozrieť! Ale tá mladšia, nevlastná, tá ti bola krasavica! Veď to matku hnietlo a ako mohla, tak ju trápila, dávala jej len roztrhané šaty a držala ju pri sporáku v popole. Zato svojej dcére kupovala len to najlepšie, prekrásne šaty a drahocenné korále, a vodila ju do spoločnosti. Nakoniec jej aj toto bolo málo, a tak tú mladšiu vyhnala z domu.
„Si už veľká a dokážeš sa uživiť sama!“ povedala. „Choď, kam ťa oči povedú!“
Čo tej úbohej zostávalo iné, ako vybrať sa do širokého sveta?
Tak išla a išla, až prišla k jabloni, ktorá na ňu utrápene zavolala:
„Neočistila by si ma trochu od tŕnia a hložia?“
„Prečo nie?“ povedalo dievča a hneď sa s fortieľom pustilo do práce a strom očistilo. Keď prešlo ďalší kus cesty, stretlo chromého psa, ktorý sa namáhavo vliekol po ceste.
„Neobviazala by si mi nohu?“ poprosil smutne.
„Prečo nie?“ povedalo dievča a pustilo sa do toho. A potom išlo a prišlo k peci, ktorá bola tak rozpálená, že to nebolo na pečenie.
„Nepritvorila by si mi dvierka?“ poprosila zadychčaná pec.
„Prečo nie?“ povedala dievčina, urobila to a išla ďalej.
Prišla k chalupe, v ktorej bývala stará čarodejnica. Zaklopala a spýtala sa, či by ju nevzala do služby. Čarodejnica bola rada, pretože práve slúžku potrebovala. Odovzdala dievčaťu kľúče od všetkých dverí, ale do tých posledných jej zakázala vstúpiť. Keď bola čarodejnica raz zase za svojimi nekalými záležitosťami, dievča pocítilo príležitosť a chytila ju taká zvedavosť, že sa neubránila a do zakázanej izby vstúpila. A tá izba bola samé zlato a zrazu bolo samé zlato aj to dievčatko a to ju tak polekalo, že dvere zabuchla, vzala nohy na plecia a pelášila preč. Ale bol tam kohút, ktorý začal hlasno kikiríkať, len čo uvidel dievča utekať. To začula čarodejnica a začala úbožiatko prenasledovať. Teda dávno by ju mala, keby tam nebol jeden dobrý muž, ktorý dievča videl a zľutoval sa a zariadil to tak, že pred ňou bol deň a za ňou čiernočierna noc, takže čarodejnica na cestu nevidela a všelijako klopýtala a potkýnala sa.
Keď pribehla dievčina k peci, zavolala táto na povzbudenie:
„Utekaj! Utekaj! Čarodejnica ťa nikdy nechytí!“ Len čo bola čarodejnica pri peci, hneď sa k nej mala s pýtaním, či nevidela okolo bežať nejaké dievča. Ale pec sa robila hlúpa a otázke ani trochu nerozumela. Dievča zatiaľ stretlo psa, ktorý ho povzbudzoval:
„Utekaj! Utekaj! Čarodejnica ťa nikdy nechytí!“ Keď sa sipiaca čarodejnica natrafila na psa, opäť sa vypytovala, ale on povedal:
„Nie, žiadne dievča som nevidel.“ Ani pri jabloni sa čarodejnici nedarilo lepšie, tá jej tiež nič neprezradila, a tak sa musela s dlhým nosom obrátiť k domovu, pretože ďalej už jej čarodejná moc nesiahala.
Zlaté dievča dorazilo šťastne domov a trám nad dverami radostne zaspieval:
„Lintum, tintum, tralaláčik, priletel k nám zlatý jarabáčik!“ Tu vybehla macocha von a uvidela zlaté dievča a oči jej div nevypadli z jamiek. Hneď ju schytila, zaviedla do domu a bola k nej milá a vypytovala sa, čo a ako sa jej darilo. Škaredá sestra bola zelená od závisti a vyhlásila:
„Ja idem tiež do sveta a vrátim sa určite ešte krajšia ako tá naša popoluška!“ A bolo to!
Išla tou istou cestou ako sestra. Keď ju jabloň prosila, aby jej pomohla od tŕnia, zlostne vyštekla:
„To tak, aby som si popichala ruky!“ a išla ďalej. Rovnako sa správala k chromému psovi.
„Neobviazala by si mi nohu?“ prosil ju.
„No ty si azda myslíš, že som nejaká slúžka?“ odvetila mu pyšne a išla ďalej. Ani peci nepomohla a len sa na ňu osopila:
„To je neslýchané! To predsa nie je práca pre mňa!“ Išla ďalej a čoskoro prišla k čarodejníckej chalupe a vstúpila do služby. Kým čarodejnica ráno odišla, varovala ju:
„Chráň sa vstúpiť do tých posledných dverí!“
„Áno, áno,“ sľubovala dievčina, ale len čo bola baba preč, bežala tam a bola zrazu tiež celá zlatá. A neostávalo nič iné než utekať o život!
Ale zlomyseľný kohút znova privolal čarodejnicu a tá pribehla a hneď videla, čo sa stalo, a vydala sa cvalom za dievčaťom. Tá zatiaľ utekala, čo jej sily stačili, ale pretože ten dobrý muž sa nad ňou nezľutoval, mala pred sebou čiernočiernu noc a potkýnala sa a klopýtala, hrôza pozrieť. Keď bežala popri peci, tak ju táto celú popálila, a keď sa čarodejnica pýtala, či nebežala okolo, ukázala jej správny smer a ešte ju pobádala. Pes na dievča v tom cvale štekal a tiež ju poriadne pohrýzol, a keď stretol čarodejnicu, poradil jej, nech tú zlobu čoskoro dopadne! A jabloň nastavila dievčaťu do cesty konáre a tŕnie sa tiež snažilo, takže sa dievča celé zamotalo a ostalo tam viaznuť a bolo to! Čarodejnica ju schytila za krk a povedala:
„Počkaj, počkaj, dievčatko! Moje zlato si domov neodnesieš!“ A začala dlhými pazúrmi dievčaťu to zlato z tela škriabať a drať, až všetko oškriabala a odrala, že na nej nezostala ani šupinka. A potom ju celú zakrvavenú nechala bežať.
Keď sa pritiahla domov, trám nad dverami ponuro zaspieval:
„Lintum, tintum, tlkotras, priletel k nám rudý ďas!“ Matka vybehla von a hneď spoznala svoju dcéru, zaviedla ju dovnútra a ukryla do pivnice, aby ju žiadny človek nevidel; a tam zostala celý život.
Keď sa kráľ tej krajiny dozvedel o zlatom dievčati, prišiel v koči ťahanom štyrmi bielymi koňmi a odviedol si ju ako svoju nevestu na zámok. A potom slávili svadbu, ktorá trvala celých osem dní!