Svetlušky

Jedného letného podvečera sme boli na prechádzke na našom obľúbenom mieste. Vieme, že toto miesto majú veľmi radi aj bytosti. Bolo krásne teplo a vo vysokej tráve sa občas rozsvietila svetluška. Viem, že svetlušky vždy zhasínajú svoje svetielko, len čo sa k nim niekto priblíži. Preto som bola veľmi prekvapená, keď jeden muž opatrne vzal túto svetlušku do dlane, aby ju mohol ukázať všetkým. Predstavte si, deti, že svetluška stále krásne svietila.

Keď sme si ju všetci prezreli a potešili sa jej svetielkom, ten muž ju opäť vrátil do trávy. Vtedy sa spoza veľkého listu lopúcha objavil menší škriatok, ktorý sa zrejme o svetlušky staral a chránil ich. Povedal mi:

„My, bytosti, a tiež všetky zvieratá utekáme pred ľuďmi, pretože sú často zlí a mnohokrát nám už ublížili. Bolia nás aj ich škaredé myšlienky. Ale keď vidíme človeka, z ktorého cítime lásku a svetlo, máme veľkú radosť a prichádzame bližšie. Máme radosť, keď cítime, že o nás ten človek vie, že nás má rád a chce nám pomáhať. Pre takých dobrých ľudí môžeme pripraviť aj nejaké prekvapenia. Tešíme sa, keď môžeme takého človeka potešiť. Preto tá svetluška nezhasla. Veľmi radi máme aj deti, ktoré sa vedia tešiť z maličkostí ako my.“

Potom jeho veselá tvárička trochu zvážnela, ale z očí mu stále žiarila radosť. A pokračoval:

„Povedz všetkým deťom, že takéto krásne svetielka, ako sú svetlušky, a ešte oveľa žiarivejšie, sú aj vysoko nad touto Zemou. Z priezračne modrého neba vyletujú také svetielka podobné ohnivým iskrám. Radostne vytryskujú a pozvoľna klesajú z tejto žiarivej oblasti nižšie a nižšie.

Sú to iskričky ducha. Klesajú a cestou sa za pomoci svetlých bytostí vyvíjajú a získavajú podobu malého bábätka. O všetky bábätká sa s láskou starajú pôvabné víly, ktoré pri tom nádherne spievajú. Spievajú o ceste, ktorá malého človiečika čaká, a tiež o tom, že keď prejde svetmi, má sa opäť vrátiť do svojho svetlého domova tam hore.

Také malé dieťatko sa približuje k Zemi, kde si vyhliadne mamičku a tatina, ktorí veľmi túžia po tom, aby mohli malé dieťatko privítať, viesť ho a učiť ho všetkému potrebnému. Potom rastie a učí sa. A tak všetci ľudia sa už mnohokrát narodili, zostarli, odišli z tejto Zeme a opäť sa sem vracajú. Mnohí, a to je na tom smutné, na svoju žiariacu iskru už úplne zabudli. Už nevedia, prečo sem prišli a kam sa majú vrátiť. A vy všetci, ktorí o tom viete, im to všetko môžete pripomenúť. Pretože je už najvyšší čas na to, aby ľudia na Zemi boli múdri a túžili sa vrátiť do svetlých výšin, kde je ich pravý domov.“

„A ako majú deti, ktorým to všetko budem rozprávať, pripomenúť dospelým toto stratené poznanie?“ pýtam sa múdreho škriatka.

Veselo na mňa pozrel a s radosťou v hlase povedal:

„Práve deti majú ten vzácny dar, že sa vedia čisto tešiť. Táto pravá detskosť a jednoduchá nezakalená čistota osviežuje, posilňuje a pôsobí liečivo ako prameň živej vody pre unavených pútnikov. Odkáž všetkým deťom, nech sú stále tak krásne radostné a čisté. Nech svetielko vo svojom vnútri rozžiaria a jeho plamienok nech ožaruje a rozdúchava svetlo aj v ostatných ľuďoch. Raz, až dospejú, môžu o nádhere svetlých výšin zvestovať všetkým ľuďom, ktorí po nej túžia.“

Škriatok dohovoril a ja som mu sľúbila, že vám to všetko poviem.