Psí trh v Budíne

Kde bolo, tam bolo ..... tak sa začína každá rozprávka.
Tento zvláštny príbeh sa udial v Uhorsku za čias spravodlivého kráľa Mateja.
Matej sa prezliekol ako už toľkokrát, aby nepoznaný uvidel, ako jeho ľud žije a trpí.
Už bol niekoľko dní na ceste po Veľkej nížine, keď uvidel dvoch sedliakov orať. Jeden mal dvoch chudých volov a namáhavo s nimi oral. Druhý sedliak na vedľajšom poli oral so šiestimi statnými tučnými zvieratami. Bohatý sedliak si pri práci veselo pohvizdoval.
Kráľovi Matejovi sa to nepáčilo, preto išiel hneď k bohatému sedliakovi:
„Pozdrav pánboh, gazda!“
„Daj to boh! Čo tu robíte? Veď nevidíte, ako sa sused s chudými volmi lopotí?“
„Samozrejme, že toho úbožiaka vidím,“ smial sa bohatý sedliak.
„Keď ho vidíte, mohli by ste mu aspoň dvoch svojich volov požičať. Ani by ste si nevšimli, že ich nemáte, ale jemu by veľmi pomohli,“ na to Matej.
„Vy máte ale nápady!“ rehotal sa bohatý sedliak na celé hrdlo, až sa za brucho chytal: „Ja že by som mal požičať svoje drahé voly tomu úbožiakovi? Ako som si ich ja obstaral, môže si ich aj on kúpiť. A vy by ste si mali nasadiť klobúk, asi dostávate úpal, a preto prichádzate na také hlúpe nápady.“ Viac nepovedal a opustil skamenelého kráľa.
„Len počkaj, ty neoblomný sedliak, ešte sa budeš čudovať,“ pomyslel si milosrdný kráľ, ale už nepovedal ani slovo. Išiel k úbožiakovi a po pozdrave mu prezradil, kto naozaj je. Ten padol na kolená, ale Matej nechcel, aby to vedeli aj ostatní, preto mu zašepkal do ucha:
„Dajte pozor! Choďte domov, zabite oboch volov, stiahnite z nich kožu, predajte ju a za peniaze nakúpte samých psov, koľko dostanete. V nedeľu ráno ich prihnajte do Budína na výročný trh. Zvyšok je už moja vec.“ Potom sa kráľ rozlúčil a odišiel do Budína vládnuť.
Chudobný sedliačik urobil všetko, ako mu kráľ poradil. V nedeľu ráno vyrazil so svojimi psami do Budína. Dedinčania sa smiali jednoduchému sedliačikovi, ale najviac ten bohatý sedliak. Sedliačikovi to však bolo jedno, vedel, že Matej je spravodlivý kráľ.
Po príchode do Budína sa čudovali aj tamojší trhovníci. Pokrikovači hneď všetko oznámili kráľovi. Ten sa rýchlo slávnostne obliekol, zavolal svojich radcov a dal sa na trh sprevádzať svojimi dvoranmi. V rohu námestia stál chudobný sedliačik so psami. Kráľ povedal:
„Pozrite sa, vznešení páni a dámy, tento muž priviedol najlepších psov z celej krajiny do nášho mesta, buďte takí veľkorysí a kúpte si ich!“ A pretože chcel ísť sám príkladom, kúpil za dvadsať zlatiek toho najzablatenejšieho hafana. Radcovia a dvoriania poznali svojho kráľa, rozumeli mu, rýchlo nasledovali jeho príklad.
Chudobný sedliačik už nebol chudobný! Dostal za psov toľko peňazí, že ich sotva uniesol vo svojej taške. Bol nekonečne vďačný kráľovi, ale Matej ho nenechal dlho ďakovať a povedal mu:
„Choďte domov a všade rozprávajte, ako obľúbení sú v Budíne dedinskí hafani a ako sa vám s nimi poštastilo.“ Šťastný sedliačik tak urobil. Bežal do svojej dediny a všetkým rozprával o svojom šťastí. Všetci sa s ním radovali, len bohatý sused závidel. Pomyslel si:
„Chcem byť ešte bohatší. Keď to ide takto jednoducho, urobím to tiež tak!“ A hneď začal všetko predávať, aby mal čo najviac peňazí na nákup čo najväčšieho množstva psov. Udržať psie stádo pokope mu dalo veľa námahy.
Úplne vyčerpaný dorazil so psami na trhovisko. Ľudia sa nad čudným predavačom čudovali. Nechcel nič predať, len čakal na dvoranov. Psy však robili veľký rámus a rozruch a to sa nepáčilo trhovníčkam, ktoré skúsili psov vyhnať, tie sa začali navzájom biť. Vznikol tak veľký zmätok, až museli prísť biriči. Sedliak len kričal:
„Uhorské panstvo príde a kúpi moje psíky, majte len chvíľku strpenia!“ Tu však skríkol hajdúsky kaprál:
„Mlč, hlupák, len raz bol psí trh v Budíne a viackrát nebude! Zmizni odtiaľto hneď! Nech si už za bránou!“ Za potupného smiechu celého rynku vyhnal pyšného sedliaka aj s jeho mnohými tuctami hafanov.