Výmenkár

Výmenkárom bývalo za roboty zle, akoby boli celkom zbytoční ľudia na svete, ale starému Pláteníkovi bolo najhoršie. Odovzdal zaťovi gazdovstvo a nič si nevymienil, len aby ho do smrti dobre zaopatrovali. Zať sa však, len čo sa ujal gazdovstva, o svokra nestaral. Nechal ho síce bývať v chalupe na výmenku, ale nič mu nedával. Pláteník bol už starý človek, v živote sa nadriel a trochu peňazí si odložil, ale kdeže to stačilo na živobytie! Nevďak ho mrzel; a keď sa aj dcéra na neho škerila a neposielala mu ani mlieko a chlieb na raňajky, išiel sa posťažovať kamarátovi Ohnivcovi. Vyrástli spolu od malička, ale Ohnivec bol opatrnejší, veď nesúžil darmo na vojne: gazdovstva sa nevzdal, vládol ako gazda, synovia u neho pracovali.

Vypočul mlčky všetko, čo mu Pláteník rozprával, potom si pomaly zapálil a povedal: „Tá dubová truhlica, čo máš doma v sieni, sa mi odjakživa páčila, ako pekne je vykladaná; daj mi ju a ja ti pomôžem.“ Pláteníkovi bolo ľúto, že kamarát žiada od neho zaplatenie skôr, než mu poslúžil, ale pomyslel si: Čo už, prečo by som mu truhlicu nedal, veď aj tak nemám čo do nej! Doviezol mu ju k večeru na fúriku. Ohnivec skúsil, či zámka dobre zatvára, a uložil truhlicu do pivnice. Od toho dňa posielali od Ohnivcov Pláteníkovi raňajky, obed i večeru, akoby bol ich, až sa tomu dcéra čudovala.

Raz v sobotu odišiel Pláteník do mesta po topánky. Sotva bol za dedinou, vidí dcéra oknom starého Ohnivca ísť záhumním k výmenku, za ním ťahá chlapec na vozíku oteckovu starú truhlicu, sotva môže vozík utiahnuť. Vyšla von, Ohnivec práve siahal na kľučku. Povedala mu, že otec je v meste. Ohnivec povedal: „To je škoda. Mám cestu na dva na tri dni, tak mu veziem tú jeho truhlicu, aby si ju nechal v chalupe, kým sa vrátim — človek nikdy nevie, čo sa môže stať; veď mu ju po návrate zas uschovám u nás v pivnici — tam sa len tak nikto nedostane. No, čo na tom, počkám s cestou, kým sa Pláteník vráti.“ A zas sa s chlapcom a s vozíkom vracal domov.

Mladá gazdiná bežala za mužom do stodoly a všetko mu rozpráva. Muž sa zamyslel a povedal: „Tak vidíš, kto by to bol povedal! Preto sa o neho Ohnivcovci tak starajú!“

Sedliačka sa zľakla: „Preboha! Aby im to tak zostalo!“

Keď sa Pláteník k večeru vrátil s topánkami domov, neveril vlastným očiam. Na prahu chalupy pozametané, v izbe poupratované, za oknom bazalky, na stole obrus, a len čo za sebou zavrel dvere, už je tu dcéra, nesie misu knedlí s kapustou, len sa z nich parí, a zať ide s ňou spýtať sa, ako sa darí svokrovi, nesie mu tabak. Mladí sedeli s otcom po večeri dlho, rozprávali sa ako za starých čias, zať sa s ním radil o poliach, o lúkach, o dobytku ako s gazdom.

Pláteníkovi sa tú noc spalo ako v raji, ale sotva sa mohol dočkať východu slnka; hneď šiel za kamarátom spýtať sa ho, ako sa stal ten div, čo o tom vie. Ohnivec sa len uškŕňal — nikdy sa nesmial — a povedal: „Buď rád, gazduj pekne na svojom ako predtým a buď na mladých vľúdny. Každý človek má svoje chyby a všetci sedíme pri hriešnej vode!“ Na rozlúčku dal Ohnivec Pláteníkovi kľúč od jeho truhlice, vraj kľúč nepotrebuje. Pláteník sa bál, či sa včera nemýlil — ale nie. Mladí mu robili po vôli, sadali ho na čelo stola, v gazdovstve bol hneď iný poriadok. Pláteník sám tiež pracoval ako predtým za dvoch a svedčalo mu to.

Tak žili ešte rok dva. Napokon, ako býva u starých ľudí, Pláteník cítil, že ho opúšťa pamäť, nohy mu prestávali slúžiť, celú zimu len posedával; dožil sa jari, ale nakrátko. Keď to už s ním išlo z kopca, susedia sa chodili lúčiť. Prišiel aj Ohnivec. Pláteník s ním ako s kamarátom robil poslednú vôľu, všetko mu zveril, čo by rád, aby sa po smrti stalo, a pritom sa ho pýtal zas na ten div, ktorý sa stal s jeho dcérou a s jeho zaťom.

Ohnivec mu povedal: „Urobil som, čo bolo treba, aby mali rozum — nestaraj sa; vidíš sám, ako si im pomohol gazdovstvo zveľadiť, svoje dielo si vykonal.“

Pláteník sa rána nedožil. Keď mu ráno niesla dcéra raňajky, našla ho v posteli vychladnutého. Plakala nad ním úprimne; odvtedy, čo sa uzmierili, žilo sa im s mužom lepšie. Ale keď si poplakala, predsa sa poobzerala po dedičstve. V otcovom stolíku našla kľúč od otcovej truhlice, a tak sa s mužom vybrala k Ohnivcovcom.

Starý Ohnivec, len čo ráno začul umieračik, vyniesol so synom truhlicu z pivnice a viezli ju k Pláteníkovcom; stretli sa na pol ceste. Dcéra s mužom vzali vozík, poďakovali a ponáhľali sa domov; boli zvedaví, čo im otec zanechal.

Keď truhlicu otvorili, vnútro bolo zakryté šatkou, na šatke ležal lístok, na lístku bolo napísané ťažkou rukou: „Cti otca svojho i matku svoju.“ A podpísaný bol Ohnivec. Pod šatkou bolo poskladané olovo zo starej odkvapovej kostolnej rúry. Mladí manželia sa na seba pozreli, vzali sa za ruky a šli mlčky navštíviť mŕtveho otca.

Na pohrebe, keď mladý gazda zazrel Ohnivca, išiel sám k nemu a stisol mu ruku; zostali dobrými priateľmi.