Čo robí ocko, to je vždy správne

Budem Ti teraz rozprávať príbeh, ktorý som počul, keď som bol malý. Kedykoľvek si naň odvtedy spomeniem, zakaždým sa mi vidí ešte oveľa krajší. S príbehmi je to ako s mnohými ľuďmi, vekom im pribúda na kráse, a to je na nich práve také pekné!
Veď si bol na dedine, nie? Videl si tam nejakú naozaj starú roľnícku chalupu so slamenou strechou: rastie na nej mach a burina, na hrebeni strechy býva bocianie hniezdo, bocian tam nesmie chýbať. Múry bývajú pokrivené, okná nízke, veru, len jedno jediné sa dá otvárať. Pec sa tam rozvaľuje ako tučné bruško a orgovány sa skláňajú ponad plot a za plotom býva mláka vody s kačicou alebo s kačiatkami, hneď pod chrastavou vŕbou. No a potom tam býva na reťazi pes, ktorý šteká na každého.
Práve taká chalupa bola u nás na dedine a v tej chalupe bývali manželia, roľník a roľníčka. Z toho mála, čo mali, sa mohli zaobísť, už len tak azda bez ich krásneho bieleho koňa, ktorý sa pásol na kraji priekopy pri ceste. Gazda na ňom jazdieval do mesta, susedia si ho požičiavali a splácali roľníkovi službu službou. Pre roľníčku a pre roľníka by však bolo ešte užitočnejšie, keby koňa predali alebo keby ho vymenili za niečo, čo by im bolo ešte na väčší prospech. Ale čo to malo byť?
„Tomu Ty, ocko, budeš najlepšie rozumieť!“ povedala žena. „V meste je teraz trh, zajdi tam a predaj koňa alebo ho dobre vymeň! Čo urobíš, je vždy správne. Choď na trh!“
A potom mu uviazala šatku okolo krku, to predsa len vedela lepšie ako on. Urobila mu dvojitý uzol, vyzeralo to švihácky, potom mu dlaňou očistila klobúk a pobozkala ho na teplé ústa. A roľník odišiel na koni, ktorého mal predať alebo vymeniť. No, ocko sa v tom vyzná!
Slnko pálilo, na oblohe nebolo ani mráčika. Na ceste sa prášilo, bolo tam veľmi veľa ľudí, ktorí mali namierené na trh, na vozoch, na koňoch aj pešo. Bolo strašné horúco a na ceste nikde ani tieňa.
Po ceste hnal jeden človek kravu, bola taká milá, ako len krava môže byť.
„Tá iste dáva výborné mlieko!“ pomyslel si roľník. Dostať ju tak, to by bola znamenitá výmena. „Hej, Ty tam s tou kravou! Poď sem na slovíčko! Pozri, kôň, ako si aspoň ja myslím, má väčšiu cenu ako krava, ale mne je to jedno! Ja mám z tej kravy väčší osoh. Nechceš ju vymeniť?“
„Prečo nie?“ povedal muž, a tak spolu menili.
Stalo sa, a tak sa roľník mohol obrátiť, veď predsa vybavil, ako zamýšľal. Ale keď si už raz umienil, že pôjde na trh, tak chcel ísť na trh, len sa tam pozrieť. A tak išiel ďalej so svojou kravou. Poponáhľal sa, aj krava pridala do kroku, a tak čoskoro dostihli muža, ktorý viedol ovcu. Bola to pekná ovca, pekne vykŕmená a s peknou vlnou.
„Tú by som, ozaj, rád dostal!“ myslel si roľník. „U nás na kraji priekopy by mala pasienka dosť a v zime by sme si ju mohli vziať k nám do izby. Bolo by od nás vlastne správnejšie chovať si ovcu ako kravu. Tak čo, neurobíme výmenu?“
No, to sa mužovi, ktorý mal ovcu, celkom páčilo, a tak spolu menili a roľník išiel potom so svojou ovcou ďalej po ceste. Pri lávke zbadal muža s veľkou husou pod pazuchou.
„To máš ale poriadny kúsok!“ povedal roľník. „Na tej je peria a masti! A ako by jej to pristalo v ohrádke pri našej mláke! To by bolo niečo pre mamu, mala by komu zbierať šupky! Často vravieva: Keby sme tak mali hus! A teraz ju môže dostať a aj ju dostane! Nechceš meniť? Dám Ti za hus ovcu a ešte Ti pekne poďakujem!“
No, akože by muž nechcel, a tak spolu menili. Roľník dostal hus. Bol už blízko mesta, tlačenica na ceste pribúdala, to bolo nejakého húfu ľudí a dobytka! Tlačili sa na ceste a pri priekope až k zemiakovisku mýtnika. Tam bola priviazaná jeho sliepka, aby sa mu nevyplašila a nezablúdila. Bola to pekná sliepka, mala krátky chvost a žmurkala jedným očkom. „Kokodák, kokodák!“ kdákala; čo si pritom myslela, to Ti nepoviem, ale roľník si povedal, keď ju zbadal:
„To je najkrajšia sliepka, akú som kedy videl, je krajšia ako farárova kvočka, tú keby som tak pre seba získal! Taká sliepka si vždy nájde nejaké to zrniečko, vie sa o seba postarať sama. Myslím, že by to bola dobrá výmena, keby som ju dostal za hus. Tak čo, nebudeme spolu meniť?“ spýtal sa mýtnika.
„Meniť?“ povedal mýtnik. „No, nebolo by to také najhoršie!“
A tak spolu menili. Mýtnik dostal hus, roľník dostal sliepku.
Ozaj, to toho na tej ceste do mesta vybavil! A bolo horúco a on bol unavený. Potreboval pohárik pálenky a kúsok chleba. Došiel k hostincu a chcel ísť dovnútra. Ale čeľadník z hostinca zasa chcel von, zrazil sa s ním práve vo dverách, mal na chrbte plné vrece.
„Čo to máš v tom vreci?“ spýtal sa ho roľník.
„Hnilé jablká!“ odpovedal čeľadník. „Plné vrece, pre prasatá.“
„Jemine, to je veľa! To by som prial vidieť mame. Mali sme vlani na starom strome pri senníku jediné jabĺčko. Chceli sme si to jabĺčko schovať, a tak ležalo v skrini, až zhnilo. Mať jablká v skrini, to je vždy kúsok blahobytu, vravievala naša mama. Tu by až uvidela blahobyt! A ja by som jej ho mohol dopriať!“
„A čo dáte?“ spýtal sa čeľadník.
„Čo dám? Dám Vám za tie jablká sliepku,“ a tak dal sliepku, výmenou dostal jablká a zašiel do hostinca, priamo k výčapu. Vrece s jablkami postavil ku kachliam. V kachliach bolo zakúrené, lenže na to on nepomyslel. V miestnosti bolo veľa hostí, koňskí handlári, obchodníci s dobytkom a aj dvaja Angličania; tí Angličania sú takí bohatí, že sa im vrecká trhajú od zlatníkov. A staviť sa vedia, však hneď započuješ!
„Sssss! sssss!“ Čo sa to ozývalo od kachieľ? Jablká sa začali piecť.
„Čo je to?“ No, hneď sa to dozvedeli. Celý príbeh o koni, vymenenom za kravu, aj ako to bolo potom ďalej, až po hnilé jablká.
„Počkaj, Ty dostaneš od mamy vyhrešené, až sa vrátiš domov!“ smiali sa Angličania. „To bude boží trest!“
„Pusu dostanem, a nie vyhrešené!“ povedal roľník. „Naša mama povie: Čo ocko robí, to je správne!“
„Stavme sa!“ povedali Angličania, „dáme Ti zlatníkov na sudy! Jedna lodná libra je sto obyčajných!“
„Stačí, keď mi dáte plný vrtel!“ povedal roľník. „Ja Vám proti tomu môžem ponúknuť len vrtel plný jabĺk a k tomu seba a svoju mamu. Ale je to viac než rovná miera, to je miera vrchovatá!“
„Platí! Platí!“ zvolali Angličania, a tak bola stávka uzavretá.
Pred krčmu predišiel voz hostinského. Angličania doň nasadli, nasadol doň roľník a vzali so sebou aj tie hnilé jablká. A tak došli k roľníkovej chalupe.
„Dobrý večer, mamo.“
„Dobrý večer, ocko!“
„Tak som teda menil!“
„Veď Ty sa v tom vyznáš!“ povedala žena, objala ho a zabudla na vrece aj na cudzincov.
„Vymenil som koňa za kravu!“
„Zaplať Pánboh za mlieko!“ povedala žena. „Tak to teraz budeme mať mliečne jedlá, maslo a syr. To bola znamenitá výmena!“
„No, ale ja som potom zasa kravu vymenil za ovcu!“
„To je rozhodne ešte lepšie!“ povedala žena. „Ty vždy na všetko pamätáš. Veď pre ovcu máme krmiva dosť a dosť. Tak to teraz budeme mať ovčie mlieko a ovčí syr a vlnené pančuchy, áno, aj vlnené nočné kazajky! To by nám krava nedala! Krava stráca srsť! Si naozaj usilovný muž!“
„Ale keď ja som ovcu vymenil za hus!“
„Naozaj, ocinko, budeme mať tohto roku martinskú husičku! Vždy myslíš na to, čím by si ma potešil! To je od Teba milé! Hus môžeme dať do ohrádky, tam do Martina ešte viac pritučnie!“
„Ale keď ja som hus vymenil za sliepku!“ povedal muž.
„Za sliepku! To bola dobrá výmena!“ povedala žena. „Sliepka znesie vajíčka, vysedí ich, budeme mať kuriatka, zadovážime si kurín! To som si práve tak vrúcne želala!“
„Áno, ale sliepku som vymenil za vrece hnilých jabĺk!“
„Za to Ti musím dať pusu!“ povedala žena. „Ďakujem Ti, mužíček, tisíckrát! A teraz Ti niečo poviem. Keď si bol preč, myslela som na to, že Ti urobím naozaj dobrú večeru: omeletu s pažítkou. Vajcia som mala, pažítka mi chýbala. Tak som zašla oproti k učiteľovým. Viem dobre, že majú pažítku, ale učiteľová je lakomá, ženská jedna neúprimná! Prosila som ju, aby mi požičala. Požičať? povedala. Nič v našej záhradke nerastie, ani hnilé jablko nie! Ani to by som Ti nemohla požičať! A ja jej teraz budem môcť požičať desať jabĺk a hoci aj celé vrece! Ocko, ja mám z Teba takú radosť!“ A pobozkala ho rovno na ústa.
„To je slovo!“ zvolali Angličania. „Nič ich nevyvedie z rovnováhy, nech to ide hoci od desiatich k piatim! To stojí za tie peniaze!“ A tak vyplatili lodnú libru zlatníkov roľníkovi, ktorý dostal pusu a nedostal vyhrešené.
No, oplatí sa, keď je žena rozumná a vyhlasuje, že ocko je najmúdrejší a čo on robí, že je vždy správne.
No, a to je ten celý príbeh! Počul som ho ako malý chlapec a teraz si ho vypočul aj Ty a už vieš, že čo robí ocko, to je vždy správne.