Janko Hlúpy

Žil raz jeden kráľ, ktorý býval šťastne a spokojne na zámku so svojou dcérou, ktorá bola jeho jediným dieťaťom. Ale jedného dňa sa toto šťastie zakalilo, pretože princezná priviedla na svet dieťa a nikto nevedel, kto je jeho otec. Kráľ si dlho lámal hlavu, čo si počať, no nakoniec prikázal, aby princezná išla s dieťaťom do kostola; tam mali chlapčekovi dať do ruky citrón a komu ho podá, ten bude jeho otcom a manželom princeznej. Pridali k tomu ešte jeden tajný príkaz: do kostola mali vpustiť len mládencov krásnych a bohabojných.
Ale v kráľovskom meste vtedy žil malý a hrbatý chlapec, ktorému pánboh ani rozum nenadelil, a preto mu hovorili Janko Hlúpy. Ten sa nepozorovane pretlačil medzi ostatných do kostola, a keď mal dieťa rozhodnúť, načiahlo ruku k nemu a podalo mu citrón. Princezná bola zdesená, a kráľ? No ten bol taký rozhnevaný, že prikázal, aby neposlušnú dcéru, dieťa aj toho hrbáčika zavreli do suda a ten hodili do mora. A bolo to!
Sud sa plavil po mori kdesi ďaleko, vnútri plakala a nariekala nešťastná princezná:
„Ty škaredý hrbatý a nosatý chlapec, ty si na vine za moje nešťastie! Prečo si sa tlačil do kostola, aby ti moje dieťa podalo citrón?“
„Áno, máš pravdu,“ povedal Hlúpy. „Za všetko môžem ja. Ja som si želal, aby si mala dieťa, a ty ho naozaj máš. Čo si prajem, to sa splní.“
„Ak je to pravda, tak si zaželaj niečo na jedenie!“
„To by som mohol,“ povedal Janko a zaželal si misu zemiakov. Princezná by bola rada jedla niečo iné, ale pretože mala veľký hlad, nakoniec mu so zemiakmi pomohla.
Keď sa najedli, Janko Hlúpy povedal:
„Teraz si prajem krásnu loď.“ A len čo to dopovedal, sedeli v krásnej lodi, v ktorej bolo všetkého dostatok, a kormidelník ju viedol rovno k brehu. Keď vystúpili, Janko povedal:
„Teraz si prajem, aby tu stál krásny zámok.“ Kým by jeden okom mrkol, stál tu nádherný zámok, pribehli sluhovia v zlatých livrejách a odviedli princeznú so synčekom dovnútra. Keď potom stáli uprostred celej tej nádhery, Janko Hlúpy povedal:
„A teraz si prajem, aby som bol mladý a krásny princ.“ A len čo dopovedal, stratil svoj hrb a bol taký krásny a urastený a milý, že sa princeznej zapáčil a stal sa jej mužom.
Jedného dňa sa starý kráľ vybral na poľovačku a zablúdil v lese až k ich zámku. Veľmi sa čudoval, lebo ten zámok ešte nikdy nevidel, a tak vošiel dovnútra. Princezná hneď svojho otca spoznala, ale on ju nie, pretože si myslel, že sa dávno utopila v mori. Bohato ho pohostila, a keď sa chcel vydať na cestu späť domov, strčila mu tajne do jedného vrecka zlatý pohár. Potom, ako odišiel, poslala za ním svojich rytierov, mali ho zastaviť a prehľadať, či neukradol zlatý pohár. A naozaj! V jednom z vreciek pohár našli, a tak ho priviedli späť na zámok. Tam kráľ princeznej prisahal, že nič neukradol a nevie, ako sa to ocitlo v jeho vrecku. „Vidíte, pane, človek sa musí poriadne rozmyslieť, kým niekoho označí za vinníka,“ povedala princezná a dala sa mu spoznať ako jeho dcéra.
Starý kráľ sa veľmi potešil a spoločne žili spokojne a v radosti až do jeho smrti.
Potom sa stal kráľom Janko Hlúpy.