Divotvorný mlynček

Žilo raz na svete dievčatko sirota. Každý vie, aké biedne sa sirotám žije. Výčitky a nadávky, na to sa ľudia nájdu vždy, ale láskavého slova sa nedočkáš od nikoho.
Ťažko si dievčina vydobýjala kúsok chleba a teplý kútik. Od rána do večera musela sedliačke mlieť zrno na ručnom mlynčeku. A bol to poriadne veľký mlynček, a ťažký ako hrom. Ale dievča nepoznalo únavu. Chvíľami sa zdalo, že už ani ruku nezdvihne, taká je unavená, ale potom si zaspievalo a práca sa zas darila.
Raz podvečer točilo dievča svojím mlynčekom na prahu stodoly a veselo si spievalo, až sa to po dvore rozliehalo.
Vtom vošiel do brány staručký dedko a posadil sa vedľa.
„Pekne spievaš, dievčatko,“ povedal dedko, „a ešte lepšie ti práca hrá v rukách. Nezomlela by si mi aj hrsť zrna? Dostal som ho od dobrých ľudí, ale nemá mi ho kto zomlieť.“
„A prečo nie!“ odvetilo dievča. „Len sem, dedko, to zrno dajte.“
Starec vytiahol z mošny malý uzlík a nasypal zrno do mlynčeka. Dievča ho zomlelo a dedko poprosil znova:
„Neupiekla by si starému človeku placku?“
„Ale upečiem, dedko, upečiem.“
Dievča bežalo do domu, zadelalo, rozkúrilo pec a upieklo starčekovi placku.
„Dobrú chuť vám prajem,“ povedalo na dôvažok.
„Ach, dievčatko milé,“ odpovedal dedko. „Suchý chlieb zle lezie do hrdla. Nepriniesla by si mi napiť vody?“
Dievča vzalo vedro, bežalo ku studni, donieslo starčekovi vodu a znova sa pustilo do práce.
Dedko zjedol placku, zapil vodou a povedal:
„Ďakujem ti, dievčatko, že si mi pomohla. Aj ja ťa obdarujem niečím, čo ťa poteší.“
Chvíľu sa prehrabával v mošne a vytiahol odtiaľ modrú šatôčku.
„Ach, dedko,“ povedalo dievča, „takú krásnu šatku som ešte nikdy nemala. Ani neviem, kedy si ju dám na seba. Veď ja nesmiem odísť z dvora ani na sviatok!“
„Na žiadny sviatok nečakaj,“ odvetil starec. „Hneď dnes v noci, len čo si ľahneš spať, si ju zaviaž na hlavu a mysli na to, po čom zo všetkého najviac na svete túžiš.“
Tak povedal starý žobrák a odišiel. Dievča bolo čoskoro s prácou hotové a uložilo sa v stodole na spánok. Na hlavu si zaviazalo modrú šatku a skôr než zavrelo oči, pomyslelo si:
Čo by som si tak mala priať? Ach, rada by som aspoň vo sne videla mlyn, ktorý sám melie zrno!
A čo sa nestalo? Dievčine sa prisnil zvláštny sen. Akoby šla sama po dlhej ceste a vedľa nej bežal pes z dvora. Ide, ide a zrazu pred sebou vidí veľký statok. Brána je otvorená dokorán, nikde živej duše. Dievča vojde do brány a zostane stáť uprostred dvora. Vtom počuje, ako kdesi klepoce mlyn. Beží za zvukom a v prázdnej stodole, v najtemnejšom kúte, nájde veľkú pestro maľovanú truhlicu. Veko truhlice je pevne zatvorené, ale vnútri to klepoce a vŕzga, akoby sa tam rýchlo otáčali žarná.
To bude asi ten mlyn, čo sám melie! povedala si dievčina. Ako to len urobiť, aby som si ho mohla vziať domov?
Skúsila truhlicu nadvihnúť, ale kdeže! Ani pohnúť ňou nemohla.
Vtom pes hlasno zaštekal a ťahal dievčinu za kraj sukne na druhý koniec dvora do veľkej maštale. V maštali stál biely kôň a žral z jaslí seno.
Čo keby som priviazala koňa k truhlici, možno by mi ju odviezol, pomyslela si dievčina.
A tak aj urobila. Našla povraz, vyviedla koňa z maštale a pripriahla ho k truhlici ako k vozu. Sama si sadla hore na veko, psa uvelebila vedľa, trhla za opraty a zakričala:
„Hybaj, hybaj, hyjé!“
A kôň sa dal do cvalu. Húú, ako sa rozleteli pustou cestou! Dievčine hvízdal vietor v ušiach, ani nevedela, ako dorazili domov. Kôň vbehol rovno do stodoly a vtom sa truhlica zachytila o prah. Dievčinou to myklo tak silno, že sa jej modrá šatka zošmykla z hlavy ..... a všetko naraz zmizlo: kôň, divotvorná truhlica aj starý strážny pes.
Keď sa dievča ráno prebudilo, spomenulo si na svoj čudný sen.
Ach, aká škoda, že sa mi to všetko len snívalo! pomyslelo si.
A vtom vyskočilo z postele a hlasno vykríklo: pred ním stála divotvorná truhlica.
Musím hneď vyskúšať, na čo bude dobrá, povedala si dievčina. Pritiahla k truhlici vrece jačmeňa a vhodila niekoľko hrstí zrna do okrúhleho otvoru vo veku. V tej chvíli sa v truhlici začalo niečo točiť a rachotiť a druhým otvorom dole sa začala sypať múka.
To sa dievča zaradovalo! Prisýpalo hrsť za hrsťou a veselo si pospevovalo; a žarná v truhlici ticho vŕzgali, akoby spievali spolu s ním. Neuplynula ani hodina a vrece s jačmeňom bolo prázdne. Zato stálo vedľa druhé, až po vrch plné čisto a jemne zomletej múky.
Konečne si mohla dievčina trochu vydýchnuť. Kúzelný mlynček pracoval za ňu.
Sedliačka si však hneď všimla, že je dievča príliš rýchlo s prácou hotové. Každý deň jej začala pridávať po vreci zrna, ale dievčinu ani nenapadlo sťažovať sa. Nech jej sedliačka dávala jačmeňa, pšenice aj raže, čo chcela, podvečer bolo všetko čisto pomleté, všetko hotové. Sedliačka mohla byť len rada, ale namiesto toho nevládala zvedavosťou vydržať.
To nie je len tak, hovorila si v duchu. Tomu dievčisku iste niekto pomáha!
A tak sa raz prikradla k stodole a nazrela škárou dovnútra. Vidí, ako dievča sedí pri veľkej truhlici, hádže hrsť zrna za hrsťou na veko, pospevuje si pritom pesničky a múka sa sama od seba sype do vreca.
„Tak toto to je!“ zabručala sedliačka. „Ale odkiaľ len to dievča mohlo získať čarodejnú skrinku? S takýmto mlynčekom by som aj ja sama namlela zrna aj celý voz.“
Hneď prvú nedeľu zavolala dievčinu k sebe a prehovorila sladkým hlasom:
„Čože, milá moja, prečo stále sedíš doma ako nejaká babička? Mala by si sa ísť trochu zabaviť s kamarátkami, dnes je predsa sviatok.“
Dievča neverilo svojim ušiam. Za všetky tie roky, čo žilo u sedliačky, nepočulo láskavé slovo. A teraz s ním sedliačka zrazu hovorí ako s vlastnou dcérou a ešte mu aj dovolila ísť von!
Dievčina sa zaradovala, pristrojila sa, ako len vedela najlepšie, a vybehla z dvora. To práve sedliačka potrebovala. Sotva bolo dievča za bránou, bežala ku stodole. No, čože tam stojí za čarodejného robotníka, ktorý neje, nepije a stále len pracuje?
Sedliačka obišla truhlicu zo všetkých strán, a keď našla okrúhly otvor vo veku, vhodila doň niekoľko hrstí zrna.
V truhlici sa niečo zatočilo, zaklepalo a dole sa začala sypať múka.
„To je predsa niečo!“ zaradovala sa sedliačka. „Lenže ja nie som slúžka, aby som sa tu lopotila celý deň. Vsypem tam celé vrece naraz!“
Pritiahla obrovské vrece ovsa a prevrátila ho do otvoru. V truhlici zaškrípalo, zachrčalo a žarná zostali stáť.
„Niečo sa tam asi polámalo, budem sa na to musieť pozrieť,“ povedala sedliačka a vzala za veko.
Ale veko nič. Sedliačka sa doň oprela kolenom, aj ramenom sa vzpierala, veko sa však nepohlo ani o vlások, akoby k truhlici prirástlo. Sedliačka sa rozzúrila, schmatla obrovské páčidlo a rozmachla sa zo všetkých síl. Udrela raz, páčidlo odskočilo ako od železa, udrela druhýkrát, rozleteli sa triesky, udrela tretíkrát ..... veko zaškrípalo a odskočilo. Vtedy vyrazil z truhlice plameň, ohnivým jazykom vyletel až k samej streche. Sedliačka nestihla ani odskočiť. Oheň ju pohltil od hlavy až po päty. Zhorela ako stará kúdeľ.
Keď sa dievča večer vrátilo domov, nemohlo sedliačku nikde nájsť. Len v stodole ležala pred truhlicou hrsťka popola a vedľa nej železné páčidlo. Veko truhlice bolo opäť pevne zatvorené.
Sedliačka nemala ani muža, ani deti, a tak zostala dievčina v chalupe. S rukami v lone sedávala nerada, a k tomu ešte mala dobré srdce; začala brať od chudobných susediek zrno a zomieľala im ho na svojom mlynčeku. Susedky si ju nemohli vynachváliť a čoskoro sa o dobrej dievčine a jej divotvornom mlynčeku rozniesla povesť po šírom kraji.
Po rokoch dievča dorástlo na peknú nevestu a vtedy ju poprosil o ruku jeden dobrý mládenec z neďalekej dediny. Obaja potom žili spolu šťastne a spokojne až do smrti.