Strýko Príhoda

Jeden chalupník bol veľmi chudobný a nevedel, ako si pomôcť k peniazom. A nedal mu čert pokoj, šiel a ukradol na zámku pokladnicu so všetkými peniazmi. V noci si ich doniesol domov, a aby naň nikto neprišiel, vybral prah a pod neho ich položil. Žena sa na neho pozerala a pýtala sa ho, kto mu dal toľko peňazí. Ale on vedel, že má hlúpu ženu, a tak jej nepovedal nič o tom, že ich ukradol, ale iba že nie sú jeho. „No a prečo ich zakopávaš?“
„Pre strýka Príhodu,“ odpovedal chalupník. Ráno si nejaké peniaze vzal, povedal žene, aby o tom nikomu nerozprávala, a šiel do mesta. Na zámku bol ráno krik, všetci šli zlodeja stopovať, ale nemohli na nič prísť. Bolo to k poludniu, gazdiná sedela vonku a priadla. Tu ide okolo pán na koni; keď ho videla, myslela si, že to bude najskôr ten strýko Príhoda, a volá naňho:
„Pane, pane, nevravia Vám Príhoda?“
„Prečo sa pýtate?“ povedal s údivom jazdec.
„Ja som myslela, že ste ten strýko Príhoda a že idete po tie peniaze, čo môj Janko pod prah zakopal.“
Jazdec už počul o krádeži, hneď ho to napadlo a povedal gazdinej, že sa volá Príhoda.
„No, tak poďte a vezmite si ich, máte ich schované.“
Jazdec zosadol, gazdiná mu odundala prah, on peniaze vzal a išiel s nimi rovno na zámok. Keď ich tam spoznali, hneď šli s putami po chalupníka. Ale žena povedala, že sa ešte nevrátil, ale keď príde, že ho tam pošle.
V noci prišiel muž domov, a keď mu žena s potešením rozprávala, že peniaze odovzdala strýkovi Príhodovi, dostal takú zlosť, že by ju bol hneď zabil. Chvíľu chodil po izbe a rozmýšľal, ako by sa trestu zbavil. Zrazu ho niečo napadlo, a povedal žene:
„Teraz počúvaj, ty motyka hlúpa! Počul som v meste, že dnes v noci bude potopa sveta, kto sa neschová, ten sa utopí. Ja vyleziem na strechu.“
„A kam mám vyliezť ja?“ pýtala sa gazdiná s plačom.
„Choď do kuchynky, ja zadelám každú dieru, a ak nepríde voda až na strechu, tak sa ti nič nestane.“
Gazdiná tam vliezla a muž zadelal každú škáru, aby tam voda nemohla. Potom si pristavil k streche rebrík a komínom lial dolu do kuchyne vodu. Spočiatku sa žena modlila, ale čím ďalej jej voda siahala, tým viac jej bolo úzko, a napokon začul muž temný krik:
„Utopím sa, pomôž, Janko, mám vodu po krk.“ Janko prestal liať, šiel ku kuchynke a potichu urobil malý prieduch, aby voda odtekala. Takmer do božieho rána stála gazdiná v kuchyni, potom jej muž otvoril, všetko sa upratalo a on povedal:
„Keď sem tí páni prídu, môžeš povedať, že bola potopa sveta.“ Keď úradníci prišli, nechcel sa Janko k ničomu priznať, vraviac, že nebol doma, že je žena blázon, kto vie, ako sa tam peniaze dostali. Zavolali ženu a pýtali sa, kedy muž peniaze zakopával.
„Pred potopou sveta,“ odpovedala žena a pevne si za tým stála.
Keď s ňou páni nič nepochodili a muž zapieral, nechali to tak, a tak Janko ušiel pred trestom.