Vodnícka rozprávka – Karel Čapek

Ak si, deti, myslíte, že vodníci nie sú, tak vám hovorím, že sú, a akí! Tak napríklad práve u nás, kde sme sa my narodili, býval jeden v rieke Úpe pod haťou, a jeden bol tuto v Havlovicách pri tom drevenom moste, a jeden sa zdržiaval v Radečskom potoku, to bol Nemec nemecký, ani slova po česky nevedel; však raz prišiel k môjmu ocinovi, aby si dal vytrhnúť zub, a za to mu doniesol košíček strieborných a ružových pstruhov pekne poukladaných v žihľave, aby zostali čerstvé; a že to bol vodník, bolo vidieť z toho, že po ňom na stoličke bolo mokro. A jeden bol pri dedkovom mlyne v Hronove a ten choval pod haťou, pod vodou šestnásť koní; preto inžinieri hovorili, že tam na tom mieste má rieka Metuje šestnásť konských síl. Tých šestnásť bielych koní stále ťahalo a ťahalo, a preto sa mlyn stále točil; a keď jednej noci náš dedko umrel, šiel vodník a potichu vyprahol všetkých šestnásť koní, a mlyn sa tri dni netočil. Na veľkých riekach sú vodníci, ktorí majú ešte viac koní, povedzme päťdesiat alebo sto; ale niektorí sú takí úbožiaci, že nemajú ani drevenú kozu. Taký veľkovodník v Prahe, na Vltave, je samozrejme nesmierne bohatý a veľký pán; má napríklad aj motorový čln a v lete ide k moru. Veď v Prahe aj obyčajný podvodník má niekedy peňazí ako pliev a lieta v automobile, hú, hú, až blato striká. Ale sú zase takí nanič malovodníčkovia, majú mláčku ako dlaň a v nej jednu žabu, tri komáre a dva chrobáky potápače; alebo majú svoju živnosť na takom mizernom potôčiku, že si v ňom ani myš bruško neumočí; niektorí za celý boží rok nechytia viac ako pár papierových lodičiek a detskú plienku, ktorá mamičke odplávala pri praní. Veru, je to bieda. A zase taký rožmberský vodník má napríklad dvestodvadsaťtisíc kaprov, a ešte k tomu liene, ševce, mreny a nejakú tú zubatú šťuku. Veru, nie je žiadna rovnosť na svete. Vodníci sú samotári, ale tak raz, dvakrát do roka, keď je veľká voda, sa zídu z celého kraja a konajú, ako sa tomu hovorí, okresnú konferenciu. Z nášho kraja sa vždy schádzali pri veľkej vode na lúkach pri Hradci Králové, pretože tam je taká pekná rovina a krásne tône a zátoky a slepé ramená vystlané najjemnejším bahnom dvojnulkou. To musí byť žlté bahno alebo trochu do hneda; keď je červené alebo sivé, to už nie je také mäkučké, celkom ako masť. Na takom peknom mokrom mieste sa teda zhromaždia a rozprávajú si, čo je nového: že tamto v Suchovršiciach robia ľudia reguláciu, takže sa tamojší vodník, ako starý Jireček, musí odtiaľ vysťahovať; že hrnčeky a stuhy podraželi, to je vám hrôza: aby vodník, keď chce niekoho chytiť, kúpil za tridsať korún stúh a hrnček stojí najmenej tri koruny, a ešte je to šmejd; najradšej pohodiť remeslo a chytiť sa niečoho iného. A tu si vodníci rozprávajú, že jaroměřský vodník Faltys, ten ryšavý, sa chytil obchodu a predáva minerálne vody, a krivý Slepánek sa stal inštalatérom a robí vodovody, a iní si pomohli inou živnosťou. To sa rozumie, deti, že vodník môže robiť len to remeslo, v ktorom je niečo od vody; tak napríklad môže byť závodníkom alebo podvodníkom, môže písať do novín úvodníky, môže byť sprievodcom alebo vodcom, môže sa vydávať za vojvodu, za človeka vznešeného pôvodu alebo za majiteľa veľkozávodu – skrátka nejaká voda v tom musí byť. Ako vidíte, zostáva pre vodníkov dosť živností, a preto ich tiež stále ubúda; preto sa počítajú na svojich výročných poradách a hovoria si smutne: „Zase nás je o päť menej; mládenci, takto naše povolanie pomaly vymrie.“

„Veru,“ hovorí starý Kreuzmann, trutnovský vodník, „už to nie je, ako to bývalo. Chlapče, tomu je hrôza tisícok rokov; vtedy boli celé Čechy pod vodou, a človek, čibržkom vodník, veď vtedy ešte ľudia neboli, no jo, to boli iné časy – krucinál, kde som to vlastne prestal?“ „Že boli celé Čechy pod vodou,“ pomáhal mu skalický vodník Zelinka. „Aha,“ povedal Kreuzmann. „Teda celé Čechy boli pod vodou, aj Žaltman a Červená Hůra a Krákorka a všetky ostatné hory; a náš človek mohol mokrou nohou pekne pod vodou ísť napríklad z Brna až do Prahy. Ešte lakeť nad Sněžkou bola voda. Ľudia, to boli časy.“ „To boli,“ spomínal ratibořický vodník Kulda. „Vtedy sme my vodníci ešte neboli takí samotári a pustovníci ako dnes. Vtedy sme mali podvodné mestá, postavené z vodných tehál, a nábytok bol vyrezávaný z tvrdej vody, a periny boli z mäkkej dažďovej vody, a kúrilo sa teplou vodou; a nebolo ani dno, ani žiaden breh, ani hladina; bola len voda a my.“ „Veru,“ hovoril Liška zvaný Hejkavec, ten vodník zo žabokrckej mokrade, „a aká tá voda vtedy bola! Mohol si ju krájať ako maslo, a gule z nej robiť, a nite z nej priasť, a povrazy z nej krútiť; bola ako oceľ, a ako ľan, a ako sklo, a ako páperie, a hustá ako smotana, a pevná ako dub, a hriala ako kožuch. Všetko bolo urobené z vody. Chlapče, taká voda už teraz nie je ani v Amerike, kdeže!“ A starý Liška si odpľul, až sa tam urobila hlboká tôňa. „Bývala,“ povedal Kreuzmann zamyslene, „bývala vtedy veľmi krásna voda, ale bola ešte, tentoto, celkom nemá.“ „Ako to?“ čudoval sa Zelinka, ktorý nebol taký starý ako ostatní. „Veru, bola nemá,“ hovoril Liška Hejkavec. „Nemala žiadny hlas. Nevedela ešte rozprávať. Bola taká tichá a nemá, ako je teraz, keď zamrzne. Alebo ako keď napadne sneh a je polnoc a nič sa ani nepohne; a vtedy je také ticho, také tichulinké ticho, že ti je až úzko, a vtedy vystrčíš hlavu z vody a počúvaš; a tu sa ti stiskne srdce tým krutým tichom. Také ticho vtedy bolo, keď bola voda ešte nemá.“ „A ako to,“ pýtal sa Zelinka, ktorý bol starý len sedemtisíc rokov, „ako to, že už nie je nemá?“

„Stalo sa to tak,“ povedal Liška. „Mne to rozprával môj pradedko, a hovoril, že je tomu už nejakých milión rokov. Tak vtedy žil jeden vodník, ako sa len volal? Rákosník, nie Rákosník, Minařík, tiež nie, Hampl, tiež nie Hampl, Pavlásek, tiež nie, hergot, ako sa volal?“ „Arion,“ povedal Kreuzmann. „Arion,“ prisvedčil Liška. „Aj ja som to mal na jazyku. Arion sa volal. A ten Arion mal vám takú divnú vlohu, takú schopnosť od pánaboha, veru, také nadanie, viete? On vedel tak krásne rozprávať a spievať, že človeku srdce poskakovalo a zase plakalo, keď zaspieval. Taký to bol muzikant.“ „Básnik,“ opravil Kulda. „Muzikant alebo básnik,“ povedal Liška, „ale vedel to, chlapče. Hovoril pradedko, že všetci plakali, keď sa dal do spevu. Mal ten Arion veľkú bolesť v srdci. Nikto nevie, akú. Nikto nevie, čo sa mu stalo zlé. Ale musela to byť strašná bolesť, keď spieval tak krásne a tak smutne. A ako tak pod vodou spieval a nariekal, triasla sa každá kvapôčka vody, ako keby to bola slza. A v každej kvapôčke uviazlo niečo z jeho spevu, ako sa ten spev tou vodou predieral. Každá kvapka zachytila kúsok jeho hlasu. A preto už nie je voda nemá. Preto zvoní, cinká, šuští a šepká, čľaptá a bublá, šplncháva, šumí, hučí, dunie, úpie a kvíli, burácia, revie, kričí a hrmí, stená a vzdychá a smeje sa, hrá ako na striebornú harfu, klokoce ako balalajka, spieva ako organ, trúbi ako lesný roh a hovorí ako človek v radosti či žiali. Od tých čias hovorí voda všetkými jazykmi na svete a rozpráva veci, ktorým už ani nikto nerozumie, také sú čudné a krásne. A najmenej im rozumejú ľudia. Ale kým neprišiel Arion a nenaučil vodu spievať, bola rovnako nemá, ako je nemé nebo.“ „Ale to nebol Arion, čo priniesol do vody nebo,“ povedal starý Kreuzmann. „To bolo až neskôr, za môjho ocka, daj mu pánboh večnú slávu, a urobil to vodník Kvakvakvokoax, a to z lásky.“ „Ako to bolo?“ pýtal sa vodník Zelinka.

„Bolo to tak. Kvakvakvokoax sa zamiloval. Kvakvakvokoax uvidel princeznú Kuakuakunku a vzplanul k nej láskou, kvak. Kuakuakunka bola krásna. Mala žlté žabie bruško, a žabie nožičky, a papuľu žabiu od ucha k uchu, a bola celá mokrá a studená: taká krasavica to bola. Takých už ani niet.“ „A čo ďalej?“ pýtal sa vodník Zelinka dychtivo. „No, čo by bolo? Kuakuakunka bola krásna a pyšná. Len sa nadúvala a hovorila kvak. Kvakvakvokoax bol ako blázon. ‚Ak si ma vezmeš za muža,‘ povedal jej, ‚prinesiem ti a dám ti, čo len budeš chcieť.‘ A vtedy ona povedala: ‚Tak mi prines modré z neba, kvak.‘“ „A čo urobil Kvakvakvokoax?“ pýtal sa Zelinka. „No, čo mal robiť? Sedel pod vodou a nariekal: Kva kva kva kva, kva kva kva kva. A potom si chcel siahnuť na život. Preto vyskočil z vody do vzduchu, aby sa v ňom utopil, kvak. Nikto pred ním ešte do vzduchu neskočil. Kvakvakvokoax bol prvý.“ „A čo urobil vo vzduchu?“ „Nič. Pozrel sa hore, a nad ním bolo modré nebo. Pozrel sa dolu, a pod ním bolo tiež modré nebo. Kvakvakvokoax užasol. Vtedy ešte nikto nevedel, že sa nebo odráža vo vode. Keď Kvakvakvokoax uvidel, že je na vode modrá obloha, vykríkol údivom ‚kvak‘ a spadol zase do vody. A potom vzal Kuakuakunku na chrbát a vyskočil s ňou do vzduchu. Kuakuakunka uvidela vo vode modré nebo a vykríkla radosťou ‚kvakvá‘. Veď jej Kvakvakvokoax priniesol modré z neba.“ „A čo bolo ďalej?“ „Nič. Boli potom spolu šťastne živí a narodilo sa im veľa ikier. A od tých čias vylezajú vodníci z vody von, aby videli, že nebo je aj tam, kde je ich domov. Keď niekto opustí domov, nech je to ktokoľvek, a obzrie sa potom späť, ako sa Kvakvakvokoax pozrel do vody, vidí, že tam doma je to pravé nebo. Vieš, to pravé modré a krásne nebo. Kvak.“ „A kto to dokázal?“ „Kvakvakvokoax.“ „Nech žije Kvakvakvokoax!“ „A Kuakuakunka!“ V tú chvíľu šiel okolo jeden človek a myslel si: To dnes tie žaby kvákajú! A schmatol kameň a hodil ho do tej mokrade. Voda vysoko vystrekla, zašplechtalo to, a bolo ticho: všetci vodníci skočili do vody, a až budúceho roka budú zase mať konferenciu.