Zázračný obrúsok

Ďaleko od nás, za lesmi, za horami býval v malej dedinke obuvník s manželkou. Mali troch synov a všetci sa vyučili počestnému remeslu svojho otca. Keď podrástli a najstarší už mal vyše dvadsať rokov, poslal ho otec na skúsenosti. „Čo je z remeselníka, keď nebol ani za vrátami, potom si o neho každý pohonič utiera ústa.“ A keď odchádzali a plakali, opakoval im to a dodal ešte: „Buďte dobrí a všade sa vám dobre povedie. Často sa modlite k svätému Krišpínovi, on je mocným patrónom nášho cechu, však ste ho videli na cechovej zástave, a iste vás v zlých časoch neopustí.“ Urobil jednému po druhom spolu s matkou na čele kríž. Chlapci pobozkali ruku mame a otcovi a vydali sa na cestu. Išli v rade, najstarší vpredu a napokon najmladší. Zem sa im pod nohami len míhala, sotva sa jej dotýkali. K večeru došli k lesu. Nebáli sa, zlý človek by si od nich nič nevzal, a ináč sa nebáli. Doma často prespali pod holým nebom celú noc, prečo by nemohli v cudzine! Stromy v lese boli košaté, uchránili ich pred dažďom. Keď zapadlo slnko a zotmelo sa, usadili sa na machu, založili oheň, zjedli suchý chlieb a ľahli si. Najstarší strážil, aby nejaká šelma bratom neublížila. Ani oka nezažmúril, bedlivo bdel. Bolo už k polnoci. Neďaleko kmeňa, pod ktorým bratia ležali, vyšľahol plamienok, bielunký, priezračný. Šíril sa ďalej a ďalej, nič od neho nechytalo, ani nezaprskal, ticho plápolal. Frantík, ako volali najstaršieho, sa postavil, chvíľu hľadel na ohníček, napadlo mu čosi o strašidlách, a tiež o plamienkoch, o ktorých si u nich rozprávali, že to peniaze horievajú; chvíľu rozmýšľal a zamieril k ohňu. Keď popošiel niekoľko krokov, siahol do vrecka, vytiahol hrsť omrviniek, prehodil nimi plamene, pomodlil sa, v okamihu uhasil oheň, a na tom istom mieste zasvietila hromada strieborniakov. Rýchlo sa zohol a plný vak si ich nazbieral, vrecká naplnil aj za košeľu nasypal, a vrátil sa ku kmeňu, pod ktorým jeho bratia odpočívali. Ale nedlho tam stál. Rozhodol sa, vzal palicu a vydal sa domov. Otcovi a matke povedal, že bratia išli ďalej. S radosťou ho otec privítal, poslal ho ku kráľovi s peniazmi, a kráľ mu dal za manželku najstaršiu dcéru. Potešil sa obuvník, že jeho syn je zaťom kráľovým. Keď sa zobudili mladší bratia, zľakli sa, keď nevideli najstaršieho. „Zver ho zožrala, potešuj Boh starého otca,“ hovorili a išli ďalej. Celý deň lesom putovali, a keď zapadlo slnko a zotmelo sa, zasa sa usadili na machu, založili oheň, zjedli krajec suchého chleba. „Pánboh ťa, brat, opatruj,“ povedal najmladší brat prostrednému, ktorý mal dnes hliadku, a ľahol si. Starší brat ani oka nezažmúril, bedlivo bdel. Mohlo byť už k polnoci; neďaleko kmeňa, pod ktorým najmladší odpočíval, vyšľahol plamienok zlatunký, priezračný. Šíril sa ďalej a ďalej, nič od neho nechytalo, ani nezaprskal, ticho plápolal. Toník, tak volali prostredného, vstal, chvíľku hľadel na ohníček, napadlo mu čosi o strašidlách, ale aj o plamienkoch, o ktorých si doma rozprávali, že to peniaze horievajú, trochu sa zamyslel a zamieril k ohňu. Keď prišiel na niekoľko krokov, siahol do vrecka, vytiahol hrsť omrviniek, prehodil nimi plamene, a v okamihu uhasol ohníček. Hromada zlatákov na tom istom mieste zasvietila. Rýchlo sa zohol Toník, plný vak si ich nazbieral, vrecká naplnil aj za košeľu nasypal, a vrátil sa ku kmeňu, pod ktorým driemal najmladší brat. Ale nedlho tam stál. Rozhodol sa, vzal palicu a vrátil sa domov. Otcovi a matke povedal, že najmladší syn išiel ďalej. S radosťou ho starý privítal, poslal ho ku kráľovi s peniazmi, a kráľ mu dal za manželku prostrednú dcéru. A tešil sa z toho obuvník, že dvaja jeho synovia sú už zaťovia kráľovi. Keď ráno prebudil sa najmladší brat, zľakol sa, že bol sám. „Dvoch bratov mi divá zver zožrala, len ja jediný som otcovi ostal. Potešuj Boh starých rodičov, až sa to dozvedia,“ hovoril sám k sebe. Tiež už mal chuť vrátiť sa domov, ale túžba spoznať svet a ľudí v ňom zvíťazila. Hlbšie sa pustil do lesa. Celý deň išiel borovicami. Keď zapadlo slnko a zotmelo sa, ocitol sa pri akejsi skale; v skale bola vysekaná jaskyňa a pred otvorom na trávniku sedel starček. Vašík, tak volali najmladšieho, pozdravil dedka a starec priateľsky poďakoval. „Vítam ťa, Vašík, sadni si vedľa, unavil si sa. Ale kdeže si sa tu vzal?“ Povedal mu Vašík všetko, nič neutajil, a keď dohovoril, prikývol starček hlavou a prehovoril: „Tristo rokov som na teba čakal, a predsa som sa dočkal.“ Dal mu jesť a piť, a ráno, keď sa zobudil a slniečko zase svietilo do jaskyne, toto prikázal Vašíkovi dedko: „Hľa, ty ma musíš pochovať. Pomôžeš mi vykopať hrob, a ja si ľahnem do neho a umriem. Preto som na teba čakal, aby moje telo nerozniesla zver po lesoch a aby som mal komu odkázať svoje obydlie. Ty tu musíš byť dovtedy, kým tu zasa niekto nezablúdi a neoslobodí ťa. Aby si nezomrel od hladu ani sa nezľakol smädu, nechám ti tu tento obrúsok. Kedykoľvek ho rozprestrieš, čo len hrdlo ráči, budeš mať. Len na mňa pamätaj a modli sa, nebude sa ti tu cnieť.“ Keď to starček povedal, vzal motyku a Vašík rýľ, a keď hrob vykopali, ľahol si do neho dedko, Vašík ho zahrabal, pomodlil sa na jeho hrobe, z konárov urobil kríž, zapichol ho do rohu a išiel ďalej. Na obrúsok však nezabudol. Pekný kus cesty už prešiel, na machu sa usadil. „Musím vyskúšať, či starček hovoril pravdu,“ povedal sám k sebe, vytiahol obrúsok a rozprestrel ho, a len čo si na niečo pomyslel, bolo to na obrúsku. Keď tak jedol a prepíjal si, prišiel k nemu akýsi dedo. „Čo robíš, chlapče?“ spýtal sa Vašíka drsne. „Vidíš, braček, že raňajkujem.“ „Daj aj mne!“ „Sadni si, vezmi si, čo chceš.“ Dedo si sadol, jedol a pil dosýta. Keď už nemohol, povedal Vašíkovi: „Dobre sa, chlapče, máš, ale ja ešte lepšie.“ „Čo máš, dedko?“ „Mám mošničku, a kedykoľvek na ňu zaklopem, vojsko sa z nej valí bez počtu, a keď prestanem, všetko v nej zasa zmizne.“ „Nevymenil by si ju za obrúsok?“ „Rád, chlapče!“ Starček mu dal mošničku a chlapec dedkovi obrúsok. Ale len čo prešiel niekoľko krokov, zaklopal na mošničku a rad vojakov sa pred ním zjavil. „Čo pán káže? Čo žiada?“ spýtal sa pokorne ich veliteľ. „Choďte a vezmite tamtomu dedkovi obrúsok!“ prikázal Vašík. Nezdržiavali sa vojaci a v okamihu boli tu s obrúskom. Zasa prešiel kus cesty a znova si sadol na trávnik. Vybral obrúsok, rozprestrel ho a mal, čo len hrdlo ráčilo. Akýsi dedo sa k nemu pritackal. „Čo robíš, chlapče?“ spýtal sa ho drsne. „Vidíš, že obedujem.“ „Obeduješ? Daj aj mne!“ „Sadni si a vezmi si, čo chceš.“ Dedo si sadol, jedol a pil dosýta. Keď už nemohol, povedal Vašíkovi: „Vidíš, ty sa máš dobre; ale ja sa mám ešte lepšie.“ „Čo máš, dedko?“ „Mám trojrohý klobúk, a keď ho takto obrátim dopredu, lietajú len malé guľky ako dážď; keď ho však obrátim takto, hrmí najhrubšia paľba, a keď si ho nasadím takto, ani steblo sa nepohne a hneď nastane pokoj.“ „Nevymenil by si ho za obrúsok?“ „Rád, chlapče.“ „Tak na.“ Starček mu dal klobúk a chlapec dedkovi obrúsok, ale len čo prešiel niekoľko krokov, zaklopal na mošničku a rad vojakov sa pred ním zjavil. „Čo pán žiada? Čo káže?“ spýtal sa pokorne ich veliteľ. „Choďte a vezmite tamtomu dedkovi obrúsok.“ Nezdržiavali sa vojaci a v okamihu tu boli s obrúskom. Zasa išiel kus cesty a znova si sadol na trávu. Rozprestrel obrúsok a mal, čo len hrdlo ráčilo. Akýsi dedo sa k nemu pritackal. „Čo robíš, chlapče?“ spýtal sa ho drsne. „Vidíš, že olovrantujem.“ „Olovrantuješ? Daj aj mne!“ „Sadni si a vezmi si, čo chceš.“ Dedo si sadol a jedol a pil dosýta. Keď už nemohol, povedal Vašíkovi: „Ty sa máš dobre, ale ja sa mám lepšie.“ „Čo máš, dedko?“ „Mám črievice, a keď poviem: marš, marš! som v okamihu, kdekoľvek sa mi zachce.“ „Nevymenil by si ich za obrúsok?“ „Rád, chlapče.“ Starček mu dal črievice a chlapec dal dedkovi obrúsok; ale prešiel len niekoľko krokov, zaklopal na mošničku a rad vojakov sa pred ním zjavil. „Čo pán žiada, čo káže?“ spýtal sa ho pokorne veliteľ. „Choďte a vezmite tamtomu dedkovi obrúsok!“ zavelil. Nezdržiavali sa vojaci a v okamihu boli tu s obrúskom. Bolo už k večeru, slnko zapadlo. Vašík si obul zázračné črievice a povedal marš! marš!, a len čo to dopovedal, bol pred slamenou chalúpkou v dedinke za horami a za lesom. Zaradoval sa starý otec a mamička od radosti zaplakala, že sa jej vrátil miláčik. „No, čo si, chlapče, nesieš zo sveta?“ spýtal sa ho otec. „Nič si nenesiem.“ „Hľa, tvoji bratia si priniesli peňazí: zlatých a strieborných, a obaja sú kráľovi zaťovia,“ hovoril mu starý. „Že sa vrátili a priniesli peniaze?“ čudoval sa najmladší brat. „Šibali, mňa samotného v lese nechali, neverne opustili,“ pomyslel si sám, ale otcovi nič nepovedal; skromne býval ako predtým, spával na zápecí, a keď mu starý vyčítal šťastie bratov, že im kráľ dal vlastné dcéry a on že je na nič, vždy odpovedal, že aj tú tretiu dostane. Z plného hrdla sa obuvník zasmial, a Vašík viac ani slovo neprehovoril. Večer si zasa zaliezol na zápecie. Po nejakom čase sa na kráľovskom dvore chystali na bohaté hody. Na všetky strany vyslal kráľ poslov, aj k obuvníkovi poslal po tretieho brata. Nevystrojil sa príliš Vašík, ani najlepšie šaty si nevzal, a keď prišiel na hrad, do hodovnej siene, už sedeli pri stoloch. Vedľa bratov mu kráľ vykázal miesto, a tí sa hanbili za brata chudáka a šeptom sa s ním hádali, že im robí len hanbu, prečo radšej nezostal doma. Ale nevšímal si ich reči Vašík, a keď ho už dosť vyhrešili, pošepol najstaršiemu do ucha: „Ty, povedz kráľovi, aby mi dal tretiu dcéru, najmladšiu.“ Ten naňho ani nepozrel, zamračil sa, k prostrednému sa nahol a hovoril mu, že Vašík sa zbláznil. Keď bolo po hostine, predstúpil najmladší obuvníkov syn pred kráľa, hlboko sa poklonil a pozval ho k sebe na hody. A keď kráľa pozval, ku všetkým zemanom a pánom zhromaždeným sa obrátil s tým istým pozvaním. Všetci mu sľúbili návštevu. Obaja starší bratia sa ešte viac zamračili, že sa im pre brata chudáka dostane len hanby a posmechu. „Že ho sem len náš otec, nerozumný, pustil! Kráľa si pohneváme, a kto môže všetko naraz prehliadnuť, aké následky by z toho mohli byť, že si robil žarty, blázon, z mocného testa,“ hovorili si. Ale Vašík s veselou mysľou sa vracal k otcovskej chyži. Čo tu bolo vypytovania, čudovania, keď prišiel a rozprával im, ako to na dvore vyzerá. Keď povedal, že kráľa pozval a všetkých pánov a zemanov navzájom, a že mu neodmietli, ale sľúbili, spľasla stará mať rukami nad hlavou, a obuvník si pohladil holú bradu, usmial sa a prehovoril: „Kto by to v ňom hľadal, že vie aj žartovať; no, vyzleč sa len a hľaď dohnať, čo si prezahálal.“ „Sadnite si len, otče; ale to vám už napokon musím povedať, že ma obuvníctvo omrzelo. Nech to čert vezme, stále je človek len ušpinený, nemôže ani vyjsť medzi poriadnych ľudí.“ Otec už otváral ústa, ale Vašík ho predišiel: „Dratvu už ani do ruky nevezmem, a smolu tiež nie. Najmite si tovarišov!“ „I ty prach zatratený — chlapec! Ty naše remeslo haniť?“ zahorel obuvník a vzduchom remeň zasvišťal. Ale do steny sa zaryl a vápno z nej odrazil. Šípkou bol Vašík na dvorčeku — držal slovo, ani dratvu, ani smolu už nevzal do ruky; ale starý tovarišov nenajal. Čoskoro prešiel týždeň, za týždňom pricválal aj deň, keď si Vašík pozval pánstvo a kráľa do otcovej chalúpky. Slnko dávno svietilo nad dedinkou. V izbe bolo všetko uprataté, podlaha umytá, o ševcovskom stolíku a o kopytách ani zmienky, smola starostlivo pieskom i metlou zoškrabaná zo stola, nikto by nepovedal, že tu býva majster ševcovského cechu. Ale o Vašíkovi nikde ani zmienky nebolo. Od božieho rána ho matka hľadala, starý sa už zasa začínal ohrážať remeňom. Bolo desať, jedenásť, ale kde nič, tu nič. „Že aspoň nejaké mäso nekúpil, libru alebo dve. Čo len povedia? Pre milosrdenstvo božie!“ nariekala stará. „Ja to hovorím, že ten chlapec je nám len na zlosť. Však mu dám na pamiatku,“ hundral obuvník. Vašík všetko dobre počul, šibal ležal na povale a za brucho sa držal. Za chvíľu zliezol. „Azda nie je ešte tak zle,“ povedal Vašík na prahu. „Nejaké stoly rýchlo prineste.“ „Od rána sú v izbe, ale čo na ne?“ zasa matka nariekala. „O to sa nestarajte!“ odsekol Vašík. Starý vyšiel von, aby sa nemusel hnevať, a Vašík vybehol pred vrátka, ktoré viedli do dvorčeka. Blížila sa už dvanásta. Zaklopal na mošničku, rad vojska sa vyrútil von. „Čo pán žiada? Čo káže?“ poklonil sa pred ním veliteľ. „Choďte a postavte pri vchode do chalúpky a po návsi čestnú stráž. Jedni hudobníci nech sa rozostavia na začiatku dediny, a druhí tu!“ prikazoval Vašík. Poklonil sa veliteľ a odišiel. Vašík sa vrátil do izby. Obuvník už zasa bol vnútri, ale ani slovo neprehovoril. Zrazu zarachotili koče, bolo ich veľa; ale hlučná hudba rachot prehlušila. Starý sebou trhol, až poskočil, keď pri samých dverách začalo hrmieť, pískať a trúbiť, a von vybehol dverami so zopätými rukami. Vašík medzitým vybral obrúsok, rozložil ho na bočnom stole, a stará mať ani nestačila nosiť na stoly. Spočiatku ani neverila vlastným očiam, až keď ochutnala. Stráže rozostavené pri dverách vzdávali česť, k nohám spúšťali zbraň, hrmotný hlas veliaceho dôstojníka až zatriasol oknami izbietky. Chválil kráľ Vašíka, a starší bratia čudne hľadeli na najmladšieho brata. Ani kráľ, ani zemania a pánstvo takých jedál nevideli, nieto aby ich jedli. Obe hudby medzi hostinou hrali vybrané kúsky, najnovšie, až sa im všetkým krv v žilách rozprúdila. Keď bolo po hodoch, predstúpil Vašík pred kráľa za prítomnosti všetkého dvorstva a prosil ho o najmladšiu dcéru. „Tej odkážem kráľovstvo, a ona sa musí obzrieť po sebe rovnom. Nemôžem ti dať najmladšiu dcéru, budúcu kráľovnú,“ odvetil Vašíkovi. „Však mi ju dáš, kráľ, ak nie po dobrom, tak po zlom,“ prikázal si najmladší obuvníkov syn. „Vojnu ti vypovedám o štyri nedele a pánstvo, zhromaždené, beriem si za svedkov.“ Poklonil sa kráľovi i dvoranom a vyšiel von. Keď sa pánstvo rozchádzalo, zasa vzdávali stráže česť, a zasa hrala hudba na návsi a pred obuvníkovým domom. Keď sa bratia pýtali Vašíka, kde prišiel k toľkým mužom, kde k toľkým nevídaným jedlám, nepovedal im nič, neprehovoril ani slovo, nevyčítal im, že ho v lese neverne opustili. Ale ani otcovi, ani matke sa s ničím nezveril. A obuvník už nehundral na Vašíka, že dratvu už neberie do ruky a že sa nesmolí. Mlčal, premýšľal a hlavou krútil. Ale kráľ sa vysmial nápadníkovi svojej dcéry. Tých niekoľko jeho mušketierov a hudobníkov že dá čiapkami zabiť, a prisviedčali mu dvorania a smiali sa s ním. Keď uplynul posledný deň štyroch nedieľ a udrela dvanásta hodina, len jediný pluk vytiahol do boja, bez diel a bez jazdy. Vašík vyšiel z obuvníckej dielne sám, len na chrbte mal mošničku. Keď sa priblížil ku kráľovskému vojsku, zastavil sa pri lese, pozrel na kráľa, ktorý vzadu so svojím sprievodom ako na nejakú poradu pripravený stál, zabubnoval na mošničku, a v tom istom okamihu sa v dlhých radoch valili tlupy z lesa vo vojnovom šíku, velitelia jednotlivých oddielov, keď šli popri Vašíkovi, šabľami pred ním krížili, a čoskoro bolo pole široko ďaleko pechotou ako posiate. Vašík obrátil klobúk ľavým rohom oproti kráľovi, a bleskom ako dážď sa sypali guľky do kráľových radov. Ako prezreté slivky padali tam, a z Vašíkových ani jediný. Čoskoro vztýčili na kráľovej strane bielu zástavu. Vašík zasa ľavý roh na ľavé ucho posunul, zamĺkla streľba, a ani jediná guľka viac nezapískala. Nesmial sa kráľ, ani jeho dvorania, na dve nedele si vyprosil prímerie, a Vašík povolil. Všetko svoje vojsko do zbrane povolal kráľ, a keď posledný deň uplynul a udrela dvanásta, vyšiel Vašík z obuvníckej dielne. Ďaleko za dedinou uvidel kráľovo vojsko, ktoré sa ako mraky pred búrkou černelo, a sám nemal než mošničku na pleciach a trojrohý klobúk na hlave. Keď prišiel k lesu, zabubnoval na mošničku, v dlhých radoch sa valili pluky z lesa a čoskoro bolo pole široko ďaleko pechotou ako posiate. Vašík opäť ľavý roh obrátil oproti kráľovým, a bleskom ako dážď sa sypali guľky do protivných radov. Ako prezreté slivky padali tam vojaci, a z Vašíkových ani jediný. Čoskoro vztýčili bielu zástavu na kráľovej strane. Vašík zasa ľavý roh na ľavé ucho posunul, zamĺkla streľba, a ani jediná guľka viac nezapískala. Na dve nedele si kráľ vyprosil prímerie, a Vašík opäť povolil. V celej ríši, kde kto mohol nosiť len zbraň, bolo do poľa zbierané, aj ženatí muži, už dávno vyrastení z vojenčiny, museli do vojny, aj jazdu, aj delá vyslal kráľ na bojisko v určený deň. Vašík zasa nič nemal so sebou, len mošničku a trojrohý klobúk. Keď prišiel k lesu, zasa prstami naň zabubnoval, a z lesa sa opäť valili v dlhých radoch tlupy v bojovom poriadku. Vašík ľavý roh klobúka obrátil oproti kráľovi, a zasa redli protivné rady. Za chvíľu pravý roh posunul dopredu, a gule mnoholibrové ryli do kráľových šíkov, hlavy im odtŕhali a ostatných donútili na útek. Zasa tam vztýčili bielu zástavu. Vašík pravý roh na pravé ucho nasadil, zamĺkla streľba. Ani jediná guľa viac nezahučala. „Dám ti najmladšiu dcéru,“ sľúbil kráľ. Vašík prstami opäť zabubnoval na mošničku, a opäť jeho rady v lese zmizli. Slávna bola svadba najmladšej kráľovej dcéry s obuvníkovým synom. Keď bolo po svadobnej hostine, povedal Vašík až teraz všetkým, ako ho starší bratia v lese neverne opustili a vrátili sa domov s peniazmi a stali sa kráľovými zaťmi, a ako jemu Pán Boh šťastie nadelil. Povedal to, odpustil im a viackrát už nikdy na to nespomenul. Starého otca a matku vzal k sebe, a otec už nikdy nehundral, že syn zhanobil obuvnícke remeslo. Sám tiež viac nebral dratvu ani smolu do rúk, ale svätého Krišpína až do smrti ctil. A Vašík kráľ od tých čias vždy, keď strojil hody a zábavy, použil jedine obrúsok, a keď viedol vojnu s okolitými vládcami, zvíťazil nad nimi bez jediného muža, a keď sa chcel pozrieť ďaleko do cudzích krajín, stačilo mu len obuť zázračné črievice. A dodnes v krajine, kde sa udiali príhody, o ktorých som vám rozprával, chovajú a ctia ako dedičné klenoty aj obrúsok, aj klobúk s črievicami.