Spravodlivý Bohumil

Nádenník, ktorý si musí každý kúsok chleba ťažko vyslúžiť, má niekedy viac detí ako boháč, čo chodí v hodvábe a zlato meria štvrtkami. Tak sa stalo aj v jednom veľkom meste, kde mal sluha šesť detí, kráľ však ani jedno. Tisíce rozhádzal len za samé rady, či už učených lekárov, alebo starých bab, ale všetko to nebolo nič platné. Aj kráľovná sa nad tým trápila a denne dávala v každom kostole slúžiť modlitby, ale nijaká jej dediča nevymodlila.
Rozhorčený povedal raz kráľ:
„Keď nemám mať dieťa z vôle Boha, nech ho mám z vôle čerta!“ Nato mu o krátky čas kráľovná oznámila, že sa ich najvrúcnejšia túžba splnila, pričom on na svoje rúhavé slová ani nepomyslel.
Keď uplynulo niekoľko mesiacov, porodila kráľovná dcéru. Zďaleka široka čakal hostí plný zámok, ktorých blažený kráľ pozval na krstiny. Celých osem dní nebolo po meste počuť nič iné než hudbu a spev, vidieť nič iné než tanec a veselé hry.
Pri krste dostala princezná meno Lidumila. Od rodičov ako najdrahší klenot chovaná, vzrastala dcérka v samej rozkoši.
Keď mala sedemnásť rokov, hovorilo sa, že je najkrajšia panna v celom kráľovstve. Mnohý by sa bol rád odvážil do morskej hlbiny, keby bol vedel, že tú drahú perlu uloví. Ale krásna Lidumila zatiaľ na nikoho nepomyslela a len rodičia potichu rokovali o tom, ktorý z tých vznešených princov by sa pre ňu hodil najlepšie.
Jedného dňa sedí Lidunka celá smutná s rodičmi pri stole, tu sa jej matka pýta, čo jej chýba.
„Ach, drahá mamička,“ odpovie princezná, „ja neviem, prečo mi je celý deň tak smutno, akoby som sa s vami musela rozlúčiť.“
Matka chcela dcéru pokarhať, že si pripúšťa takéto smutné myšlienky, ta však náhle ako uhoľ zčernie a bez seba z lenošky na zem padne. Kráľovná omdlela, kráľ si vlasy z hlavy trhal, dvorania hneď zvolali plnú izbu lekárov, ale nijaká moc nebola schopná úbohú princeznú vzkriesiť. Ustrojili ju do skvostných šiat, položili do zlatej truhly a v rodinnej kráľovskej hrobke pochovali; kráľ prikázal, aby pri nej vo dne v noci stála vojenská stráž. Celá krajina smútila za dobrou princeznou, najviac však nariekali úbohí rodičia, ktorým tak skoro zmizla všetka radosť.
V noci, keď prišla stráž vystriedať vojaka stojaceho pri rakve od jedenástej do dvanástej, našla ho na niekoľko kusov roztrhaného. S hrôzou sa jeden na druhého pozeral, nikto si však nevedel vysvetliť, ako sa to stalo. Pozbierali zohavené telo a ráno to ohlásili kráľovi. Kráľ sa zľakol a hneď dôstojníkom prikázal, aby na stráž poslali najodvážnejšieho muža, aby sa vypátralo, kto vojaka roztrhal. Ale na druhý deň bolo to isté, a tak po všetky nasledujúce dni; stráž bola od jedenástej do dvanástej zakaždým mŕtva a na kusy roztrhaná. Vojaci reptali, že ich kráľ z pouhej záľuby posiela na smrť, a medzi ľudom sa šírila povesť, že nebohá princezná straší. Tak to trvalo dlhý čas a vo vojsku už nebolo odvážneho vojaka; brali teda jedného za druhým, nech bol hocijaký. Každý sa triasol ako osika, keď na neho prišiel rad, ale subordinácia je prísny bič, chceš-nechceš musíš ísť a život nasadiť.
Po istom čase prišlo aj na Bohumila, jedného zo šiestich synov sluhových. Bol to švárny, veselý mládenec, ktorého každý, kto ho poznal, zo srdca miloval. Keby ho bol kráľ poslal proti nepriateľovi, nebol by sa bál, ale stráž viedla k hanebnej smrti; požiadal preto, aby smel ísť k rodičom, že sa s nimi rozlúči. Cestou sa mu to v hlave rozležalo a pomyslel si: Prečo by som sa ja pre nič za nič nechal roztrhať nejakému netvorovi? Lepšie bude, ak ujdem. Keď si to pomyslel, uhol sa hneď z cesty a zamieril do širokého poľa. Už prešiel pekný kus, keď tu vidí pod stromom sedieť zhrbeného starčeka, ktorý mal hlavu sivú a dlhú bradu bielu ako mlieko.
„Prosím vás, vojačik, pomôžte mi na nohy,“ prehovoril k okolo idúcemu Bohumilovi.
„S radosťou,“ odpovedal on, „a ak chcete, aj vás odprevadím, totiž ak nejdete do mesta.“
„Do mesta by ste teda so mnou nešiel?“
„Pánboh chráň, tam sa nechcem tak skoro vrátiť.“
„Nepovedali by ste mi prečo?“
„Ale prečo by som nepovedal, veď ma azda neprezradíte.“
Tu začal Bohumil starčekovi rozprávať celú históriu o nešťastných vojakoch, dodávajúc, že sa dal na útek, aby takej ohavnej smrti unikol.
„Počúvni trochu, ja ti niečo poradím,“ povedal starec, keď Bohumil dokončil. „To strašidlo, čo vojakov trhá, je zosnulá princezná Lidumila, ktorá trpí za vinu otcovu. Kráľ sa protivil božiemu riadeniu a žiadal dieťa z vôle čerta; úbohá je teraz zlým duchom posadnutá a čaká na vyslobodenie. Ak poslúchneš moju radu, vyslobodíš princeznú a budeš šťastný.“
„Poslúchnem, dedko, poslúchnem; aj tak ma to mrzí, že som ako nejaký zlý človek od vojska ušiel.“
„Vráť sa teda späť, a keď príde čas, choď len smelo na stráž. Keď prídeš do hrobky, pokrop sa svätenou vodou, urob puškou kruh a zostaň v ňom stáť. Nech sa deje čokoľvek, nič si nevšímaj a z kruhu nevystupuj; báť sa však nesmieš, inak bude s tebou zle. Zajtra mi príď povedať, ako si pochodil.“
Bohumil poďakoval starcovi a vrátil sa do mesta. Kamaráti mysleli, že bude smutný, ale on sa smial a spieval, a keď sa blížila jedenásta hodina, vzal pušku a veselo kráčal do kostola.
„Pánboh ti daj dobrú noc prečkať, keby sme sa viac nevideli,“ hovorili druhovia, ktorí ho vyprevádzali.
„Ja dúfam,“ skočil im Bohumil do reči, „že sa uvidíme, dám si lepší pozor než tamtí druhí, a uvidíte, že to vypátram.“ Nato sa s nimi rozlúčil a kráčal tmavým kostolom do osvetlenej kráľovskej hrobky. Tu vzal jeden z dvadsiatich štyroch svietnikov, na ktorých horeli sviečky okolo rakvy, a svietil si do všetkých kútov, či niečo neuvidí; ale nikde nič. Postavil sa teda do stredu hrobky, urobil puškou kruh, do ktorého vstúpil, potom pritisol zbraň k sebe a očakával, čo sa bude diať. Keď mu začalo byť úzko, opakoval si slová starcove a strach bol preč. Odbila jedenásta; tu sa otvorí zlaté veko na princezninej rakve a ona celá čierna z nej vyskočí a ako zlý drak začne po hrobke lietať. Rada by sa bola pustila do vojaka, ale kruh prekročiť nesmela; v zúrivosti teda začala odhadzovať veká z rakiev a zhnitých mŕtvol v nich trhať, až všetko praštalo. Tak sa vztekala až do dvanástej hodiny, potom skočila zasa do svojej postele, veko sa zavrelo a bolo ticho. Hoci to všetko Bohumil dosť mužne zniesol, predsa bol rád, keď započul kroky prichádzajúceho strážcu. Vojaci sa nemálo čudovali a tešili, keď videli kamaráta živého a zdravého; hneď sa pýtali, ako sa mu darilo a čo videl.
„Čo som videl, to som videl, vám to nepoviem,“ odpovedal Bohumil, lebo mu starec prikázal, aby o tom s nikým nehovoril.
Ráno sa to ohlásilo a kráľ si dal Bohumila predvolať, pýtajúc sa ho, čo sa mu v noci prihodilo.
„Milostivý kráľ,“ odpovedal Bohumil, „ja vám to povedať nemôžem a ani si to, prosím, neželajte.“
Keď videl kráľ, že je všetko dotieranie márne, požiadal Bohumila, aby šiel ešte jednu noc do hrobky na stráž, že ho za to bohato odmení. Bohumil to kráľovi sľúbil. Popoludní šiel za mesto k starčekovi.
„No, ako sa ti darilo? Dobre si pochodil?“ pýtal sa ho starec, ktorý zasa sedel pod tým istým stromom.
„Dobre, a mnohokrát vám za vašu radu ďakujem,“ povedal Bohumil a rozprával, ako sa všetko udialo.
„Dobre teda,“ povedal starec. „Choď dnes zasa na stráž a urob vo všetkom tak ako včera; uvidíš azda ešte horšie veci, ale len sa neboj a zajtra ma opäť navštív.“
Bohumil poďakoval starcovi a šiel domov. Keď sa priblížila jedenásta hodina, vzal pušku a smelo pospiechal do hrobky. Ako predošlú noc urobil kruh, postavil sa doň a očakával, čo sa bude horšieho diať. Len čo odbila jedenásta, otvorí sa veko, čierna princezná vyskočí a akoby na znamenie sa zo všetkých kútov valia ukrutní netvori s ohnivými očami, bezodné tlamy na Bohumila rozovierajúc. Hnusné netopiere a sovy mu lietajú okolo hlavy a princezná burácia po hrobke, sem a tam skáče, mŕtvoly trhá a na Bohumila sa škerí. Neohrozene o zbraň opretý stál ten na stráži a pozeral sa na tých vyvrheľov pekla; tu bila dvanásta a všetko zmizlo.
Ráno sa zasa kráľ vypytoval, čo Bohumil v hrobke videl, ale on mlčal a ani slovom sa neprezradil.
Popoludní šiel zasa k starcovi a všetko mu rozprával.
„Ešte jednu noc a princezná bude od zlého ducha vyslobodená,“ povedal mu starec, „ale ak chceš, aby som ti aj po tretí raz poradil, musíš mi dať polovicu zo všetkého, čo dostaneš ako odmenu.“
„Dám, starček, len mi ešte po tretí raz poraďte, čo mám robiť.“
„Choď teda opäť do hrobky na stráž, a keď princezná z rakvy vyskočí,
ponáhľaj sa a ľahni si do nej a nad hlavou urob kruh. Keď sa bude blížiť polnoc, bude ťa princezná vyháňať, prosiť a sľubovať, aby si ju pustil do rakvy, ale to nerob, inak bude s tebou zle. Čo sa stane ďalej, uvidíš.“
Bohumil sľúbil, že všetko urobí tak, ako mu starček poradil, a rozlúčiac sa s ním, pospiešil do mesta.
Keď bila jedenásta, stál už Bohumil na svojom mieste, a keď princezná z rakvy vyskočila, hbito sa pritočil a ľahnúc si do prázdnej rakvy, urobil nad hlavou puškou kruh. Opäť sa začali čudní netvori okolo rakvy točiť, ale cez kruh nesmelo nič prekročiť; princezná zúrila horšie ako kedykoľvek predtým, potom však začala Bohumila vyháňať; keď však videla, že sa ani nehýbe, zúrila divoko a šaty na sebe trhala. Potom zasa kľakla a tak úpenlivo prosila pre všetko na svete, aby ju pustil do rakvy, kým hodina neutečie; ale on robil, akoby nepočul. Keď videla, že ani to nepomáha, začala mu sľubovať, že mu dá zlata a striebra toľko, že si bude môcť kúpiť aj celé kráľovstvo. Avšak ani na to Bohumil neodpovedal. Tu sa naraz začne hrobka triasť, všetkých dvadsaťštyri sviečok zhasne a zo všetkých kútov vyšľahujú modré plamene. Rakvy sa otvárajú, kostlivci z nich vstávajú a do kruhu okolo rakvy sa stavajú. Ruka v ruke začali teraz divoko tancovať a holé ďasná na Bohumila škeriť. Studený pot mu na čele vystúpil, keď videl tú strašnú spoločnosť; ale keď pomyslel na svoju úlohu, odovzdal sa do vôle božej, zavrel oči a ležal, akoby sám mŕtvy bol. Naraz sa zasa všetko otrasie, polnoc bije, a keď Bohumil oči otvorí, vidí všetko v poriadku, len vedľa rakvy kľačí a vrúcne sa modlí princezná Lidumila, tak krásna, ba ešte krajšia, než kedykoľvek predtým bola.
Dlho sa Bohumil so záľubou na ňu pozeral a ešte dlhšie by bol v rakve ležal a oči z modliacej sa princeznej nespustil, keby nebol započul kroky prichádzajúcej stráže. Ticho teda vstal a Lidumila, oči pozdvihnúc, pristúpila k nemu a povedala svojím ľúbezným hlasom:
„Ako sa ti odmením, mužný vysloboditeľ, že si ma z pekelných pút oslobodil?“
Bohumil mlčky chytil jej ruku a vtlačil vrúci bozk do ružových jamôčok. Tu však počuli zďaleka hluk a vyľakaná princezná plná strachu sa tesne pritúlila k svojmu vysloboditeľovi. Vojaci, čo prichádzali Bohumila vystriedať, nazerali predtým škárou vo dverách, či je radno vojsť do hrobky; tu zazreli Lidumilu svetlom ožiarenú. Mysleli nič iné, než že je to anjel, a preto sa obrátili a jeden cez druhého z kostola utekali; to bol ten hluk, ktorého sa princezná zľakla.
Keď pribehli domov, hneď dôstojníkom oznámili, že Bohumil v hrobke s anjelom rozpráva; odtiaľ sa to dostalo ku kráľovi, ktorý hneď s nimi pospiešil do kostola, aby sa o pravde presvedčil. Keď kostol otvorili, uzrel kráľ Bohumila kľačať pri oltári so svojou dcérou Lidumilou. Ešte neveril, či je to naozaj ona, alebo len jej duch; až keď sa Lidunka obrátila a s radostným výkrikom sa vrhla do náručia otcovho, pritisol ju pevne k srdcu a plakal. Kráľovná práve vstávala, keď sa kráľ s dcérou a Bohumilom vrátil na hrad.
Aká nevýslovná musela byť radosť matkina, keď oplakávanú dcéru živú a v úplnej kráse opäť uzrela! Až teraz rozprávala Lidumila, čo trpela a ako ju Bohumil vyslobodil. Ďakovali mu rodičia a kráľ vyšiel z izby a priniesol mu plný mešec dukátov.
„Nie, milostivý kráľ,“ odpovedal Bohumil a peniaze položil nabok, „čo som urobil, nestalo sa kvôli odmene, a preto peniaze prijať nemôžem.“
Tu vzala Lidumila kráľa za ruku a povedala:
„Milý otec, on ma vyslobodil; ja ho milujem tak ako on mňa, a preto ho najviac odmeníš, ak ho za syna prijmeš.“ Kráľ sa chvíľku zamyslel, ale keď aj kráľovná prosebne k nemu hľadela, dal sa obmäkčiť a súhlasil s blaženým sobášom.
Bohumil bol ako vo sne a ani sám tomu nemohol uveriť, že má byť manželom krásnej Lidumily.
Kráľ chcel, aby sa svadba hneď slávila a potom aby Bohumil prijal kráľovstvo. Ale ženích sa bál, že by takému ťažkému umeniu nerozumel, a preto kráľa prosil, aby ho dal najprv vo všetkom vyučiť, čo by mu ako panovníkovi bolo treba vedieť. Kráľ súhlasil a od tej chvíle bolo Bohumila všade plno.
V krátkom čase poznal všetky potreby svojho ľudu a preskúmal všetky prostriedky, ako by sa im vyhovieť dalo, takže čoskoro vedel viac než sám kráľ. Potom sa slávila svadba a po nej bol Bohumil za kráľa korunovaný. Pri svadbe nezabudol mladý kráľ na svojich rodičov a bratov, ale usadil sluhu vedľa kráľa. Pravdaže už nemusel vyháňať stádo, avšak okrem pohodlného výmeniska na kráľovskom zámku nedostal od syna žiadne bohatstvo ani titul a zostal starým Vojtom ako predtým. Bratom dal každému jeden statok a boli z nich dobrí sedliaci, ktorí nezávideli bratovi korunu zlatú síce, ale aj ťažkú.
Už bol Bohumil istý čas so svojou drahou Lidumilou a obaja sa stále viac a viac milovali, preto však neverte, že pre samú rozkoš zabudol na starca, ktorému za svoje šťastie ďakoval. Často naň myslel a všade už po ňom pátral, ale po starcovi nebolo nikde pamiatky.
Raz si vyjde kráľ Bohumil so svojou manželkou z mesta na prechádzku, tu sa naraz pri moste kone zastavia a živou mocou ďalej klusať nechcú. Kričí kráľ na kočiša, aby sa pozrel, čo sa stalo a čo im prekáža. Kočiš však odpovie, že vedľa brány sedí starý dedko a okrem toho že inšie nič nevidí. Tu zlezie kráľ sám z voza, a keď zazrie starca, hneď spozná svojho radcu. S radosťou k nemu ide a hovorí:
„Ale povedzte mi, kde ste toľký čas chodili, ja som sa po vás všade vypytoval, ale nikto mi nevedel dať správu.“
„Keď si sa vypytoval, tak si na svoj sľub nezabudol?“
„A ako by som mohol zabudnúť? Z toho všetkého, čo som dostal, patrí polovica tebe; poď len rýchlo so mnou, aby som ti mohol ukázať svoju manželku!“
„Práve o ňu ide; vieš, braček, že je právom len z polovice tvoja!“
Zarazený ostal Bohumil stáť, akoby mu krv v tele vychladla. Na to si nebol spomenul.
„Aby som videl, že vo všetkom a vždy slovu dostojíš a spravodlivo konať budeš, daj mi teda prvý dôkaz. Vezmi svoj meč, prerež ženu na polovicu a so mnou sa rozdeľ.“
Bohumilom to myklo, trasúcim hlasom povedal:
„Nežiadaj odo mňa takú krutosť, radšej ti dám celé kráľovstvo.“
„Ja nechcem celé,“ odpovedal tvrdohlavý starec, „ja chcem len pol kráľovstva a pol ženy; a to smiem spravodlivo žiadať. Ak chceš aj ty spravodlivo konať, tak sa nezdráhaj a obetuj, čo ti je najdrahšie, aby si uznal, akého hriechu sa dopúšťa kráľ, keď dané slovo zruší.“
Zmužnel Bohumil, aby dokázal, že aj otrhanému žobrákovi v sľube dostojí, a pristúpiac ku kočiaru, odhalil drahej manželke svoj ťažký záväzok. Lidumila bola takého muža hodná; aby mu srdce neuťažila, vyskočila bez ďalších slov z kočiara a pristúpila k starcovi. Myslel kráľ, že mu samému bude takého krásneho stvorenia ľúto, ale ten stál ako zo skaly. Naposledy sa manželia objali, kráľ vytiahol meč, rozpažil sa a .....
„Nesekaj!“ zakríkol ho starec, „bola to len skúška, či budeš spravodlivo panovať a večne slovu dostojíš. Teraz vidím, že som sa v tebe nemýlil! Zostaň do svojej smrti taký a nebo ti požehná.“ Skôr než sa kráľ a kráľovná spamätali, zmizol im starec z očí, nikdy však z mysle.
Bohumil panoval až do smrti spravodlivo a láskavo a ľud mal zlaté časy.