Tri sestry a jeden ženích

Ako sa o majetok medzi sebou škriepili a ako potom tú najmladšiu zabili, pretože jej závideli ženícha

Hrad Kámen stojí na čiernej a holej skale neďaleko Pacova. Kedysi ho dobre opevnili, aby chránil cestu z pomedzia do srdca Čiech ku Prahe. Jeden z jeho pánov mal vraj tri dcéry, ale žiadneho syna. Keďže ich mal rád všetky tri rovnako, nedokázal svoj majetok medzi ne rozdeliť. Keď potom nečakane zomrel, škriepili sa tri panny o dedičstvo. Žiadna nechcela ustúpiť, každá chcela byť paňou hradu Kámen.
Najstaršia panna už pomaly odkvitala a nijaký ženích oňu nestál, pretože bola prísna a urážlivá. Prostredná panna bola veselá, ale vrtkavá a s každým si pohrávala. Hoci kedysi mala dosť nápadníkov, predsa si ju nikto nevzal. Najmladšia bola zo všetkých najmilšia. Nikomu nikdy neublížila. Ešte za otcovho života začal za ňou chodiť jeden rytier na námluvy. Otec proti svadbe nebol, ale tie dve staršie žiarlili a lásku jej neprali.
Teraz sa staršie panny celý deň škriepili, ktorá z nich bude paňou. Tá najmladšia pozerala, ako proti sebe šermujú rukami ako dvaja rytieri v súboji.
„Ja som z vás najstaršia,“ tvrdila jedna, „a preto mi právom prináleží spravovať celý náš majetok.“
„To by sa ti tak hodilo,“ kričala druhá. „Ja som však najmúdrejšia a nedám sa ošudiť o majetok.“
„Keď otec žil, mal nás spravodlivo podeliť a nemuseli sme sa teraz medzi sebou hádať,“ hnevala sa staršia, ale mladšia hneď našla odpoveď. „Keby žila matka, určite by nedovolila, aby ste mi ubližovali.“
Tak sa tie dve spolu hádali odo dňa ku dňu a všeličo si vyčítali, ale k ničomu to nevedlo. Najmladšia panna myslela na milého a tešila sa, že ju odtiaľto odvezie na svoju tvrdzu. Chcela mu však priniesť nejaké veno, a tak čakala, ako sa staršie sestry medzi sebou dohodnú.
„A prečo ty nič nepovieš?“ pýtali sa jej raz. „Stále len sedíš a mlčíš. Bojuj aj za seba. Zadarmo ti nič do lona nespadne, sestrička!“
„Nehnevajte sa na mňa! Ja sa s vami hádať neviem a nechcem. Ale keby vás tak počul otec, ako sa tu hádate, bol by nešťastný. A ešte nie je ani týždeň, čo sme ho pochovali.“
Panny na chvíľu zmĺkli, ale potom sa do nej s novou vervou pustili.
„Tak ty si chceš hrať na tú najmúdrejšiu, však, sestrička? Sedíš si a počúvaš. Tá priadka ti azda neutečie. Radšej povedz, ako tu budeme hospodáriť?“
Najmladšia panna sa začervenala a slzy jej vyhrkli do očí. Potom položila vreteno na truhlicu a šla k stolu, aby si sestry nemysleli, že sa ich straní.
„Ja by som mala jednu radu, ale neviem, či vám bude vhod. Keď sa nevieme spolu po dobrom dohodnúť, zasaďme každá lipku. Ktorej z nás lipka vyrastie najskôr, bude paňou na Kámeni. Dve druhé ju potom musia poslúchať.“ Keď to sestry počuli, museli si priznať, že to nie je zlý nápad. Ale dlho sa ešte medzi sebou radili, aby si tá najmladšia nemyslela, že je z nich predsa len najmúdrejšia. Napokon povedala najstaršia:
„Nech je teda po tvojom, sestrička! Ale pod jednou podmienkou s tebou súhlasím, že zostaneme všetky tri roky slobodnými pannami. Dovtedy naše lipky dorastú do pekných kmeňov, a tak každá spravodlivo o sebe rozhodne.“
Dve mladšie sestry sa zľakli. Žiadna nechcela zostať bez ženícha, aj keď tá prostredná ešte žiadneho nemala. Ale aby sa najstaršej sestre zavďačila, hneď tiež pribehla so svojou troškou do mlyna.
„Dobre teda, ale ktorá sa proti tomu rozhodnutiu nejako prehreší, nedostane z otcovho podielu nič.“
„A ešte ju príkladne potrestáme!“ dodala najstaršia a hneď dopovedala: „Tak už so svadbou ponáhľať nemusíš, sestrička! Skôr ako za tri roky ťa tvoj ženích odtiaľto neodvedie.“
Panna sa zľakla a líca jej len horeli, ale už sa nedalo nič robiť. Dve staršie panny sa ponáhľali odrezať vetvičky zo starej lipy na nádvorí a ona musela s nimi. Potom každá zasadila svoju vetvičku na lúke pod hradom. Aby sa lipkám dobre darilo, denne sem panny chodievali a každá tu tú svoju polievala.
Od tých čias už mladý rytier nesmel do hradu ani vstúpiť a najstaršia panna mu odkázala, aby prišiel na námluvy až o tri roky. Rytier nevedel, čo sa stalo. Jeho milá s ním nesmela ani prehovoriť.
Tak prešiel nejaký čas. Sestry jedna druhú strážili, obe potom spoločne tú najmladšiu, či sa tajne nestretáva s rytierom. Ale ona chodila ako bez duše. Stále plakala, líca jej pobledli a bola ako vymenená. Keď sa jej sestry pýtali, prečo plače, nepovedala však ani slovo.
„Tie ženské sú bláznivé,“ hovorila si medzi sebou hradná čeľaď. „O nič sa nestarajú, len stále jedna za druhou chodia. Mali by sa všetky tri vydať a bol by pokoj.“ Jedného dňa prišla najstaršia panna na to, že najmladšia z nich čaká dieťa. Hneď bežala k prostrednej a žalovala na sestru, že porušila daný sľub.
„Čo s ňou budeme robiť?“ starala sa. „Veď nielen náš sľub porušila, ale ešte nás privedie do ohovárania.“
„To iste,“ povedala sestra zamyslene. „Najlepšie bude, keď to nikomu nepovieme.“ Najstaršia však nebola spokojná a zle sa na ňu osopila. „Predsa len si hlúpa, sestra! To nám nepomôže. Musíme sa jej zbaviť.“ Potom šli obe k previnilej a bez milosti povedali:
„Už vieme, prečo stále plačeš. Keďže si porušila daný sľub, budeš za to potrestaná. Nikto sa nesmie dozvedieť, čo sa s tebou deje. Od tejto chvíle zostaneš vo svojej komore a my ti sem budeme samy nosiť jedlo.“
Keď najmladšia videla, čo si na nej sestry vymysleli, prosila ich o zľutovanie. „Ja som žiadny sľub neporušila. Vy ste si ho vymysleli, pretože nechcete, aby som bola s rytierom šťastná. Nič od vás nechcem, všetko si nechajte, len ma prepustite z hradu a ja odídem.“
„Kam by si chodila, bláznivá?“ hnevala sa na ňu najstaršia. „Len pekne zostaň, kde si, a nerob nám viac mrzutostí. Každá z nás dostane to, čo si sama zaslúži,“ potom sestru zavrela na kľúč.
Dve staršie panny chodili každý deň na lúku pod hradom a každému hovorili, že ich sestra je chorá. Starostlivo polievali svoje dve lipky, tú tretiu nechávali bez vody. Lipka však stále rástla a zdalo sa, že je z tých troch najkrajšia, a to sestry mrzelo.
Keď dieťa prišlo na svet, bol to chlapec, zlé sestry ho zabili a tajne pochovali na lúke vedľa lipiek. Sestra nariekala a kričala, že ich obe pozenie pred zemský súd a tam sa svojho práva dovolá, až tie dve nehodné dostali strach.
„Nikto sa nesmie dozvedieť, čo sa tu stalo. Vieš čo, najlepšie urobíme, ak sa jej tiež zbavíme. Na Kámen už dávno nechodia nijakí hostia, a keď o nejaký čas povieme, že naša sestra zomrela prirodzenou smrťou, každý nám to iste uverí.“ Nemohli sa však dlho dohodnúť, ako by to najlepšie vykonali. Potom tá najstaršia dala pozvať z dediny dvoch murárov a prikázala im, aby v hrubom hradnom múre vykopali neďaleko brány miesto, kam by sa zmestil jeden človek. Keď boli do večera hotoví, dostali dobre zaplatené a mali prísť zase na druhý deň. Do rána bol múr obstavaný kamennými kvádrami, murári museli škáry vymazať a múr znovu omietnuť. Tak bola zabitá sestra tajne v noci uložená v kamennom hrobe a ony mali po starostiach.
Nič však na svete nezostane bez odplaty. Obe panny rýchlo starli a stále sa medzi sebou hádali. Na mieste, kde pochovali novorodenca, jedného dňa vyrástla štvrtá lipka a zazelenala sa peknými lístkami. Zo zlosti malú lipku vykorenili, ale keď prišli na druhý deň zase na lúku, stála tam lipka znova. Nikomu sa ju nepodarilo zničiť. Sestry sa stále medzi sebou škriepili a hádky boli na dennom poriadku. Jedna druhej vyčítala, čo ju napadlo.
„Ty si teda myslíš, že budeš na Kámeni paňou?“ pýtala sa mladšia sestra staršej. „To si sa poriadne zmýlila. Ak mi nevydáš hrad Kámen dobrovoľne, zničím ťa! Všade nechám rozhlásiť, že si našu sestru sama zabila.“
Stará panna sa zajakávala zlosťou a nenávisťou. Dávno už nebola tým, čím bývala. Všetky tie márne starosti o majetok, zlosť a svár sa jej vtlačili do tváre a bola škaredá, až z nej išla hrôza.
„Nikomu nič nepovieš!“ kričala na sestru. „Vezmi si polovicu všetkého a zmizni! Už ťa tu nechcem vidieť.“
„To by sa ti tak hodilo, sestrička! Mňa sa však nezbavíš,“ povedala druhá a zostala so sestrou na Kámeni ďalej.
Väčšina čeľade dávno z hradu utiekla a hospodárstvo pomaly upadalo. Keď nebolo dobrej gazdinej, nikto sa o nič nestaral a čoskoro nebolo takmer čo jesť. Dve sestry sa z toho márneho hádania jedného dňa úplne pomiatli na rozume. Zatiaľ na lúke pod hradom vyrástla vysoká tráva, ale okolo hrobu bola najvyššia a akoby do venca. Ľudia tej lúke začali hovoriť Panenská. Tie štyri lipky vyrástli na statné stromy a po čase tu bol postavený kostolík, okolo neho založený cintorín. Raz pri oprave hradu Kámen našli murári v múre ľudskú kostru. Ale tie dve vrahyne už boli dávno po smrti.