Snehulienka a siedmi trpaslíci 2

Jedného zimného dňa sedela mladá kráľovná pri okne a šila. Vonku sa sypal z neba sneh, nikde živej duše. Vtom priletel k oknu vtáčik a začal klopkať do okenného rámu z čierneho ebenového dreva. Máš hlad, úbožiatko, pomyslela si kráľovná, pootvorila okno a hodila na rímsu hrsť omrviniek. Pritom sa pichla ihlou do prsta a na biele snehové vločky skvapkali tri kvapky krvi. Kráľovná pritisla prst k perám a všimla si farbu snehu, krvi a dreva. Zapáčili sa jej tie farby a zatúžila: Chcela by som mať dieťa biele ako sneh, červené ako krv a čierne ako ebenové drevo.
A skôr než si jar podala s letom ruku, narodila sa kráľovnej dcérka biela ako sneh, červená ako krv a vlasy mala čierne ako eben. Kráľovná jej dala meno Snehulienka. Ale dlho sa matka dcérke netešila. Odvtedy, čo sa Snehulienka narodila, kráľovná chradla a vädla, a skôr než sa jeseň vystriedala s letom, kráľovná zomrela.
O rok sa smútok skončil a kráľ si priviedol novú ženu. Krajina dostala kráľovnú a Snehulienka macochu. Nová kráľovná bola krásna a pyšná a márnivá. Myslela si, že nad ňu nie je krajšia. I v čaroch sa vyznala. Každý deň sa obzerala v zázračnom zrkadle a prikazovala:

„Povedz mi, kto je v našej zemi
najkrajší medzi všetkými?“

Zrkadlo odpovedalo:

„Kráľovná, vy ste v našej zemi
najkrajšia medzi všetkými.“

A bola to pravda, zrkadlo nelhalo. Kráľovná sa pyšne usmievala.
Medzitým Snehulienka rástla a rástla a každý rok jej pribúdalo krásy. V siedmich rokoch bola taká pekná, že široko-ďaleko nebolo krajšej. Keď vyšla na prechádzku do záhrady, rozospievali sa jej vtáky na pozdrav, ako najlepšie vedeli, motýle sa okolo nej zlietali, akoby bola kvetom, ba zdalo sa, že aj slnko sa rozžiarilo a hrialo viac ako inokedy.
Jedného dňa sa kráľovná zase vypytovala zrkadla:

„Povedz mi, kto je v našej zemi
najkrajší medzi všetkými?“

Zrkadlo neodpovedalo. Čo to... zľakla sa kráľovná a opýtala sa znovu. Až teraz zrkadlo odpovedalo:

„Hoci ste krásna nad divy,
Snehulienka krajšia je než vy.“

Kráľovnú pichlo závisťou pri srdci a slzy studené ako ľad sa jej skotúľali po tvári. Začala Snehulienku nenávidieť.
Keď ju stretla, odvracala hlavu, neprehovorila na ňu ani slovíčko a vo dne v noci vymýšľala, ako by sa Snehulienky zbavila. Počkala, kým kráľ odišiel na návštevu do susednej krajiny, dala zavolať kráľovského poľovníka a rozkázala mu:
„Choď, poľovník, so Snehulienkou do lesa. Tam, kde je les najhlbší, nech sa rozlúči so životom. Aby som videla, že si vykonal môj rozkaz, prines mi jej srdce.“
Poľovník poslúchol, odviedol Snehulienku do lesa a išli tam, kde bol les najhlbší. Snehulienka bola taká pekná a milá, že jej starý poľovník nemohol ublížiť.
„Utekaj,“ zavolal na ňu, „utekaj do lesa a viackrát sa nevracaj domov. Kráľovná chcela, aby som ti vzal život. Ak sa vrátiš, prídeme o život obaja.“
Snehulienka sa s plačom rozbehla do lesných húštin a húštiny sa za ňou zatvorili. Poľovník zabil srnku a vrátil sa s jej srdcom ku kráľovnej na zámok.
Les bol obrovský a Snehulienka v ňom blúdila sama, celkom sama. Keď vo vetvách zašuchotal vták alebo keď v ostružinách zadupal lesný zajac, dala sa od strachu do behu a utekala cez tŕnie a kamenie hlbšie a hlbšie do lesa. Divé zvieratá si Snehulienku zvedavo prezerali, ale žiadne jej nič zlé neurobilo. Vlci sa odplazili a medvede sa posadili a rozpačito si oblizovali labky. Čím dlhšie Snehulienka blúdila, tým viac sa predlžovali tiene a blížila sa noc. Kdeže asi dnes v noci budem spať, vzdychla si Snehulienka a smutne spomínala na svoju postieľku. Vtom pred sebou uvidela chalúpku; vyrástla pred ňou ako hrib z machu. Tu si odpočinem, zaradovala sa Snehulienka a zaklopala na dvere. V chalúpke sa nikto neozýval a nikto Snehulienku nezval ďalej. Otvorila teda pomaličky dvere a nazrela dovnútra. Ach, ako tu bolo všetko maličké a pekné a čisté! Uprostred stál bielo prestretý stôl so siedmimi malými tanierikmi, pri každom tanieriku ležala lyžička, nožík a vidlička a sedem pohárikov s vínom čakalo, kým sa z nich niekto napije. Snehulienka dostala ešte väčší hlad a smäd, keď tanieriky a poháriky uvidela. Pôjdem dnu, povedala si, a poprosím o trochu jedla a pitia. Ale v chalúpke nikto nebol. Snehulienka si dodala odvahy, išla k stolu a zjedla z každého tanierika trochu zeleniny aj chleba a z každého pohárika upila kvapku vína. Nechcela jednému zjesť všetko. Pri stene stálo vedľa seba sedem postieľok a čistotou len svietili. Snehulienke sa zatvárali oči. Uložila sa do prvej postieľky, aby si trochu odpočinula. Ale postieľka jej bola malá. Vyskúšala teda druhú, tretiu, štvrtú a až v siedmej sa jej pekne ležalo. Hneď v nej zaspala.
Vonku sa ešte viac zotmelo, v papradí zašumelo, zazvonilo, k chalúpke sa vracalo sedem trpaslíkov. Celý deň pracovali v horách, v striebornej bani. Oprili o chalúpku lopaty a krompáče a tešili sa, ako si pochutia na večeri. V chalúpke rozsvietili sedem lampičiek, zaželali si dobrý večer a posadili sa k stolu. Len čo sa posadili, poznali, že v chalúpke niekto bol.
Prvý trpaslík povedal:
„Kto sedel na mojej stoličke?“
Druhý:
„Kto jedol z môjho tanierika?“
Tretí:
„Kto jedol môj chlebík?“
Štvrtý:
„Kto si vzal z mojej zeleninky?“
Piaty:
„Kto si požičal moju vidličku?“
Šiesty:
„Kto krájal mojím nožíkom?“
Siedmy:
„Kto sa napil z môjho pohárika?“
Potom sa prvý trpaslík obzrel a uvidel na svojej postieľke jamku a opýtal sa:
„Kto ležal v mojej postieľke?“
Ostatní trpaslíci sa zbehli a volali:
„V mojej postieľke tiež niekto ležal. A v mojej tiež.“
Siedmy trpaslík uvidel Snehulienku, ležala v jeho postieľke a spala. Privolal trpaslíkov, zbehli sa k Snehulienke a posvietili si na ňu lampičkami.
„Božemôj, božemôj,“ volali, „to je pekné dievčatko!“
Ale hneď si dávali prst na ústa, aby boli ticho a dievčatko nezobudili. Nechali Snehulienku spať v postieľke a siedmy trpaslík spal u každého kamaráta hodinku. Kým všetkých vystriedal, svitalo.
Ráno sa Snehulienka prebudila, a ako uvidela siedmich trpaslíkov, zľakla sa ich. Trpaslíci sa na ňu milo usmievali a pýtali sa:
„Ako sa voláš?“
„Snehulienka,“ odpovedala.
„Ako si sa dostala do našej chalúpky?“ pýtali sa trpaslíci.
A Snehulienka im rozprávala, že mala zlú macochu, ktorá ju chcela pripraviť o život. Rozprávala im, ako blúdila lesom, kým nenašla ich chalúpku. Trpaslíci ju ľutovali a ponúkli jej:
„Ak sa chceš o nás starať, variť, stlať a šiť, môžeš u nás zostať a nič ti nebude chýbať.“
„Zostanem,“ povedala Snehulienka, „a ako rada,“ a zostala u nich. Upratovala chalúpku a o všetko sa starala. Ráno odchádzali trpaslíci do hôr za prácou, večer sa vracali a Snehulienka im uvarila vždy dobrú večeru. Inak bola Snehulienka celý deň sama doma. Trpaslíci sa o ňu báli a varovali ju:
„Daj si pozor na svoju macochu, čoskoro sa dozvie, že si u nás. Nikoho radšej do chalúpky nepúšťaj.“
Kráľovná si myslela, že je zase prvá a najkrajšia v celom kráľovstve. Postavila sa pred zrkadlo a povedala:
„Povedz mi, kto je v našej zemi
najkrajší medzi všetkými?“

A zrkadlo odpovedalo:

„Hoci ste krásna nad divy,
tisíckrát krajšia než vy,
krajšia než kvietok na lúke
je Snehulienka v lesnej chalúpke.“

Kráľovná sa nahnevala. Poznala, že ju poľovník oklamal a že je Snehulienka ešte nažive. Začala znovu rozmýšľať, ako by Snehulienku zahubila. Chcela byť najkrajšia, a kým Snehulienka žila, nedala jej závisť spať. Obliekla sa ako stará kramárka, zašpinila si tvár a nikto by ju nebol spoznal. Tak prezlečená putovala cez sedem hôr k siedmim trpaslíkom. Zaklopala na dvere chalúpky a volala:
„Hoj, kde ste kto, poďte si kúpiť môj pekný tovar!“
Snehulienka sa pozrela z okna a povedala:
„Dobrý deň, babička, čo predávate?“
„Predávam to, čo sa vám hodí, rozkošná panenka,“ odpovedala kráľovná, „takú krásnu šnurovačku nikto nikdy nevidel, čo svet svetom stojí.“ Rozviazala raniec, vytiahla veľmi pekné a farebné šnurovadlo a zodvihla ho do výšky, že sa na slnku až zalesklo a vyzeralo ešte krajšie.
Snehulienke sa pestrá šnurovačka zapáčila. Prečo by som nemohla pustiť babičku do chalúpky, hovorila si. Iste mi nechce ublížiť. Odsunula závoru a otvorila dvere.
„Hneď šnurovanie vyskúšame, panenka,“ točila sa babka okolo Snehulienky a dala sa do šnurovania. Prsty sa jej len mihali a šnurovala a sťahovala tak pevne, že Snehulienka stratila dych, zbledla a padla na zem.
Večer prišli trpaslíci a čudovali sa, že sa z komína nedymí.
Pospiechali dovnútra... Snehulienka ležala na zemi ako neživá.
„Pozrite, ako je zašnurovaná,“ vykríkol prvý trpaslík. Druhý trpaslík priniesol nožnice a šnurovadlo prestrihol. Snehulienka začala dýchať, do tváre sa jej vrátila farba, pohla rukou a otvorila oči. Trpaslíci si vydýchli a usmiali sa na ňu. A keď im povedala, čo sa prihodilo, pokývali hlavami a varovali ju:
„Babička so šnurovadlami bola iste tvoja macocha, Snehulienka. Daj si na ňu pozor. Zamykaj sa a nikoho do chalúpky nepúšťaj.“
Sotva prišla zlá kráľovná domov, postavila sa pred zrkadlo a povedala:
„Povedz mi, kto je v našej zemi
najkrajší medzi všetkými?“

Zrkadlo odpovedalo:

„Hoci ste krásna nad divy,
tisíckrát krajšia než vy,
krajšia než kvietok na lúke
je Snehulienka v lesnej chalúpke.“

Hneď ako to kráľovná počula, myslela si, že sa od zlosti udusí. Pretože sa vyznala v čarodejníctve, vyčarovala si jedovatý hrebeň. Prezliekla sa za inú starenu a vydala sa cez sedem hôr k siedmim trpaslíkom. Zaklopala na dvere chalúpky a volala zmeneným hlasom:
„Hoj, hoj, poďte si vybrať niečo pekné!“
Snehulienka vyzrela z okna a povedala:
„Len choďte preč, ja nič nekúpim. Nesmiem nikoho pustiť do chalúpky.“
„Za pozeranie, rozkošná panenka, nič nedáš,“ povedala starena a ukázala Snehulienke jedovatý hrebeň. Snehulienke sa hrebeň páčil, dala sa presvedčiť a dvere otvorila.
Sotva bola starena v chalúpke, siahla Snehulienke do vlasov:
„Aké máš, panenka, hebké vlásky! Hneď na nich hrebeň vyskúšame, aby si poznala, ako pekne češe.“
Snehulienka netušila nič zlé a dala sa česať. Hrebeň zašiel do vlasov, jed Snehulienku omámil, že padla na zem ako mŕtva.
„Teraz je s tebou koniec, ty krasavica,“ povedala zlá kráľovná a rýchlo sa vrátila na zámok.
Večer prišli domov trpaslíci a Snehulienka ležala na zemi bledá, bez života. Domysleli sa, kto ju navštívil. Hľadali, čo jej ublížilo, a našli vo vlasoch jedovatý hrebeň. Vytiahli ho z vlasov a Snehulienka ožila. Povedala trpaslíkom, čo sa jej prihodilo, a trpaslíci ju znovu a znovu napomínali, aby dávala pozor a nikomu dvere neotvárala.
Kráľovná sa doma postavila pred zrkadlo a opýtala sa:

„Povedz mi, kto je v našej zemi
najkrajší medzi všetkými?“
Zrkadlo odpovedalo ako predtým:

„Hoci ste krásna nad divy,
tisíckrát krajšia než vy,
krajšia než kvietok na lúke
je Snehulienka v lesnej chalúpke.“

Keď to kráľovná počula, roztriasla sa zlosťou a závisťou. Zamkla sa do komory na konci opustenej chodby a tam dňom i nocou zaklínala a čarovala, až vyčarovala jedovaté jablko. Jablko bolo pekne sfarbené, žlté a červené. Kto ho uvidel, dostal naň chuť, a kto by z jablka čo len kúsok zjedol, umrel by.
Kráľovná sa prezliekla za starú roľníčku, do košíčka narovnala jablká a jedovaté jablko položila navrch. S košíčkom sa vydala cez sedem hôr k siedmim trpaslíkom.
„Jabĺčka, krásne jabĺčka, sladké jabĺčka na predaj!“ volala pred chalúpkou.
Snehulienka vyzrela z okna a povedala:
„Nič nekúpim a nikoho nepustím do chalúpky. Trpaslíci mi to zakázali.“
„Nevadí,“ odpovedala prezlečená kráľovná, „nebojím sa, že mi jablká zostanú. Ale pretože si taká pekná panenka, jedno jabĺčko ti dám.“
„Nie, nie,“ povedala Snehulienka, „nesmiem si ho vziať.“
„Bojíš sa, že je otrávené?“ opýtala sa starena. „Pozri sa, rozkrojím jablko na dve polovice, červenú polovicu zjedz ty a žltú zjem ja.“
Jablko bolo také zručne urobené, že jedovatá bola len červená polovica. Snehulienka dostala na krásne jablko chuť, a keď videla, že roľníčka jablko je, neodolala, načiahla sa z okna po jabĺčko a červenú polovicu si vzala. Len čo prvý raz zahryzla, padla na zem. Zlá kráľovná sa dala do hlasného smiechu a povedala:
„Biela ako sneh, červená ako krv, čierna ako eben! Dnes ťa trpaslíci už nezobudia.“
Potom sa ponáhľala na zámok a pýtala sa zrkadla:

„Povedz mi, kto je v našej zemi
najkrajší medzi všetkými?“

Zrkadlo odpovedalo:

„Kráľovná, vy ste v našej zemi
najkrajšia medzi všetkými.“

Tým sa kráľovná utešila a mohla pokojne spať.
Trpaslíci prišli večer domov a Snehulienka ležala na zemi a nedýchala. Hľadali, čo jej ublížilo, a nič nenašli. Uvoľnili šnurovanie, vlasy Snehulienke prezreli, umývali jej tvár vodou aj vínom, a všetko bolo márne. Dali sa do plaču a plakali a nariekali celé tri dni. Po troch dňoch chceli Snehulienke vystrojiť pohreb, ale Snehulienka vyzerala sviežo, ako keď driemká, a červené líca jej nebledli. Trpaslíci si povedali: Takú peknú Snehulienku nemôžeme pochovať do čiernej zeme. Dali urobiť truhlu zo skla, Snehulienku do sklenenej truhly uložili a na sklo napísali zlatým písmom jej meno. Truhlu vyniesli na vysoký kopec a striedali sa pri Snehulienke na stráži.
Čoskoro sa po lese rozniesol chýr, že Snehulienka leží na kopci v sklenenej truhle. I prichádzali zvieratká a priletovali vtáky pozrieť sa na Snehulienku a všetci ju oplakávali. Kto za ňou prišiel, každý niečo priniesol. Holubička kytičku, veverička oriešok a slávik pesničku. Snehulienka by mala radosť. Ale teraz nič nepočula a nič nevidela. Ležala v sklenenej truhle, biela ako sneh, červená ako krv, s ebenovými vlasmi, a nevedela o svete.
Koľkokrát už napadol sneh a zase sa roztopil a rozkvitli kvety na lúke. Koľkokrát už kvety opadali a napadol nový sneh. Snehulienka stále spala v sklenenej truhle.
Raz zablúdil v lese kráľovský syn a dostal sa k chalúpke siedmich trpaslíkov. Blížila sa noc, poprosil trpaslíkov o nocľah a prespal u nich. Druhého dňa sa išiel pozrieť na Snehulienku v sklenenej truhle. Snehulienka bola taká krásna, že princ trpaslíkov prosil:
„Milí trpaslíci, prosím vás, dovoľte mi odniesť truhlu so Snehulienkou. Dám vám za ňu, čo budete chcieť.“
„Nepredáme ju za nič na svete,“ povedali trpaslíci.
A princ prosil znovu:
„Tak mi ju, trpaslíci, darujte. Len čo som Snehulienku uvidel, nemôžem bez nej žiť. Vezmem si ju so sebou na zámok a budem sa na ňu pozerať.“
Dobrí trpaslíci princovi truhlu darovali. Princ poslal po sluhov, sluhovia truhlu zodvihli a vydali sa na cestu. Ako šli, zakopol jeden z nich o koreň, truhla mu vyšmykla z ruky, narazila na zem a Snehulienke vyskočil otrávený kúsok jablka z hrdla. O chvíľku otvorila oči, zodvihla veko truhly, posadila sa a poobzerala sa.
„Ach, kde to som?“ zvolala.
Princ mal veľkú radosť a povedal:
„Si pri mne.“
Rozprával Snehulienke, čo sa prihodilo.
„Mám ťa nadovšetko rád,“ hovoril, „poď so mnou na otcovský zámok a staň sa mojou ženou.“
Snehulienka s ním rada šla a chystali slávnu a veselú svadbu. Pozvali na ňu šľachticov aj pocestných a nezabudli ani na trpaslíkov a Snehulienkinu macochu.
Zlá kráľovná sa obliekla do krásnych šiat, postavila sa pred zrkadlo a povedala:

„Povedz mi, kto je v našej zemi
najkrajší medzi všetkými?“
Zrkadlo odpovedalo:

„Hoci ste krásna nad divy,
Snehulienka krajšia je než vy.“

Keď to kráľovná počula, mrštila zrkadlom o zem, až sa rozletelo na tisíc črepín. Rozzúrila sa a pyšné srdce jej puklo. Kdekto si vydýchol a nikto pre ňu neuronil slzu.