Psia rozprávka

Pokiaľ voz môjho dedka, toho mlynára, vozil po dedinách chlieb a späť do mlyna pekné zrno, poznal Voříška kdekto; no, Voříšek, povedal by Vám každý, to je predsa ten psík, čo sedáva na kozlíku vedľa starého Šulitku a pozerá, akoby riadil celý voz; a keď to ide do kopca nejako pomaly, začne Vám brechať, a hneď sa kolesá zatočia rýchlejšie, Šulitka zapráska, Ferda i Žanka, totiž obaja kone nášho dedka, zaberú, a teraz celý voz slávne beží do dediny a vytriasa zo seba samú krásnu vôňu božieho daru. Takto, deti, jazdil Voříšek nebožtík po celej farnosti.
Ba, za jeho čias ešte neboli žiadne tieto splašené automobily; vtedy sa jazdilo pomaly, poriadne, a aby to bolo počuť. Žiadny šofér na automobile nevie tak krásne práskať bičom ako nebožtík Šulitka, daj mu pánboh večnú slávu, ani tak zamľaskať na kone, ako to vedel on; a vedľa žiadneho šoféra nesedí múdry Voříšek, nekočíruje, nebreše, nenaháňa hrôzu, nič. Taký automobil len preletí a zasmradí, a teraz pozeraj, kde už je; ani ho vidieť nie je od samého prachu. Veru, to Voříšek jazdil dôkladnejšie; pol hodiny vopred ľudia nastavili ucho, zavetrili a povedali: Aha! To už vedeli, že k nim ide chlieb, a postavili sa na prah, aby mu dali dobré ráno. A teraz už teda naozaj beží dedkov voz do dediny, Šulitka mľaská jazykom, Voříšek breše na kozlíku a zrazu hup, skočí Žankovi na zadok (veď to bol zadok, pánboh požehnaj! široký ako stôl, štyria ľudia by na ňom jesť mohli); a teraz tancuje Žankovi po chrbte, behá od chomúta k chvostu, od chvosta k chomútu a papuľu si môže roztrepať od samej radosti: Haf, haf, chlapci, sakra, to sme to zjazdili, ja a Žanka a Ferda; sláva! A chlapci vyvaľujú oči; denne sem príde chlieb, a vždy taká sláva, pánboh s nami, akoby sám cisár išiel! ..... Ba, ako hovorím, tak dôkladne sa už dávno nejazdí ako za čias Voříškových.
A brechať vedel Voříšek, akoby z pištole strieľal. Prásk! napravo, že tamto husi od samého strachu bežia, bežia a zastavia sa až v Polici na námestí, celé udivené, kde sa tu vzali; prásk! naľavo, že holuby z celej dediny vyletia, zakrúžia a snesú sa až kdesi na Žaltmane, nieto ešte na pruskej strane; tak silno vedel brechať Voříšek, psisko mizerné, a div mu potom chvost neuletel, ako ním šľahal od radosti, keď toto natropil. Veru, mal na čo byť hrdý; taký silný hlas nemá ani generál, ba niekedy ani poslanec.
A predsa bol čas, že Voříšek nevedel ani trochu brechať, hoci už bol výrastok a mal také zuby, že prehryzol dedkovi nedeľné čižmy. Totiž musíte vedieť, ako prišiel dedko k Voříškovi, či skôr Voříšek k dedkovi. Išiel raz dedko z krčmy neskoro domov, a že bola noc a že mu bolo veselo, a azda aj preto, aby zahnal zlých duchov, si cestou spieval. Zrazu stratil v tme dobrú notu a musel sa zastaviť, aby ju hľadal. A ako ju tak hľadá, počuje akési vrnenie, pískanie, kňučanie na zemi pri svojich nohách; prežehnal sa a šmátral po zemi, čo to také je. Nahmatal huňaté teplé klbko, do dlane sa mu zmestilo, a bolo to mäkké ako zamat; a len čo to vzal do ruky, prestalo to vrnieť a cmúľalo mu prst, akoby bol z medu. Na to sa musím pozrieť, pomyslel si dedko a doniesol to so sebou domov, do mlyna. Babička, úbožiačka, čakala na dedka, aby mu mohla dať dobrú noc, ale skôr než sa mohla ako sa patrí ozvať, povedal filuta dedko:
„Pozri, Heleno, čo Ti nesiem.“
Babička si naň posvietila, a hľa, veď to bolo šteňa, môj ty Tono! psie bábätko ešte slepé a žlté, ako vylúpený oriešok.
„Pozrime,“ čudoval sa dedko, „ale psíček, čí si vlastne?“ Psíček, to sa vie, nepovedal nič; triasol sa na stole ako kôpka nešťastia, až mu myšací chvostík poskakoval, a pískal prežalostne; a tuto, do kelu, sa pod ním urobila mláčka a rástla ako zlé svedomie.
„Karol, Karol,“ pokývala vážne babička na dedka hlavou, „kde si nechal rozum? Veď to šteňa musí uhynúť bez mamy.“ Toho sa dedko zľakol.
„Rýchlo, Heleno,“ vraví, „ohrej mliečko a pripravi žemľu.“ Babička všetko pripravila, dedko namočil mäkkú striedku do mlieka, zabalil ju do cípu vreckovky a urobil tak dobrý cumeľ, že sa z neho šteňa napilo, až malo brucho ako bubon.
„Karol, Karol,“ pokývala zas babička hlavou, „kde si nechal rozum? Kto bude to šteňa hriať, aby neuhynulo od zimy?“ Ale kdeže dedko! tomu niečo namietať! Schmatol šteňa a rovno s ním do maštale; a panečku, tam bolo teplo, čo ho Ferda a Žanka nadýchali! Obaja kone už spali, ale keď prišiel gazda, zdvihli hlavu a točili sa za ním múdrymi, láskavými očami. „Žanko, Ferdo,“ povedal dedko, „nech tomu Voříškovi neublížite, vieme? Ja Vám ho dávam do ochrany.“ A s tým položil malého Voříška pred nich do slamy. Žanka si privoňal k divnému tvorčekovi a cítil z neho dobré ruky gazdove; i pošepol Ferdovi:
„Je náš.“ A bol.
Tak rástol Voříšek v maštali, kŕmený cumľom z vreckovky, až sa mu otvorili oči a mohol sa napiť sám z misky. A teplo mu bolo ako pri mame, a tak sa z neho čoskoro stal taký malý uličník s hlúpou hlavou, veru, šteňa; nevie ani, kde má zadok, na ktorý si má sadnúť, sadne si na vlastnú hlavu a čuduje sa, že to tlačí; nevie, čo s chvostom, a keďže vie rátať len do dvoch, pletie si všetky svoje štyri nohy; nakoniec sebou od údivu pleskne a vyplazuje jazýček pekne ružový ako lístoček šunky. Ale veď každé šteňa je také, skrátka ako deti. Viac by Vám povedali Žanka a Ferda; povedali by Vám, aké je to trápenie pre starého koňa, dávať stále pozor, aby nezašliapol to bláznivé psisko; to viete, ľudkovia, kopyto nie je papuča a musí sa stavať pomaličky, polahúčky, aby niečo na podlahe nezačalo bolestne kvičať a žalovať. Ba, je to kríž s deťmi, povedali by Vám Žanka a Ferda.
A bol už z Voříška celý pes, veselý a zubatý ako každý iný, ale niečo na ňom nebolo v poriadku: nikto ho nepočul brechať ani vrčať. Len pískal akosi a skučal, ale brechanie to nebolo. Povedala si raz babička: Čo to, že Voříšek nebreše? Premýšľa, tri dni chodí ako telo bez duše a štvrtého dňa vraví dedkovi:
„Čo to, že Voříšek nikdy nebreše?“ Premýšľa dedko, tri dni chodí a stále krúti hlavou. Štvrtého dňa vraví Šulitkovi, kočišovi: „Čo to, že náš Voříšek nikdy nebreše?“ Šulitka to vzal dôkladne; išiel do krčmy a premýšľal tam tri dni a tri noci; štvrtého dňa sa mu už chcelo spať, nejako sa mu motala hlava, i zavolal krčmára a vyťahoval z vrecka štvorky za útratu. Počítal, počítal, ale sám čert sa mu do toho pletol, že sa ani za svet nemohol dopočítať.
„No, Šulitko,“ vraví krčmár, „čo Ťa mamička nenaučila počítať?“ V tú chvíľu Šulitka nechal útraty, plesol si do čela a bežal k dedkovi. „Gazda,“ kričal vo dverách, „už to mám! Voříšek preto nebreše, že ho tomu jeho mama nenaučila!“
„Namojdušu,“ povedal dedko, „to je pravda; mamu Voříšek nepozná, Ferda ani Žanka ho brechať nenaučili, pes žiadny v susedstve nie je, a tak Voříšek ani nevie, čo to brechanie je. Vieš, Šulitko,“ vraví, „musíš ho naučiť brechať.“
Sadol si Šulitka v maštali k Voříškovi a učil ho brechať.
„Haf haf,“ vykladal mu; „daj pozor, ako sa to robí; najprv vrrrrr tuto v krku, a potom to zrazu pustíš z papule: hafhaf. Vrrrr, vrrrrr, hafhaf haf!“ Voříšek strihal ušami, to bola muzika, ktorá sa mu akosi páčila, ani sám nevedel prečo; a zrazu od samej radosti zabrechal sám. Bolo to brechnutie trochu čudné, kviklo to, ako keď nôž po tanieri zbehne, ale každý začiatok je ťažký; veď aj Vy ste hneď na prvýkrát nevedeli abecedu. Ferda i Žanka počúvali, čo to starý Šulitka breše; napokon nad ním pokrčili plecami a už si Šulitku nikdy nevážili. Ale Voříšek mal na brechanie nesmierny talent, učenie mu išlo rýchlo, a keď prvýkrát vyšiel s vozom, išlo to prásk! naľavo, prásk! napravo, ako keď z pištole strieľa; veď do najdlhšej smrti sa Voříšek nenabažil svojho brechania a brechal celý boží deň; takú radosť mu robilo, že sa to poriadne naučil.
Ale jazdiť so Šulitkom a kočírovať, to nebolo jediné, čo mal Voříšek na starosti. Každý večer obišiel mlyn a dvor, či je všetko na svojom mieste, sápal sa na sliepky, aby už nekotkodákali ako tetky na trhu, a potom sa postavil pred dedka, vrtel chvostom a pozeral bystro, akoby chcel povedať: „Len už choď spať, Karol, ja dám na všetko pozor.“ Dedko ho teda pochválil a išiel spať v bázni božej. Vo dne však dedko často obchádzal po dedinách a mestečkách, aby kupoval obilie a všeličo iné, napríklad ďatelinové semienko, šošovicu alebo mak; a vtedy bežal Voříšek s ním, a keď šli v noci domov, nič sa nebál a trafil aj vtedy, keď sa samotnému dedkovi popletla cesta.
Raz teda kupoval dedko kdesi semienko, ale veď to bolo tuto vo Zličku; kúpil a zastavil sa na skok v krčme. Voříšek chvíľu čakal pred krčmou; tu mu však prišlo do nosa čosi dobré, veru, taká krásna vôňa z kuchyne, že sa tam musel pozrieť. A namojdušu, jedli tam domáci ľudia jaternice; i sadol Voříšek a čakal, či nepadne pod stôl nejaké to rozkošné čreviečko. A kým čakal, zastavil pred krčmou voz dedkov sused, ako sa len rýchlo volal, no povedzme Joudal; Joudal našiel dedka v šenkovni, slovo dalo slovo, a už sa obaja susedia hrnuli do voza, že sa ako odvezú domov spoločne. Vyrazili, a dedko zabudol na Voříška ako na smrť, kým Voříšek v kuchyni panáčkoval pred jaternicami.
Keď domáci ľudia dojedli, hodili kožtičky z jaterníc mačke na pec; Voříšek si utrel papuľu a až teraz si spomenul, kde nechal dedka. Hľadal, čuchal po celej krčme, ale dedko nikde.
„Voříšku,“ povedal hostinský, „Tvoj pán išiel tam, tamto,“ a ukazoval rukou.
Toto Voříšek pochopil a pustil sa domov sám; najprv šiel po ceste, ale potom si povedal: To by som bol blázon; tadeto cez kopec si nabehnem. Pustil sa teda cez kopec a lesom. Bol už večer, bola už noc; ale Voříšek sa ani trochu nebál. Mne, myslel si, nikto nič neukradne. Ale hlad mal ako pes.
Bola už noc a vyšiel mesiac v splne; a keď sa kdesi stromy rozostúpili v prieseku či na čistinke, zjavil sa mesiac nad korunami, a tu bolo tak krásne, tak strieborno, že Voříškovi od úžasu bilo srdce. Les šumel potichučky, akoby na harfy hral. Teraz bežal Voříšek lesom ako čiernočiernou chodbou; ale zrazu sa pred ním robilo strieborné svetlo, harfy akoby hrali hlasnejšie, a na Voříškovi sa nastrapatil každý chlp; i prikrčil sa k zemi a pozeral ako omámený. Bola pred ním strieborná lúka a na nej tancovali psie rusalky. Boli to krásni bieli psi, ale celkom bieli, priam priesvitní, a také ľahučkí, že ani rosu z trávy nestriasli; veru, psie rusalky to boli, to spoznal Voříšek hneď, pretože im chýbal ten istý zaujímavý pachúčik, podľa ktorého pes pozná pravého psa. Leží Voříšek v mokrej tráve a oči si môže vyzerať. Rusalky tancujú, naháňajú sa, zápasia spolu alebo sa točia dookola za svojím chvostom, ale všetko tak ľahko, tak vzdušne, že sa ani steblo pod nimi nepohlo. Voříšek dával dobrý pozor: ak sa začne niektorá z nich drbať alebo si zahryzovať blchu, potom to nie je rusalka, ale biely pes. Ale žiadna sa nepodrbala ani blchu nezahryzovala; to už je teda sväté, že to boli rusalky. Keď bol mesiac poriadne vysoko, zdvihli rusalky hlavy a začali jemne, krásne vyť a spievať; kdeby, ani orchester v Národnom to tak nedokáže. Voříšek plakal dojatím a bol by spieval s nimi, keby sa nebál, že všetko pokazí.
Keď dozaspievali, ľahli si okolo akejsi vznešenej psej starenky, bola to asi nejaká mocná víla alebo čarodejnica, celá strieborná a vetchá. „Rozprávaj nám,“ prosili všetky rusalky.
Stará psia víla sa zamyslela a potom hovorila:
„Budem Vám rozprávať, ako stvorili psi človeka. Keď Pánboh stvoril celý svet a všetky zvieratá, postavil im do čela psa ako najlepšieho a najmúdrejšieho. Všetky zvieratá v raji žili a umierali a zase sa rodili šťastne a spokojne, len psi boli čoraz smutnejší. Pýtal sa teda Pánboh psov: ‚Prečo ste smutní, keď ostatné zvieratá sa radujú?‘ I povedal najstarší pes: ‚Vieš, Pane Bože, tým ostatným zvieratám nič nechýba; ale my psi máme kúsok rozumu tuto v hlave a tým rozumom poznávame, že je niečo vyššie než my, že si Ty, ó Stvoriteľ. Ku všetkému si môžeme čuchnúť, len k Tebe nie, a to nám psom veľmi chýba. Preto, ó Pane, splň našu túžbu a stvor nám nejakého boha, ku ktorému by sme si mohli čuchnúť!‘ I usmial sa Pánboh a povedal: ‚Prineste mi nejaké kosti a ja Vám stvorím boha, ku ktorému by ste si mohli čuchnúť.‘ I rozbehli sa psi a každý priniesol nejakú kosť: ten levovú, ten konskú, ten ťavú, ten mačaciu, skrátka od všetkých zvierat, len žiadnu psiu kosť nie; lebo žiadny pes sa nedotkne ani psieho mäsa, ani psej kosti. Bola potom tých kostí veľká kopa a z tých kostí urobil Boh človeka, aby psi mali svojho boha, ku ktorému sa môže čuchnúť. A pretože je človek urobený zo všetkých zvieracích kostí, len zo psích nie, má vlastnosti všetkých zvierat: má silu leva, pracovitosť ťavy, ľstivosť mačky a veľkodušnosť koňa, len psiu vernosť nie, len psiu vernosť nie!“
„Rozprávaj ešte niečo,“ prosili psie rusalky znova.
Stará psia víla sa zamyslela a potom začala:
„Poviem Vám teda, ako sa dostali psi na nebo. Viete, že duše ľudí idú po smrti na hviezdy, ale pre duše psie nezostala žiadna hviezda, a duše psie chodili po smrti spať do zeme. To bolo až do čias Krista Pána. Keď Krista Pána ľudia bičovali pri stĺpe, zostalo tam veľa krvi, veľa krvi. A jeden hladný pes bez pána prišiel a lízal tú krv Krista Pána. ‚Panenka Mária,‘ vykríkli anjeli v nebi, ‚veď ten pes prijal krv Pánovu!‘ ‚Keď prijal krv Pánovu,‘ povedal Boh, ‚vezmeme jeho dušu na nebo.‘ I urobil novú hviezdu, a aby sa poznalo, že je pre psie duše, urobil k nej chvost. A len čo tá psia duša prišla na hviezdu, mala z toho takú strašnú radosť, že začala behať, behať, behať v nebeskom priestore ako pes na lúke, a nie poriadne po ceste ako ostatné hviezdy; a takým psím hviezdam, čo sa rozbehajú po nebi a mrskajú chvostom, hovoria kométy.“
„Rozprávaj ešte niečo,“ prosili psie rusalky po tretí raz.
„Tak Vám poviem,“ začala stará víla, „že pred dávnymi rokmi mali psi na zemi kráľovstvo a veľký psí zámok. Ale ľudia závideli psom ich kráľovstvo na zemi a čarovali tak dlho, až sa psie kráľovstvo i so zámkom prepadlo hlboko do zeme. Ale kto by hrabal na pravom mieste, dohrabal by sa do jaskyne, kde zostal psí poklad.“
„Aký je psí poklad?“ pýtali sa rusalky dychtivo.
„No,“ hovorila stará víla, „je to taká sieň nesmierne krásna. Stĺpy sú z najkrajších kostí, ale nie ohryzených, kdeže; je na nich toľko mäsa ako na husacom stehienku. Potom je tam údený trón a k nemu vedú stupne z najčistejšej slaniny. A na tých stupňoch je koberec zo samých čreviečok od jaterníc, a na tých čreviečkach je prejtu na prst hrubo…“
To už nemohol Voříšek vydržať. Vyrazil na lúku a volal:
„Ha ha, kde je ten poklad? Ha ha, kde je psí poklad?“
Ale v tú istú chvíľu zmizli naraz všetky psie rusalky i stará psia víla. Voříšek si pretieral oči; ale nebolo tu nič než strieborná lúčka, ani steblo nebolo pocuchané tancom rusaliek, ani rosička nekvapla na zem. Len pokojný mesiac žiaril na ľúbezný lúčik a dookola stál les ako čiernočierny múr.
Tu si spomenul Voříšek, že doma ho čaká aspoň chlieb vo vode nadrobený, i rozbehol sa domov, čo mu nohy stačili. Ale od tých čias, keď niekedy šiel zase s dedkom po lúkach alebo lesoch, spomenul si občas na psí poklad prepadnutý v zemi a začal hrabať, zúrivo hrabať všetkými štyrmi hlbokú dieru do zeme. A že to najskôr prezradil aj psom zo susedstva, a tí zas iným, a iní zase ďalším, stáva sa všetkým psom na svete, že si niekde na poliach spomenú na prepadnuté psie kráľovstvo a hrabú do zeme dieru a čuchajú, čuchajú, čuchajú, či z hlbín zeme necítiť údený trón bývalej psej ríše.