VLKOLAK

Bol raz jeden otec, ten mal deväť dcér a všetky boli na vydaj; — najmladšia bola najkrajšia. Ten otec bol vlkolak. Raz mu napadlo, či on bude toľko dievčat naveky živiť? – a preto si umienil všetky tie dievčatá zničiť. Raz, keď sa chystal do hory drevo rúbať, prikázal im, aby mu niektorá doniesla niečo na jedenie. A tak sa aj stalo; doniesla mu jedlo najstaršia. „Pánboh daj šťastia, otec môj!“ – pozdravila ho, keď prišla k nemu do lesa. „Pánboh daj aj tebe,“ odpovie otec, „no čo si mi priniesla, dievka moja, už aj jesť?“ „Veru to, otec; chcela som sa čo najskôr poponáhľať, aby ste nám od hladu nejako nezahynuli!“ „No to si veru statočná, dievka moja, sadni si trocha, nech si zajem.“ Otec sa posadil, zajedal si a pritom vymýšľal úskoky. Zrazu vstane a vraví svojej dcére: „Dievka moja, poď len sem, ukážem ti, akú som ja jamu vykopal!“ „Nuž, a načo vám tá jama?“ – pýta sa dcéra. „Na to, dievka moja, keď pomrieme, dáme sa do nej pochovať, lebo chudobný človek nič na tomto svete nestojí, ani sa nik oňho nezaujíma, a keď ešte zomrie, ani tak.“ Dcéra poslúchla a šla; keď prišli k jednej veľkej priepasti, vraví otec: „Počuj, odtiaľto ďalej nepôjdeš, ja ťa do tejto jamy strčím.“ – Dievka sa zľakla, prosila otca o život, ale všetko nadarmo, otec ju chytil a do priepasti hodil. – Vlkolak, len čo to urobil, šiel zase drevo štiepať, kým sa nezačalo stmievať. – Pred večerom mu doniesla jesť zase druhá, ale stalo sa jej ako prvej, otec jej začal rozprávať o tej jame, a keď s ním šla, hodil ju do priepasti. – Dievčatá, ktoré zostali doma, sa domnievali, že sestry zostali u otca v lese, že ich tam treba, a preto druhý deň zase jedna po druhej nosili jedlo tam; ale žiadna sa nevrátila. – I prišla rada na tú poslednú, najmladšiu. – Táto najmladšia bola veľmi múdra, a dobre vedela, že jej otec je vlkolak, a veľmi ju mrzelo, že sa ani jedna zo sestier domov nevrátila. – Napokon však navarila halušiek, pobrala sa a niesla ich otcovi do lesa. – Ako šla lesom, počula buchot otcovej sekery a uzrela aj dym ohňa. – Pri ohni mal otec urobenú posteľ z chvojiny a neďaleko štiepal drevo. – „Pánboh daj šťastia, otec, či ešte žijete, ako sa máte?“ „Ta len ešte s trápením,“ odpovedal otec, „hľa, ako sa musím trápiť, aby som si zaobstaral živobytie.“ „No, poďte si zajesť, doniesla som vám, čo radi jete!“ Keď sa vlkolak najedol, prikázal dcére, aby nakladala drevo. „A kdeže sú moje sestry?“ pýtala sa otca po chvíli. „Hľa, tam pri tej jame drevo ukladajú, poď k nim,“ povedal otec, šiel k tej priepasti a dievča za ním. Keď prišli až na miesto, vraví otec: „Ďalej nám netreba ísť. Vyzleč sa, tu svoj život položíš. Do tejto jamy ťa strčím, k tvojim sestrám.“ Toto dievča sa nezľaklo ako jeho sestry, ale svojmu otcovi takto povedalo: „Keďže je už tak a vy tomu chcete, i smrti sa podám, len vás, otče, o to prosím, aby ste sa odvrátili, kým sa vyzlečiem, lebo som veľmi hanblivá.“ – Otec sa obrátil preč a dievča, skôr než sa otec nazdal, chytilo ho a do priepasti hodilo. – Potom sa pobralo a utekalo, ako najlepšie vládalo. Vlkolak sa nezabil a z priepasti sa mu ľahko dalo vyškriabať hore. – Keď sa vyškriabal, ako zbesnený sa za ňou pustil, a ako ju naháňal, tak reval, že sa to po všetkých vrchoch rozliehalo. – Dcéra len utekala, a keď sa k nej už blížil, strhla šatku z hrdla, hodila ju na cestu a zavolala naňho: „Nedohoníš ma, nedohoníš, kým túto šatku neroztrháš, nerozstrapkáš, rozstrapkanú nespradieš, neutkáš a znovu neušiješ!“ – Len čo to vyriekla, utekala, čo jej nohy stačili, ďalej. – A vlkolak šatku roztrhal, rozstrapkal, rozstrapkanú utkal a znova ušil. A na všetko mu stačila len chvíľa. – Keď bol hotový, skočil, zareval a za ňou sa zase hnal. – Skákal ako strapatý medveď, až všetko pod ním praskalo. „Tu si mi!“ vykríkol, keď jej bol zase v pätách. A ona strhne zo seba kamižolu a hodí ju na cestu so slovami: „Nedohoníš ma, nedohoníš ma, kým túto kamižolu neroztrháš, nerozstrapkáš, rozstrapkanú nespradieš a znovu neušiješ.“ – Len čo to vyriekla, zase utekala ďalej a vlkolak trhal, strapkal, tkal a šil kamižolu. – Ale mal to hneď zase, a keď bol hotový, vyskočil, zareval a za ňou. – Keď jej opäť bol v pätách, hodila oplecko, potom zápon, rub a naposledy odhodila aj košeľu. Zostala tak, ako ju Pánboh na svet dal. Nemala už čo odhadzovať, a vlkolak sa už zase za ňou hnal. Tu sa ocitla na lúke, kde bolo seno v kopkách poukladané. Nerozmýšľala dlho a šuch – zaryla sa do najmenšej kopky. Tu pribehne na lúku udychčaný vlkolak; – začal kopky na lúke rozhadzovať a nadával, až sa to ozývalo. – Všetky tie kopy už mal prehádzané, len najmenšej sa nedotkol. – „Už je zbytočné, predsa ma len oklamala,“ zvolal nahnevane, „lebo v tej malej kopke len nebude, kdeže by sa tam skryla!“ – Dievka od strachu mrela, ale mlčala. Vlkolak ešte raz strašne zanadával a rozzúrený odišiel preč. – Dievka, v kopke schúlená, sa ani neodvážila pohnúť, aj keď všetko utíchlo; i druhý deň sa ešte bála vyliezť, hoci ju mučil smäd i hlad. Tretí deň prišiel jeden kráľ so svojimi psami na poľovačku do skalného lesa a tam na tej lúke sa posadil k obedu. – Jeden zo psov odišiel od stola a čuchajúc po zemi, obchádzal lúku. Tu vystrčila tá dievka z kopky svoju bielu ručičku. Pes sa na ruku pozrel, bežal späť k stolu, odniesol kosť a kôrku z chleba, položil ich do tej bielej ruky a zase bežal späť. Pán psa pozoroval, a keď videl, že kosť a kôrku odniesol, myslel si, že to zahrabal, že mu azda nechutí, dal mu kus pečienky; ale pes vzal pečienku, odniesol ju ku kopke, opäť do bielej ruky položil a nazad pribehol. Pán sa čudoval a dal mu koláč; i s tým odbehol ku kopke. Tu šiel pán za ním a videl, ako pes kladie koláč do bielej ruky. – „Kto je tu v tej kope?“ – pýtal sa kráľ. „Ja som mladá dievka, ktorú jeden vlkolak chcel roztrhať,“ ozval sa hlas z kopky. „Poď von,“ – povedal kráľ. „Nemôžem, ja šaty nemám,“ – ozvala sa dievka. Kráľ spustil plášť ku kopke a prikázal jej, aby si ho na seba vzala. Keď sa do plášťa zabalila a pred kráľa vstúpila, videl, že je veľmi pekná, nemohol sa jej tvári a krásnej postave ani dosť nadiviť. „Tu nič nenadobudneš,“ povedal jej, „ale so mnou poď.“ Ona pristala a šla s ním. – Cestou mu rozprávala o svojom nešťastí, a čím ďalej s ňou kráľ šiel a ju počúval, tým viac sa mu páčila. – Keď do zámku vošli, dal ju kráľ obliecť do krásnych kráľovských šiat a povedal jej: „Drahá duša, veľmi sa mi ľúbiš, ak chceš, poď za mňa!“ „Ja za teba nepôjdem, lebo si ty kráľ a ja len chudobná dievka.“ Ale kráľ na to nedbal a tak úprimne ju prosil, aby zaňho šla, že sa dala nahovoriť; musel jej však kráľ sľúbiť, „že nikdy žobrákovi v zámku nocľah nedá“, čo jej kráľ aj sľúbil. Potom sa zosobášili a žili veľmi radostne. O niekoľko čias porodila kráľovná dvoch pekných a krásnych chlapcov, ktorých kráľ opatroval ako svoje dve oči. Raz prišiel do zámku žobrák a prosil, aby mu dali u seba prenocovať; čeľaď mala zákaz dať žobrákovi v zámku prenocovať, ale keď ich veľmi prosil, aby ho tam nechali, že aj pod metlou bude nocovať, dali mu nocľah, dohodnúc sa medzi sebou, že kráľovi nepovedia. Žobrák si ľahol. – O polnoci vstal, šiel do svetlice, kde kráľovná s deťmi spala, a zarezal oboch tých chlapcov; nôž krvavý položil kráľovnej pod hlavnicu a potom zo zámku zmizol. – Kráľ sa ráno zobudil a hneď sa šiel pozrieť na svoje deti; ale div od ľaknutia z nôh nespadol, keď ich videl zakrvavené. – Zachvátil ho žiaľ a nevedel si rady. Tu, ako sa ku kráľovninej posteli obrátil, videl na nej ležať krvavý nôž. Kráľovná spala a nič o tom nevedela. „To si ty urobila? Tak musíš i ty zomrieť,“ vykríkol kráľ. Kráľovná sa zobudila a div že hneď nezomrela, keď to všetko videla i počula. Nadarmo svoju nevinu dokazovala, nadarmo plakala, kráľ ju počuť nechcel. I prikázal, aby jej mŕtve deti na hrdlo priviazali a zo zámku ju vyviedli. – Ako rozkázal, tak sa aj stalo. Šla nešťastná matka s mŕtvymi svojimi deťmi cez hory doly a nárek jej nebo preráža. – Tu sa s ňou stretol pútnik. – „Čo tak nariekaš, dievka moja?“ – pýtal sa jej. „Ach, akože by som ja nešťastná nenariekala vo svojom veľkom nešťastí!“ – zaplakala žena a všetko pútnikovi povedala. „Nono, len sa upokoj, všetko dobre bude. – Choď týmto chodníkom a prídeš k malej studničke, pri studničke nájdeš jaštericu a tá bude mať v papuli zelinku. Tú zelinku vezmi, potri ňou hrdlá svojim deťom, potom ich v studničke poumývaj a ožijú. – Ďalej hore nájdeš malý domček a v ňom, čo ti bude treba. Tam bývaj a deti svoje dobre opatruj.“ – Potom pútnik odišiel a kráľovná šla, aby jeho radu využila. Našla studničku i jaštericu, ktorej vzala z úst bylinku, pomazala ňou deťom rany, umyla ich a ony jej ožili. – Jej radosť bola nevýslovná. I niesla si ich do onoho domčeka, ktorý stál opodiaľ. Tam všetko našla, čo jej bolo treba. – Deti rástli, boli krásne a matka ich učila rozprávať pekné veci; aj jej pomáhali pracovať a tak žili statočne. Raz kráľ, jej manžel, aby sa zbavil trápnych myšlienok, vyšiel s jedným sluhom na lov. – Lov sa im veľmi dobre darilo, ale v dychtivosti zašli do tmavého lesa, a keď sa blížilo k večeru, nevedeli, kade kam. Kráľ prikázal svojmu sluhovi, aby vyliezol na vysoký strom a pozrel sa, či by nezazrel niekde nejaké svetlo. – Sluha vyliezol na vysoký buk, a keď bol na vrchu, kričal: „Vidím ďaleko svetielko ako hviezdičku!“ „No len si dobre zapamätaj, ktorým smerom,“ – povedal mu kráľ. Keď sluha zliezol dolu, ukázal kráľovi, ktorým smerom svetielko videl; šli obaja tým smerom a prišli k onomu domčeku, kde kráľovná so svojimi deťmi bývala. – Keď k domčeku prišli, zaklopali. Kráľovná otvorila, a vidiac, kto prichádza, vítala ich a pýtala sa, kde sa tak dlho zapozdili. — Kráľ jej rozprával, že boli na love a že v horlivosti zašli hlboko do lesa, i prosil, či by im nedala u seba prenocovať. „Ej, ochotne,“ povedala ona, „len sa uložte; aj kúsok večere vám pripravím.“ Ona ho spoznala, on ju nie. – Ona šla do kuchyne variť večeru, on sa v izbe pozeral na chlapcov a vzdychal. – Po večeri sa uložili spať. Kráľ si ľahol na lôžko pani domu, sluha na lavicu, pani si sadla k lôžku svojich detí. – K polnoci sa chlapci zo spánku prebudili, a nemôžuc zaspať, prosili matku, aby im rozprávala rozprávky. I povedala im matka: „Veď je o vás pekná rozprávka po svete, ale teraz nie je čas rozprávať. Ale ty, syn môj, vylož tamto svojmu otcovi nohu na posteľ.“ – Synček skočil a dal kráľovi nohu na lôžko, ktorá mu bola dolu visela. – Po chvíli vraví matka druhému: „Choď, synok, zdvihni tamto svojmu otcovi ruku, nech si pokojne pospí.“ – Synček skočil a zdvihol kráľovi na lôžko ruku, ktorá mu bola dolu padla. – Sluha nespal a všetko počul; kráľ však spal. – Ráno sa kráľ pekne poďakoval za nocľah a vzdychajúc odišiel, lebo mal ženu a deti na pamäti, keď tú matku s deťmi videl. – Keď šli lesom, začal mu sluha rozprávať, ako v noci nespal a ako počul, keď matka synov posielala, aby zdvihli otcovi jeden ruku, druhý nohu. – Kráľ sa tomu nesmierne podivil a hneď si umienil, že tam zase na noc pôjde a sám sa o tom presvedčí. – I tak urobil. – Šli zase na nocľah do toho domčeka a kráľovná ich s radosťou prijala, večeru im zase pripravila a na lôžka, ako prvú noc, ich uložila. Sama si sadla k lôžku svojich detí. V noci sa zase tí malí chlapci prebudili a prosili matku, aby im rozprávala rozprávky. – „Eh, moje deti, vy ste sami po svete rozprávka!“ povedala im a začala rozprávať, ako sa za ich otca vydala, ako ju obvinili, že ich zarezala, a ako ju zo zámku vyhnali a ako jej ten pútnik pomohol. — Kráľ nespal a všetko vypočul. — Keď kráľovná dohovorila, vyskočil z lôžka, padol pred ňou na kolená a prosil ju o odpustenie. – Kráľovná ho objímala, bozkávala a všetko mu odpustila. — Kráľ nevedel od radosti, čo počať, keď mal zase svoju ženu a svojich krásnych chlapcov. – Videl, že ich matka statočne vychovala, boli pekní, zdraví a vedeli rozprávať o pekných veciach. Ráno všetci opustili domček a do zámku sa vrátili; skôr však musel kráľ žene znovu sľúbiť, že žiadnemu žobrákovi v zámku prenocovať nedá. – Sluha počul túto reč, spomenul si na onoho žobráka, ktorého čeľaď v zámku nechala, a kráľovi sa k tomu priznal; tu až kráľovná vedela, kto jej deti zarezal. – Keď kráľ prišiel do zámku, hneď dal svoju družinu zvolať, a tu bolo radosti po celom kraji, že kráľovná i jej synovia sú živí a zdraví. — Kráľ však všetkým oznámil, aby žiadneho žobráka v zámku cez noc nechovali, a keby ten zase prišiel, aby ho hneď k nemu priviedli. Vlkolak nemal pokoja. – Prišiel opäť do zámku pozrieť sa, čo robia, aby im zase uškodil. – Prosil o nocľah. Ale tentoraz čeľaď poslúchla lepšie rozkaz svojho pána, chopili sa ho a pred pána priviedli. – I musel sa priznať, že deti zabil. – Keď kráľ jeho zlomyseľnosť poznal, prikázal, aby ho priviazali na vozík a po skalách a strmých svahoch do bezodnej priepasti pustili, že ľudské ruky nie sú hodné toho, aby sa s ním mrhali. – Tak sa aj stalo. Nebolo viac o vlkolakovi ani vidu, ani slychu a kráľ so svojou rodinou žil šťastne a pokojne.