Vyslúžilec a sabatora

Jeden vojak odslúžil svojich osem rokov na vojne bez trestu a bez nehody. Keď mal ísť domov, zavolali si ho páni a dali mu tri rýnske.
„Jeden máš na chlieb, jeden na pálenku a jeden na tabak,“ povedali mu. „Tak, a teraz môžeš ísť.“
Vysloužilec poďakoval, schoval tri rýnske a vracal sa domov. Kamaráti mu dali do mošny chlieb a slaninu a priali mu dlhý život a veľa šťastia.
Za mestom stretol vysloužilec starého žobráka. Ten mu zastúpil cestu a prosil o milodar. Vysloužilec si spomínal, čo by mal dedkovi dať. Už siahal do mošny po chlieb, ale včas ho napadlo, že žobrák je starý a bezzubý, že možno chlieb ani neprehryzie.
Vtedy si vysloužilec povedal:
„No, chleba mám dosť na celú cestu až k nám, tak vlastne nepotrebujem ten prvý rýnsky, ktorý som dostal od vojenských pánov. Áno, ten mu dám, nech si starček kúpi, čo bude potrebovať.“ A vybral rýnsky a dal ho žobrákovi.
Starček ďakoval a žehnal, ale vysloužilec ho veľmi nepočúval a veselo vykročil k domovu.
Po obede stretol toho istého starčeka, no nespoznal ho. Dedko mu opäť zastúpil cestu a opäť prosil o milodar. Vysloužilec zase rozmýšľal, čo by mal dať.
„Eh, chleba mám dosť,“ povedal si, „a pálenku piť nemusím. Dám mu rýnsky, ktorý som dostal na pálenku.“ A vybral peniaz a daroval ho.
Starček opäť ďakoval a žehnal, ale vysloužilec mávol rukou a veselo vykročil k domovu.
K večeru stretol žobráka po tretí raz, ale ani teraz ho ešte nespoznal. Dedko mu zase zastúpil cestu a prosil o milodar. Tentoraz vysloužilec dlho nerozmýšľal.
„Keď som bez pálenky,“ povedal si, „budem aj bez tabaku.“ A vzal posledný rýnsky a dal ho žobrákovi s prianím, aby mu Pán Boh nadelil viac, lebo on, vysloužilec, už viac nemá.
Usmial sa dedko a povedal:
„Milý synku, nepotreboval som tvoju pomoc, ale skúšal som ťa. Vidím, že máš dobré srdce a že si sa vo svete celkom nepokazil. Povedz tri želania, splním ti ich. Ale želaj si niečo rozumné a pamätaj na smrť.“
„To je dobré,“ smial sa vysloužilec, „najprv prosíte o milodar a teraz chcete rozdávať. Čo keby som si želal sabatoru, ktorá zajme každého, koho si budem priať?“
„Dostaneš ju, prečo nie?“ odpovedal dedko. „Ale pamätaj na smrť!“ A hneď mal vysloužilec poriadnu sabatoru na pevných remeňoch.
„Teraz by som ešte potreboval fajku neustále plnú dobrého tabaku,“ povedal vysloužilec.
„Aj tú ti dám,“ prikývol dedo. A v tom okamihu mal bývalý vojak fajku s najlepším tabakom, ktorého nikdy neubúdalo.
„Hm ..... A nakoniec by som chcel karty, s ktorými by som každého obohral,“ povedal si chlapec a hneď mal tie karty vo vrecku.
„Máš, čo si chcel,“ povedal žobrák a zosmutnel. „Je mi ľúto, že si nevolil opatrnejšie a poctivejšie. Načo je človeku sabatora, ktorá každého zajme, fajka, v ktorej nikdy neubudne tabaku, a karty, s ktorými kdekoho obohráš, keď ti žiadna z týchto vecí nepomôže do neba? Hlúposti si ľudia želajú, ale na to najdôležitejšie zabúdajú.“ Sotva dopovedal, rozplynul sa ako para. Vtedy vysloužilca zamrzelo, že nevolil lepšie. Ale bolo neskoro, už sa nedalo nič zmeniť.
Povedal si vysloužilec, že má dosť dobrých vecí pre tento život a že sa o iný život starať nebude, niekoľkokrát si to povedal a v tom upokojovaní prišiel k mlynu. Práve sa začalo stmievať, rozhodol sa, že poprosí o nocľah.
„Len si zostaň,“ povedal mu mlynár, „ak si myslíš, že si oddýchneš a vyspíš sa. Ale budeš tu v noci sám. My máme v mlyne už len pár vecí, inak sme sa vysťahovali.“
„Čo na to povie nový majiteľ?“ pýtal sa vysloužilec.
„Aký nový majiteľ?“ čudoval sa mlynár. „Je vidieť, že si prišiel zďaleka. Tento mlyn spustne, pretože ho nikto nekúpi. Straší tu.“
„A to je čudné,“ povedal na to vysloužilec, „o tom mi musíte povedať viac.“
Rozprával mlynár, že vždy o polnoci prichádza do mlyna čert. Kto sa opováži v mlyne nocovať, do rána zomrie alebo zmizne. Dosiaľ nikto nepovedal, čo sa tu vlastne deje, ale mlynár to nechce vedieť, lebo je rád na svete a začne pracovať znova, aby našetril nejaké peniaze dcére na veno.
Vysloužilec vypočul a neutiekol, naopak, nariadil, aby mu dali niekoľko sviečok, lebo vraj nechce sedieť v tme, ale pozrieť sa na rohatého. Ti ľudia mu priniesli, čo chcel, rozlúčili sa s ním a odišli. Dal si vysloužilec svetlo k hlave, ľahol si a odpočíval.
Okolo polnoci začal driemať, keď tu niekto buchoce na okno.
„No-no,“ mrmle vysloužilec pre seba a nahlas potom volá:
„Aký je to poriadok? Či sa tu chodí oknom? Nechceš, aby som ti išiel ukázať, kde sú dvere!“
A tu to ide k dverám a dverami k vysloužilcovi. A bol to čert.
„Máš ty ale hriechov,“ vraví vysloužilcovi. „Zbieraj sa a hneď poď so mnou do pekla.“
Bývalý vojak sa však nezľakol. Povedal:
„Ešte je čas, najprv si zahráme karty.“
Čert súhlasil, a tak si sadli a hrali. Čert neustále prehrával, čím bližšie k ránu, tým viac. A už nemal svoje peniaze, a preto každú chvíľu odlietal a okrádal ľudí v najbližšom okolí, aby mohol vysloužilcovi zaplatiť. Potom však zložil karty a povedal, že je najvyšší čas ísť.
Vysloužilec sa nevzpieral. „Pôjdeme,“ povedal, „ale najprv sa pozriem do svojej sabatory.“ Potom sabatoru otvoril a zavolal:
„Hop do nej!“ A už v nej čert sedel.
Zavesil teda vysloužilec sabatoru aj s čertom a pokojne spal až do bieleho dňa. Potom najal štyroch silných chlapov, zašiel s nimi ku kováčovi a položil sabatoru na nákovu. Prikázal im, aby každý bil do jedného rohu tej brašne. Chlapi tĺkli a čert skákal z rohu do rohu, ale všade ho zasiahla ťažká rana. Keď toho bolo dosť, otvoril vysloužilec sabatoru a čert z nej vyletel ako strela.
Ďaleko ten čert nedoletel, čoskoro mu došli sily. Belhal sa a belhal, až sa dobelhal do pekla. Tam sa okolo neho zhrčili všetci čerti, ňuchali ho a ohmatávali a on im rozprával, čo ho postihlo v mlyne. Peklom prešiel taký strach a hrôza, že si ani sám Belzebub nepamätal. Od toho dňa sa potom nijaký z čertov neodvážil do mlyna ani nazrieť. Mlynár sa teda nasťahoval späť aj so ženou a dcérou a vysloužilca si nechal v službe.
Vysloužilcovi bolo dobre. Mal kopu peňazí, ktoré vyhral na čertovi, každú nedeľu obohral ešte niekoľkých slabochov, mal fajku, z ktorej mohol neustále fajčiť, a mal tú sabatoru. A hovoril si, že mu teraz už nechýba celkom nič, len poriadna žena.
Raz bola v meste púť a vysloužilec šiel na ňu s mlynárovou dcérou. Sabatoru, fajku aj karty si tiež vzal, lebo sa od tých vecí nikdy neodlučoval. Kúpil dievčine srdce z marcipánu a zatancoval si s ňou. Cestou domov sa jej pýtal, či by si ho vraj nevzala, že by jej bol dobrým mužom.
„Ani ma nenapadne,“ odpovedala mu štipľavo. „Šetrím si na nové topánky, nie na staré.“
On sa na ňu nahneval, otvoril sabatoru a zavolal:
„Hop do nej!“ A už tam bola.
A nariekala a prosila, že to tak zle nemyslela, nech ju pustí, že si ho rada vezme. Keď súhlasila, vypustil ju, vzal si ju za ženu a žili spokojne.
Ale vysloužilec rýchlo zostarol a ešte nevychoval deti, keď si po neho prišla smrť. Nechcelo sa mu odísť aj preto, že mal strašne veľa peňazí ..... prepadol karbanu. Tak prikázal smrti, aby hopla do sabatory, dal sabatoru do studne a prikryl kameňom.
A boli ľudia ťažko chorí a chceli umierať, ale nik nemohol, lebo smrti nebolo. A vysloužilca tu nakoniec všetko omrzelo. Keď sa mu začalo cnieť za pokojom a hlbokým pokojom, chodieval ku studni a váhal. Jedného dňa sa odhodlal, vzal sabatoru a otvoril ju. Smrť si ho hneď odviedla ako prvého.
Umrel a jeho unavená duša chcela do neba. Prišiel tam, ale Pán Boh mu povedal:
„To nejde, milý vysloužilče, v nebi pre teba nie je miesto. Vidíš, vidíš, nenapomínal som ťa len tak. Skús to inde.“
Spoznal vysloužilec toho starčeka a povedal mu:
„Čo som ti nedal svoje tri rýnske?“
Usmial sa starček. „A nepovedal si si sám, čo za ne chceš? Čo si chcel, to si dostal. Málokto mohol prísť do neba tak ľahko.“ Potom bránu zavrel a už ho nebolo vidieť.
A bol vysloužilec veľmi unavený, spomenul si, že za celý život na nebo veľmi nemyslel, tak šiel do pekla. Ale pri bráne stál onen čert, ktorému toľko natĺkol, keď ho zajal do sabatory, a ako vysloužilca uvidel, zavrel a dobre zamkol bránu a hneď oznámil všetkým čertom, kto to k nim prišiel. A nepustili ho tam, pretože sa ho veľmi báli.
A vystúpil unavený vysloužilec na mesiačik a ešte dodnes tam sedí.