O Bucláčkovi

Za rybníčkom je lesík, za lesíkom kopček a na tom kopčeku dovádzajú deti. Pani zima odhalila svoju pravú tvár a celý kraj pokryl sneh chladivou, bielou prikrývkou. Tuhý mráz štípe a svojou silou všetko zmrazí, ale deťom to nevadí. Majú predsa teplé topánky, čiapky, šály, svetre, bundy a hreje ich raná mladosť.

Tak sa tešili na prvý sneh a pani zima je tu už dávno! Hurá! Volajú nadšene deti a ich zimné radovánky im rozžiarili očká a rozveselili tváre, ktoré majú červené ako jabĺčka.

Niektoré deti si vytiahli sánky, iné boby a už to valia dolu kopčekom! Stavajú snehuliakov, robia snehové gule a zábavná guľovačka je na dennom poriadku. Niektoré si obuli korčule, vzali hokejky a celý rybník sa razom premenil na klzisko a boj o puk vrcholí. Celý deň si deti takto užívajú, lebo majú práve zimné prázdniny a len nerady sa k večeru zase vracajú domov, ale čo robiť, keď sa blíži večer?

Deti sa cez les zase pomaly vracajú domov a brodia sa snehom. Ale čo to? Vtom malá Barborka zbadá ležať v snehu niečo ružové a zľakne sa, div že nezakopne. Dookola sa zbehnú hneď všetky deti a nestačia sa čudovať!

V snehovej perinke leží malé bábätko! Neplače, nehýbe sa, len tam tak ticho leží. Díva sa stále do jedného miesta a ako sa zdá, zima mu nie je, hoci leží len tak, na holej zemi v chladivom snehu, ktorý stužil mráz.

Deti si bábätko oblečené v ružovom oblečku prezerali zo všetkých strán a niečo sa im na ňom stále nezdalo, no nedokázali rozpoznať, o čo ide. Malá Barborka povedala: „Veď je úplne biele ako ten sneh, ani lícka nemá červené a dokonca sa vôbec nehýbe! A prečo má taký strašne veľký a špicatý nos, veď takéto malé bábätká nemávajú!“ Deti razom stratili všetku svoju dobrú náladu aj smiech a nespúšťali bábätko z očí. Bola už takmer tma a ich cesta domov bola ešte ďaleká, preto vzala Barborka bábätko do náručia a uháňali s ním domov. Celú cestu ani nepovedali a stále mysleli len na to, kto mohol nechať ležať také malé bábätko v lese a prečo má taký veľký nos?

Barborka si vzala bábätko k sebe domov a len čakala, čo jej na to povie mamička. Tá sa na bábätko pozrela a hneď vyhlásila: „Jaj, veď to je malé snehuliatko, malé snehové dievčatko, bábätko od snehuliaka, kdeže ste ho, Barborka, vzali?“

Konečne Barborka pochopila, prečo je bábätko také biele, prečo má taký veľký nos i prečo sa nehýbe, a spadol jej kameň zo srdca. Všetko mamičke povedala a ona aj mamička mali zo snehového bábätka veľkú radosť. Ešte nikdy v živote totiž takéto snehuliacke bábätko nevideli. Poznali len veľkých snehuliakov, ktorí boli postavení zo snehových gúľ. Namiesto nosa mali mrkvičku a na hlave starý hrniec. Len tam tak stáli a strážili, kým toto bábätko vyzeralo úplne ako živé a stáť ani sedieť nevedelo. Len ležalo a pozeralo sa na všetkých ostatných. Bolo vlastne rovnaké ako bábika na hranie. A ako bolo, pánečku, pekne bacuľaté! Barborka pre neho hneď vymyslela meno Bucláček a rozhodla sa, že si Bucláčka ponechá a položí si ho do postieľky pre bábiku. Len-len že sa tam malý snehuliačik zmestil, ale náramne sa v postieľke vynímal. Barborka bola rada, že má bábiku takú, akú ešte nikto z detí nemá. Nemohla sa už dočkať, kým ráno všetkým deťom povie, ako to s Bucláčkom vlastne všetko je. Bola už taká ospalá a unavená, že sotva ľahla, vzápätí zaspala a spala tvrdo až do rána.

Sotva sa zobudila, oči jej pozreli priamo na Bucláčka a teraz nevedela, či ešte spí, bdie, či len tak sníva. Bucláček si rozprával, usmieval sa, kopal nôžkami a hádzal ručičkami. Barborka vstala z postele a šla k snehuliačikovi bližšie. Až teraz poznala, že sa jej to skutočne nesníva. Bucláček bol naozaj živý a hneď sa na Barborku milo usmial. Neveriacky ho vzala do náručia a hneď volala na mamičku:

„Mamička, mamička, pozri sa na nášho Bucláčka, on nám do rána ožil!“ To bolo, pánečku, pre mamičku prekvapenie! Hneď si ho začala chovať a v okamihu jej prirástol k srdcu. Zamilovala si malého snehuliačika Bucláčka, ako by to bolo jej dieťa, a hneď mu išla ohriať mliečko. Ale kdeže teplé mlieko, to nebolo nič pre Bucláčka! Hádzal hlavou zo strany na stranu a teplé mliečko odmietal. Vtom mamičku napadlo, že mu skúsi dať ľadové mlieko z chladničky. Áno! To bolo presne to, čo malý Bucláček potreboval! Studené mliečko mu náramne chutilo a vypil ho hneď plné dve fľaštičky. Barborka s mamičkou tomu nemohli uveriť. Od samej radosti zabudla Barborka dokonca ísť do školy, lebo prázdniny sa už skončili a znova začala škola. Zostala teda toho istého dňa doma pri Bucláčkovi a mamička jej napísala do školy ospravedlnenku. Obe sa s mamičkou radovali a stále Bucláčka pozorovali. Barborka si vždy priala mať malého bračeka a voziť ho v kočíku a teraz sa jej toto želanie splnilo, aj keď trochu inak.

Bucláček sa tak stal členom ich rodiny a bolo im spolu dobre. Rástol ako z vody a bol deň odo dňa väčší a silnejší. Čoskoro sa naučil sedieť a krátko nato dokázal už aj sám stáť.

Keď bol veľký, ako všetci ostatní snehuliaci, pokúsila sa ho mamička s Barborkou postaviť von do snehu a čakali, čo na to Bucláček. Snehuliačik tam zostal stáť pyšne ako pán a náramne sa mu to zapáčilo. Stál vzpriamene ako vojak a ani sa nepohol. Zrazu sa začal meniť. Z jeho tela sa razom stali tri snehové gule, mal z uhlíkov gombíky, namiesto nosa mrkvičku, v ruke metlu a na hlave starý, ošúchaný hrniec. V tú chvíľu vyzeral úplne rovnako ako všetci postavení snehuliaci zo snehu a vôbec sa nehýbal. Razom nezostala po snehuliackom bábätku ani pamiatka, iba jeho ružový oblečok.

Od tej chvíle tam snehuliačik Bucláček len tak bez pohnutia stál až do jari. Na jar sa začal topiť a slniečko ho čoskoro dočista rozpustilo. Barborke aj mamičke po ňom zostala už len smutná, no napriek tomu prekrásna spomienka a jeho ružový oblečok si schovali na večnú pamiatku.

Od tých čias na Bucláčka Barborka s mamičkou každú chvíľu myslia a nikdy naňho nezabudli, obzvlášť v zime, keď je všade plno snehu. Zostal pre ne nezabudnuteľnou spomienkou, ktorú si však dodnes nevedia náležite vysvetliť. Je to však krásna spomienka, preto v ich srdciach aj mysli zostane žiť Bucláček už navždy.