Alí Baba a štyridsať zbojníkov

Žili dvaja bratia, Kásim a Alí Baba. Kásim bol zámožný, mal lány viníc a záhrad, Alí Baba sotva zasýtil žalúdok. Každý deň zrána sa vybral s tromi somármi do hôr, nasekal tam drevo, zložil ho do otepí, naložil na somáre a večer predával drevo po domoch. Čo za drevo dostal, to s ženou ľahko prejedli a často chodili spať hladní.
Raz zase seká drevo a rovná ho do otepí, a vtom sa nad krovím zdvihne oblak prachu a zaznie dupot koní. Alí Baba sa zľakol, rozohnal somáre a vyliezol sa skryť do koruny vysokého duba. Skôr než by napočítal do desať, prihnalo sa štyridsať jazdcov, muž s hroznou tvárou im bol na čele, zosadli z koní, zložili ťažké vaky, priviazané po boku na sedlách, a naložili si ich na chrbát. Išli s nimi v rade ku skale zarastenej húštinou. Ten, čo ich viedol, húštinu rozhrnul, odkryl železné dvere v skale a zvolal:
„Sezam, otvor sa!“
Len čo to vyslovil, dvere sa samy otvorili a muži jeden za druhým vošli so svojím nákladom do vnútra skaly.
Alí Baba sa od strachu tak roztriasol, že musel rukami aj nohami objať konár, aby nespadol. Nevedel, čo počať, či má zliezť a utiecť, alebo čakať, čo bude ďalej. Za chvíľu sa však muži jeden po druhom trúsili zo skaly von, za posledným sa dvere samy zatvorili, došli ku koňom, priviazali prázdne vaky k sedlám, sadli na kone a cvalom boli preč.
Alí Baba zliezol zo stromu, celý ešte od strachu rozklepaný, ale zvedavosť mu nedala, rozhrnul húštinu pri skale a stanul pred železnými dverami. Chvíľku sa rozmýšľal, potom však predsa len ticho zvolal:
„Sezam, otvor sa!“
Dvere sa hneď samy otvorili a Alí Baba vstúpil do skaly. Ocitol sa v obrovskej jaskyni, a kým sa stihol obzrieť, dvere sa za ním s treskotom zatvorili. Ani si toho nevšimol, mal sa tu čomu čudovať. Jaskyňu osvetľovali nádherné krištáľové lampy visiace zo stropu a dookola stáli pozlátené stoly, pokryté vyšívanými obrusmi, plné jedál a nápojov, o akých sa mu ani nesnívalo. Alí Baba z každého stola kúsok ochutnal, a kým stoly obišiel, bol sýty; sotva chodil, ako sa najedol. Už ho v tejto sieni nič nebavilo, a tak vošiel do druhej. Tam bolo zložené množstvo drahocenných odevov, balíky brokátov a kobercov ležali na zemi; všetkého bolo toľko, že by sa tu tisíc veľmožov vystrojilo, sto kráľovských palácov vyzdobilo.
Keď si to Alí Baba všetko poprezeral, vstúpil do tretej siene. Tá bola plná pokladov, perly a diamanty tam ležali na hromadách, akoby to bol obyčajný kameň, truhlice zlatých peňazí, vrchovato nasypané, sa ani nedovierali, z mešcov sa sypali náušnice a prstene a na stenách sa blyšteli zlaté krunýre.
Alímu Babovi sa z toho bohatstva zatočila hlava. Behal z kúta do kúta, prebieral sa zlatými peniazmi a skvostmi, napĺňal si vrecká a zase ich vysýpal, aby mal kam dať ešte nádhernejšie klenoty. Keď sa trochu spamätal, rozhodol sa, že si vezme trochu zlatiek, a pripravil si ich tri mešce.
„Nič zlé tým neurobím,“ povedal si v duchu, „veď to aj tak je zbojnícka skrýša.“ Vzal mešce a odniesol ich ku dverám.
„Sezam, otvor sa!“ zvolal a dvere sa samy otvorili.
Alí Baba vyšiel von a dvere sa zase zatvorili. Mešce s peniazmi naložil na somáre, prikryl ich otepami dreva, aby nikto nevidel, čo to vezie domov, a veselo, že už teraz má o seba do smrti postarané, zamieril domov.
Žena sa zľakla, keď pred ňou zložil mešce, nechcela s tým nič mať, ale keď jej všetko vyrozprával a sľúbil jej, že už viackrát do jaskyne nepôjde, začala sa z nečakaného bohatstva tiež tešiť a dala sa do počítania tej veľkej hromady zlatiek.
„Takto by si počítala týždeň,“ povedal jej Alí Baba. „Nechaj to a radšej sa poobzerajme po dobrej skrýši, len tak tu peniaze mať nemôžeme.“
„Ak nechceš, aby som peniaze spočítala, aspoň ich odmerám,“ povedala žena. „Veď musíme vedieť, koľko peňazí máme.“
Alí Baba sa nerád so ženou škriepil a nechal ju, nech robí, ako sama uzná za dobré. Žena nemeškala a bežala k svojej švagrinej, Kásimovej manželke, a požičala si od nej mierku na obilie. Kásimova žena bola zvedavá, načo chudobní príbuzní potrebujú mierku, a kým ju požičala, dala na dno trochu vosku.
Žena Alího Babu pribehla s mierkou domov a hneď sa dala do odmeriavania zlatiek. Bolo ich na desať mierok. Alí Baba vykopal v záhrade jamu a zlatky do nej poukrývali. Nevšimli si, že sa jedna zlatá minca prilepila na vosk na dne mierky, a mierku aj s ňou odniesli späť bohatej švagrinej.
Tá, keď tú zlatku našla, zrudla od hnevu a začala Kásimovi nadávať a vyčítať, aký je hlupák, ako pomaly ich bohatstvo rozmnožuje, kým Alí Baba má už toľko peňazí, že ich meria na mierky. Keď sa jej vysmial, že sa zbláznila, kde by Alí Baba zobral toľko peňazí, povedala mu, ako sa to dozvedela.
Lakomého Kásima posadla závisť. Hneď k Alímu Babovi bežal, ukázal mu tú zlatku, čo sa v mierke zachytila, a začal na brata naliehať, ako prišiel k peniazom. Alí Baba sa bratovi so všetkým zveril a ponúkol mu, že sa s ním o peniaze rozdelí. Ale to bolo Kásimovi málo. Chcel, aby ho Alí Baba doviedol k pokladu, že si vezme, koľko bude chcieť.
Alímu Babovi neostávalo nič iné, než brata poslúchnuť. Doviedol ho do hôr, ukázal mu v húštine železné dvere do skaly, povedal mu, čo má povedať, aby sa dvere otvorili, a rýchlo odpálil domov; nechcel s tým už nič mať, mal zo zbojníkov strach.
Kásim si so sebou priviedol desať mulov, každý z nich mal po boku priviazané dve veľké truhlice; tie všetky chcel Kásim naplniť zlatom a klenotmi. Uviazal muly o strom, šiel k železným dverám a zvolal:
„Sezam, otvor sa!“
Dvere boli hneď dokorán, a tak vstúpil Kásim dnu a čakalo ho rovnaké prekvapenie ako predtým Alího Babu. Ale lakomý Kásim sa tak skoro nespamätal ako jeho brat. Počínal si ako posadnutý. Skúšal ťahať ku dverám ťažké truhly plné zlata a veľké mechy so skvostmi, akoby to všetko mohol pobrať naraz. Keď sa už od únavy sotva vliekol, dostal predsa len trochu rozumu a videl, že musí po troche dopraviť to, čo si chce vziať, ku dverám a odtiaľ von do truhlíc. A tak zdvihol zlatú prilbu, ktorá sa váľala v kúte, a tou nabieral v truhliach a vreciach zlato, skvosty a drahé kamene a nosil ich na hromadu pri dverách. Keď sa mu už zdala hromada dosť veľká, postavil sa pri dverách a chcel povedať čarovné zaklínadlo, aby sa otvorili.
Ale za nič na svete si naň nemohol spomenúť. Pamätal si, že v tom zaklínadle je meno nejakého semienka. A tak to skúšal všelijako. „Jačmeň, otvor sa!“ volal, alebo:
„Rasca, otvor sa! Pšenica, otvor sa! Ryža, otvor sa!“, a tak vymenoval všetko obilie, všetky semená, čo poznal, ale na sezamové semienko neprišiel. A tak si sadol pri dverách, unavený a zadýchaný z toho volania a preľaknutý, čo si tu v jaskyni počne, ak sa odtiaľ nedostane. Vtom sa vonku ozval dupot koní a krik. To sa vracali zbojníci s novou korisťou. Kásimovi sa srdce zastavilo, ani sa pohnúť neodvážil. Počul, ako sa zbojníci rozčúlene dohadujú; to našli jeho muly a naľakali sa, že na nich niekto striehne v zálohe. Nakoniec sa utíšili a Kásim začul, ako jeden z nich zvolal:
„Sezam, otvor sa!“
Dvere sa otvorili a Kásim, ako bol taký zdesený a zmätený, vyrazil von, zbojníkom rovno do rúk. Vrhli sa naňho a zabili ho. Keď pridali k pokladom v jaskyni novú korisť, položili nebožtíka Kásima vnútri za dvere na výstrahu, keby sa azda ešte niekto iný odvážil do skrýše, aby videl, ako to s ním dopadne. Potom odišli cvalom preč.
Zatiaľ Kásimova manželka čakala, čakala deň a noc, ďalší deň a ďalšiu noc, a keď sa Kásim nevracal, pribehla vystrašená k Alímu Babovi, aby išiel brata hľadať. Alí Baba sa vybral do hôr; nič dobré nečakal. Išiel rovno ku skale, otvoril ju čarovným zaklínadlom a za dverami našiel bratovo telo. Striasol sa hrôzou a hneď vedel, že tu boli zbojníci. Vrátil sa domov po mula a za tmy na ňom odviezol Kásimovu mŕtvolu.
To bolo v Kásimovom dome nárekov a nariekania, jeho manželka sa rozumom div nepominula. Alí Baba sám obstaral bratovi pohreb, rozhlásili, že zomrel po pokazenej vode, a po pohrebe sa Alí Baba dohodol so švagrinou, že sa k nej so ženou nasťahujú. Alí Baba pridal k jej majetku peniaze zo zbojníckeho pokladu a začali spoločne hospodáriť. Dobre sa im darilo, na zbojníkov už nemysleli a Alí Baba by sa bol v tú stranu nevydal ani za všetky poklady sveta. Dobre žili, čo sa na nich chystá, netušili.
Raz sa zase zbojníci vrátili s bohatou korisťou. Ako sa zľakli, keď za dverami v jaskyni nenašli Kásimovo telo. Spoznali, že je tu ešte niekto, kto o ich skrýši vie, a preto prisahali, že ho nájdu, nech je kdekoľvek, a zo sveta ho sprovodia. Radili sa a nakoniec náčelník vybral najodvážnejšieho a najchytrejšieho z tých štyridsiatich, aby sa prestrojil za kupca a vydal sa do mesta. Tam mal vypátrať, kto mal v poslednom čase pohreb a kto zrazu zbohatol.
Zbojník prestrojený za kupca sa prechádzal ulicami a po trhoviskách a nenápadne sa vypytoval. Tak sa dozvedel, čo chcel vedieť: že tu mal nedávno pohreb bohatý Kásim, že sa vdova po ňom dala dokopy s jeho bratom Alím Babom, že kúpili nové záhrady a vinice a nasťahovali sa do domu po bohatom šejkovi. Zbojník sa dal jedným chlapcom k tomu domu doviesť. Dôkladne si dom obzeral a povedal si, že si ho zapamätá podľa zvláštnych dverí. Keď sa však obzrel po ulici, videl, že takéto zvláštne dvere majú všetky domy v susedstve. Aby si ich nepomýlil, urobil na dvere domu Alího Babu koliesko kriedou. Potom sa ponáhľal k druhom do hôr, aby im podal správu, ako pochodil.
Alí Baba mal slúžku Mardžánu, veľmi chytré dievča. Tá sa ráno vracala z nákupu a hneď jej to biele koliesko na dverách padlo do oka. Myslela si, že ho nakreslil nejaký uličník, ale že bola opatrná, vzala kriedu a pre všetky prípady označila bielym kolieskom dvere desiatich susedných domov.
Zatiaľ sa už zbojníci uradili, že dom Alího Babu prepadnú. Prezliekli sa do šiat obyčajných ľudí, pod košele ukryli meče a vydali sa, každý inou stranou, do mesta. Ten, čo dom Alího Babu vyšpehoval, viedol náčelníka rovno do známej ulice a tam sa zmiešali medzi chodcov. Keď prišli k domu s dverami označenými bielym kolieskom, zbojník štuchol lakťom do náčelníka a zašepkal:
„Toto je ten dom, urobil som na dverách koliesko kriedou, aby som si ho nepomýlil,“ myslel, že ho náčelník za tú chytrosť pochváli, ale náčelník mu nahnevane zahučal do ucha:
„Pozri sa, hlupák, tamto na dverách je tiež biele koliesko, a tamto tiež.“
Zbojníkovi nešlo do hlavy, ako sa tam tie ostatné kolieska mohli dostať, a keď naňho náčelník vyštekol, aby mu ukázal ten pravý dom, bol taký popletený, že na žiadny nemohol s istotou ukázať. A tak išli na trhovisko, kde sa zatiaľ v prestrojení potulovali ostatní zbojníci, dali im znamenie a všetci sa z mesta jeden po druhom vytratili a zišli sa v horách.
Tam náčelník vyniesol súd nad neschopným špehom a dal mu zotnúť hlavu. Potom vyslal iného, aby pátral. Tomu sa darilo podobne ako prvému. Vypytoval sa, až našiel dom Alího Babu. Tiež si všimol, že sa dvere toho domu podobajú dverám susedných domov. Zo strachu, aby si ich nepomýlil, rezol sa do prsta a krvou urobil na dverách koliesko.
Potom sa vrátil do hôr a zase sa všetci prezliekli do obyčajných šiat, pod košele schovali meče a ponáhľali sa, každý inou stranou, do mesta.
Zatiaľ však chytrá Mardžána uvidela na dverách domu svojho pána červené koliesko. Vzbudilo to v nej podozrenie, že niekto proti jej pánovi chystá niečo zlé. Šla práve z nákupu s čerstvo zabitými rybami. Namočila si prst do krvi a urobila na dvere desiatich domov v susedstve rovnaké znamenie.
Zbojníci už dorazili do mesta, zmiešali sa medzi ľudí na trhovisku a náčelník so špehom sa vydali k domu Alího Babu.
Keď náčelník a jeho špeh prišli do ulice, kde Alí Baba býval, špeh ukázal na jedny dvere a povedal:
„Je to tento dom, urobil som na dverách červené koliesko, aby som si to nepomýlil.“
„Vieš to iste?“ osopil sa naňho náčelník. „Nie je to ten dom vedľa?“
Zbojník sa pozrel na dvere vedľajšieho domu a div neomdlel: tam bolo tiež na dverách červené koliesko, na dverách ďalšieho domu tiež a tak napočítali dverí s rovnakým znamením desať. Neostávalo im nič iné, než sa vrátiť do hôr. Náčelník nad špehom vyniesol súd a dal mu zotnúť hlavu. A rozhodol sa, že teraz bude pátrať sám.
V prestrojení prišiel do mesta, vypytoval sa ako oni dvaja pred ním, kto v poslednom čase zomrel a kto zbohatol, a tak sa čoskoro dozvedel, čo chcel, a dostal sa pred dom Alího Babu. Neurobil si však žiadne znamenie na dverách, ale spočítal si, koľký dom to je od konca ulice, a vrátil sa k svojim ľuďom. Vyložil im, aký má plán, a hneď ho začali uskutočňovať.
Rozišli sa po okolitom kraji a nakúpili dvadsať mulov a štyridsať veľkých mechov. Keď sa s mulmi a mechmi zase zišli v horách, náčelník zbojníkom rozkázal, aby sa poriadne ozbrojili a každý aby si do jedného toho mecha vliezol. Keďže bolo o dvoch popravených zbojníkov menej, zostávali ešte dva mechy. Tie naplnil náčelník olivovým olejom. Potom všetky mechy zaviazal, tie so zbojníkmi postriekal navrchu trochu olejom, naložil mechy na muly, na každého mula dva, a vydal sa s nákladom k mestu.
Išiel tak, aby sa tam dostal až za tmy. Akoby náhodou hnal svoje muly s nákladom tou známou ulicou, v duchu odpočítaval domy a pred tým pravým sa zastavil. Pred domom na kamennej lavici práve sedel Alí Baba a spokojne odpočíval.
Zbojník sa mu uctivo poklonil a povedal:
„Som v meste cudzinec, idem predať dobrý olivový olej; trhovisko je však už zatvorené. Poraď mi, dobrý muž, kde by som našiel nocľah pre seba a pre tie unavené zvieratá.“
„Buď vítaný,“ povedal Alí Baba. „Pocti môj dom a zostaň u mňa na noc.“
Zbojník poďakoval mnohými lichotivými slovami a zaviedol muly na dvor domu. Zložil mechy a postavil ich do radu k múru. Už mal s druhmi dohodnuté, že na dané znamenie vyliezu z mechov, prepadnú dom a všetkých ľudí v ňom pobijú.
Keď zbojník s Alím Babom povečerial, odobral sa na lôžko; pripravili mu ho v najlepšej izbe v dome.
Alí Baba si dal ešte pred spaním uvariť polievku z mäsa. Mardžána začala polievku chystať, a vtom v lampe došiel olej; lampa zhasla. Mardžána si spomenula, že je na dvore štyridsať mechov s olejom, a tak vzala krčah a šla na dvor, že si trochu oleja vezme. Ale hrôza ju prikovala, keď prišla k prvému mechu a z neho sa pošepky ozvalo:
„Už je, pane, čas, aby sme sa do toho dali?“
Odvážna Mardžána pozbierala všetky sily a zmeneným hlasom zašepkala:
„Ešte čakaj!“
Potom šla k druhému mechu a z neho sa ozvalo:
„Už je čas, pane?“
„Ešte čakaj,“ odpovedala zmeneným hlasom Mardžána. Šla k ďalšiemu mechu, po ňom zase k ďalšiemu a z tridsiatich ôsmich mechov sa jej ozvalo:
„Už je čas, pane?“ A Mardžána na tridsaťosem rovnakých otázok tridsaťosemkrát odvetila:
„Ešte čakaj!“ Až v posledných dvoch mechoch našla to, čo hľadala, olej.
Bežala rýchlo do domu, vzala veľký medený kotol, naplnila ho olejom a rozložila pod ním oheň. Uhádla, že sú v tých mechoch ukrytí zlí ľudia, a ak sa neponáhľa, zle že sa Alímu Babovi a celému domu povedie. Keď sa olej varil, nabrala do krčaha a hrdlom mechov liala vriaci olej na hlavy zbojníkov. Tak všetkých tridsaťosem zbojníkov zahubila.
Potom až uvarila polievku pre Alího Babu, doniesla mu ju a povedala:
„Teraz sa môžeš pokojne najesť, už sa ti nič zlé nestane.“
„Čo by sa mi malo stať?“ pýtal sa udivený Alí Baba.
Mardžána mu všetko vyrozprávala od začiatku, o bielom a červenom znamienku na dverách, o tých ľuďoch v mechoch na dvore, aj o tom, ako na nich vyzrela.
Alí Baba dojedol polievku, ruky sa mu pri jedle pekne triasli, a Mardžána dopovedala. Potom Mardžána dobehla po strážcov a tí obsadili všetky vchody, aby náčelník zbojníkov nemohol ujsť.
Ten, keď všetko v dome utíchlo, začal z okna izby, kde mal ustlané, hádzať na dvor kamienky, ako to mal so svojimi ľuďmi dohodnuté. Ale z mechov sa neozval ani hlások, nič sa v nich nepohlo. Náčelníkovi to bolo čudné, zbehol na dvor, naklonil sa nad prvým mechom a ticho povedal:
„Vylez. Čo je s tebou?“
Keď nedostal odpoveď, pozrel sa do mecha a zhrozil sa nad tým, čo uvidel. Obišiel všetky mechy so zbojníkmi, a vo všetkých ho čakal rovnako hrozný pohľad. Spoznal, že sa jeho lesť prezradila, a dal sa na útek. Ale vo dverách domu ho zadržali stráže a odovzdali ho súdu. Dopadol ako tí dvaja jeho špehovia: prišiel o hlavu.
Alí Baba daroval chytrej a vernej Mardžáne slobodu a od tej chvíle žila v dome s jeho ženou a s vdovou po Kásimovi ako rovná s rovnými. Nikdy ho ani vo sne nenapadlo, aby sa vydal do hôr na tie miesta, kde mali zbojníci skrýšu, hoci spoznal v onom falošnom kupcovi s olejom náčelníka zbojníkov a v tých, čo zahynuli v mechoch, ľudí z jeho družiny. Bol by teraz mohol bez obáv ten poklad aj celý odniesť, ale stačilo mu, čo mal, a bol šťastne živý až do smrti.