Rybár a jeho žena

Rybár a jeho žena

Bol raz jeden rybár Yngvi a jeho žena Ilse, ktorí žili spolu v malej rybárskej chatrči pri mori. Rybár každý deň chodil k moru a lovil ryby. Tak tam raz zasa sedel s udicou a pozeral sa ako vždy do priezračnej vody. Vtom sa mu udica zrazu potopila ku dnu a keď ju po chvíli konečne silou vytiahol von, visela na nej veľká kambala.
Kambala povedala Yngvimu:
„Počúvaj, rybár, prosím ťa, nechaj ma žiť! Ja nie som žiadna obyčajná kambala ani platesa, ja som začarovaný princ. Čo z toho budeš mať, keď ma zabiješ? Ani ti nebudem chutiť! Hoď ma späť do vody a nechaj ma plávať!“
„No,“ povedal Yngvi, „nemusíš tak veľmi prosiť, kambalu, ktorá vie rozprávať, musím predsa nechať žiť!“
S týmito slovami Yngvi hodil kambalu späť do čistej vody. Kambala sa ponorila ku dnu a nechávala za sebou dlhú krvavú stopu.
Yngvi sa zdvihol a šiel domov.
„Muž,“ povedala Ilse:
„ty si dnes nič nechytil?“
„Nie,“ povedal Yngvi:
„chytil som síce kambalu, ale tá mi povedala, že je začarovaný princ, tak som ju nechal plávať.“
„A ty si si nič neželal?“ spýtala sa žena.
„Nie,“ povedal Yngvi:
„čo by som si mal aj priať?“
„Ach,“ povedala Ilse:
„veď je to predsa také strašné žiť stále v tejto diere, tak smrdí a je odporná. Mal si si priať malý domček. Choď ešte raz a zavolaj ju! Povedz jej, že by sme chceli malý domček, určite to pre nás urobí.“
„Ale,“ povedal Yngvi:
„čo by som tam zase chodil?“
„Veď si ju chytil,“ povedala žena:
„a zasa nechal plávať, určite nám to splní. Len choď, a hneď!“
Rybárovi to nebolo po chuti, nechcel však svojej žene ďalej odporovať a šiel k moru. Keď tam prišiel, more bolo celkom zelené a žlté a už nie tak krásne priezračné. Postavil sa na breh a zavolal:
„Do hlbiny padá sieť,
do tej sa mi, rybo, chyť,
moja žena, Ilse predrahá,
rybiu vďaku si žiada!“
Vtom priplávala kambala a povedala:
„Nuž, čože je?“
„Ale,“ povedal Yngvi:
„veď som ťa predsa chytil a moja žena hovorí, že som si mal niečo priať. A ona už nechce žiť v našej úbohej chatrči a rada by mala malý domček.“
„Len choď domov, Yngvi,“ povedala kambala:
„bude ho mať.“
Tak šiel rybár domov a jeho žena už nesedela v rybárskej chatrči. Na jej mieste stál teraz malý domček a jeho žena sedela na lavici pred dverami. Vtom vzala Ilse Yngviho za ruku a povedala mu:
„Len poď dnu, Yngvi, teraz je to mnohonásobne lepšie.“
Vošli dovnútra a v domčeku bola malá predsieň, malá pôvabná izba a komora, kde stála pre každého posteľ, kuchyňa a špajza, všetko tým najlepším náčiním z mosadze a cínu zariadené, ako sa patrí.
A vzadu bol aj malý dvorček so sliepkami a kačicami a malá záhradka so zeleninou aj ovocím.
„Pozri,“ povedala žena:
„nie je to všetko rozkošné?“
„Áno,“ odvetil Yngvi:
„a tak to aj zostane, teraz tu môžeme spokojne žiť.“
Tak to išlo dobre osem či štrnásť dní, potom Ilse povedala:
„Počúvaj, muž, ten domček je dosť tesný a dvorček a záhradka sú príliš malé, tá kambala by nám mohla darovať väčší dvor. Najradšej by som žila vo veľkom, kamennom zámku. Choď za kambalou, nech nám daruje zámok.“
„Ach, Ilse, my chceme žiť v zámku?“
„Áno,“ povedala Ilse:
„len choď za ňou, ona to už urobí!“
„Nie, žena!“ odvetil Yngvi:
„veď nám už dala domček. Ja k nej nemôžem ísť, mohlo by ju to mrzieť.“
„Len choď, Yngvi,“ povedala Ilse:
„ty si jej pomohol, ona ti rada pomôže, len choď!“
Mužovi bolo ťažko pri srdci a nechcelo sa mu, povedal si sám pre seba, že toto nie je správne, ale predsa šiel.
Keď prišiel k moru, voda bola celkom fialová a temnomodrá a hustá a už nie taká zelená a žltá ako predtým. A dookola sa rozprestieralo len zlovestné ticho.
Tak sa postavil Yngvi na breh a zvolal:

„Do hlbiny padá sieť,
do tej sa mi, rybo, chyť,
moja žena, Ilse predrahá,
rybiu vďaku si žiada!“
„Nuž, čo si praje teraz?“
„Ach jaj,“ povedal Yngvi stiesnene:
„praje si žiť v kamennom zámku.“

„Choď domov, stojí pred jeho dverami.“ povedala kambala.
Tak šiel Yngvi domov a myslel si, že príde k ich domu. Ale keď tam prišiel, stál tam veľký, kamenný palác a jeho žena bola hore na schodisku a práve chcela vojsť.
Vzala Ilse Yngviho za ruku a vošli dovnútra. V zámku bola veľká hala s mramorovou podlahou a bolo tam veľa sluhov, ktorí im otvorili obrovské dvere. Steny s krásnymi tapetami žiarili, v komnatách stáli zlaté stoličky a stoly, zo stropu viseli krištáľové lustre, vo všetkých komnatách a komôrkach boli rozložené koberce, stoly sa prehýbali pod jedlom a rozličnými vínami. A vonku pred domom bol obrovský dvor so stajňami plnými tých najlepších koní a dobytka. Tiež tam bola krásna záhrada s prekrásnymi kvetmi a ovocnými stromami a pôvabný park, pol míle hlboký, boli tam jelene, srnce, zajace a všetko, čo by si človek mohol priať.
„Nuž,“ povedala Ilse, „nie je to krásne?“
„Áno,“ povedal Yngvi:
„a tak to aj zostane, teraz budeme žiť v tomto krásnom zámku a budeme spokojní.“
„To si rozmyslím.“ povedala žena:
„A prespím sa na to.“
S tým ľahli do postele.
Druhého dňa vstala Ilse ako prvá, práve sa rozednievalo, a pozerala sa z postele oknom na prekrásnu krajinu, ktorá sa pred nimi rozprestierala. Yngvi sa ešte naťahoval a preťahoval, keď do neho žena strčila lakťom a povedala:
„Muž, vstávaj a pozri z okna! Pozri, nemohli by sme byť kráľom celej tej krajiny? Choď ku kambale a povedz, že chceme byť kráľom!“
„Ale, žena,“ odvetil Yngvi, „prečo by sme chceli byť kráľom? Ja kráľom byť nechcem!“
„Inu,“ povedala Ilse:
„keď nechceš byť kráľom, ja ním budem. Choď za kambalou, chcem byť kráľom!“
„Ale, žena,“ povedal Yngvi, „ty chceš byť kráľom? To ja od nej predsa žiadať nemôžem.“
„Prečo nie?“ povedala Ilse:
„hneď tam choď, ja musím byť kráľom!“
Tak šiel rybár k moru a bol celý skľúčený z toho, že jeho žena chce byť kráľom. To nie je správne, myslel si. Nechcel tam ísť, ale predsa len šiel. Keď prišiel k moru, bolo celé čiernosivé a voda sa dvíhala hrozivo zospodu nahor a hnilobne zapáchala.
Vtom sa postavil Yngvi na breh a zvolal:

„Do hlbiny padá sieť,
do tej sa mi, rybo, chyť,
moja žena, Ilse predrahá,
rybiu vďaku si žiada!“
„Nuž, čo si praje teraz?“
„Ale,“ vzdychol rybár:
„chce byť kráľom.“

„Choď domov, je kráľom.“ odvetila kambala.
Tak šiel Yngvi domov, a keď prišiel do paláca, uvidel, že je mnohonásobne väčší a má obrovskú vežu s pôvabnými ozdobami. Pred bránou stáli stráže a bol tam zhon vojakov, bubnovanie a fanfáry. A keď vošiel dovnútra, všetko bolo z pravého mramoru, zlata a všetko pokrývali zamatové pokrývky s dlhými zlatými strapcami.
Vtom sa otvorili dvere do siene, kde stála všetka dvorná družina, a jeho žena sedela na vysokom tróne zo zlata a diamantov a na hlave mala obrovskú zlatú korunu a v ruke žezlo z ryzieho zlata a drahokamov. Po jej pravej i ľavej ruke stálo v rade šesť krásnych panien, vždy jedna o hlavu menšia ako druhá.
Yngvi pristúpil k Ilse a povedal:
„Nuž, žena, si teda teraz kráľ?“
„Áno,“ povedala žena, „teraz som kráľ!“
Yngvi stál a pozeral sa na ňu, a keď sa na ňu dlho pozeral, povedal:
„Ach, žena, snáď ti to už bude stačiť, že si kráľ. Už si nikdy nebudeme nič priať.“
„Nie, muž!“ povedala Ilse a bola celá nepokojná:
„Čas sa mi vlečie a nudím sa, už to nevydržím. Byť len kráľom je nuda. Choď ku kambale, že som síce kráľ, ale chcem byť cisárom!“
„Ale, žena?!“ zľakol sa Yngvi, „prečo chceš byť cisárom?“
„Yngvi,“ prikázala Ilse, „choď ku kambale, chcem byť cisár!“
„Ale, žena,“ povedal Yngvi, „cisárom ťa urobiť nemôže! To nemôžem kambale povedať! Cisár je vždy len jeden v ríši! Cisárom ťa kambala neurobí! Niečo môže a niečo nemôže!“
„Čo?!!“ vykríkla Ilse, „som kráľ a ty si predsa môj muž! Okamžite choď! Choď hneď! Keď ma mohla urobiť kráľom, urobí ma aj cisárom! Ja chcem byť cisár! Chcem! Choď!“
Tak musel rybár ísť. Keď kráčal Yngvi k moru, bolo mu celkom úzko. Pomyslel si, že to naozaj nejde po práve, veď cisár je príliš náročná úloha a kambala sa na smrť vyčerpá.
Medzitým prišiel k moru. To bolo celkom čierne a husté a začalo sa peniť a zdola, akoby sa voda varila, sa valili bubliny a vietor ich hnal po mori.
Yngviho schvátila hrôza, ale postavil sa na breh a zvolal:

„Do hlbiny padá sieť,
do tej sa mi, rybo, chyť,
moja žena, Ilse predrahá,
rybiu vďaku si žiada!“
„Nuž, čo si praje teraz?“
„Ach, kambala,“ odvetil Yngvi:
„moja žena chce byť cisár.“

„Choď domov, je cisárom.“ odvetila kambala.
Tak Yngvi šiel domov, a keď tam prišiel, celý zámok bol z lešteného mramoru, zdobený sochami z alabastru a zlatými ozdobami. Pred bránou pochodovali vojaci, trúbili na trúbky, bili do bubnov a tympanov. A v paláci chodili baróni, grófi a vojvodovia ako keby to boli len sluhovia sem a tam a otvorili mu dvere z ryzieho zlata.
A keď Yngvi vošiel, Ilse sedela na tróne, ktorý bol z jedného kusa zlata a bol dve míle vysoký. Mala na hlave zlatú korunu, ktorá bola tri lakte vysoká, vykladanú diamantmi a drahokamami. V jednej ruke mala žezlo a v druhej ríšske jablko a po oboch stranách vedľa nej stáli v dvoch radoch osobní strážcovia, vždy jeden menší ako druhý, od najväčšieho obra, ktorý bol dve míle vysoký, až po najmenšieho trpaslíka, ktorý bol taký veľký ako môj malíček. A pred ňou stálo množstvo kniežat a vojvodov.
Tak šiel Yngvi bližšie, pretlačil sa medzi dvorany a povedal:
„Nuž, Ilse, si teda teraz cisár?“
„Áno,“ povedala žena, „teraz som cisár!“
Vtom sa k nej Yngvi ešte viac priblížil a dobre si ju poobzeral, a keď sa na ňu chvíľu pozeral, povedal:
„Žena, zdá sa ti krásne byť cisárom?“
„Muž,“ povedala Ilse, „prečo sa pýtaš? Som teraz síce cisár, ale chcem byť radšej pápežom! Choď ku kambale!“
„Ale, žena,“ povedal Yngvi, „čo všetko by si ešte nechcela?! Pápežom byť nemôžeš, pápež je vždy len jeden v celej Kristovej ríši! Pápežom ťa kambala nemôže urobiť!“
„Muž,“ povedala Ilse, „chcem byť pápežom! Okamžite tam choď! Ešte dnes musím byť pápežom!“
„Nie, žena!“ povedal Yngvi, „to nemôžem kambale povedať! To je priveľa! Čo si to želáš? Pápeža z teba urobiť nedokáže!“
„Muž, dosť tých hlúpych táraní!“ povedala Ilse:
„Mohla ma urobiť cisárom, tak ma urobí aj pápežom! Choď tam hneď! Som cisár a ty si stále môj muž!“
Yngvi bol celý vystrašený a šiel. Bolo mu mdlo, triasol sa a chvel a kolená sa mu podlamovali. Po zemi sa hnala víchrica, mraky leteli po nebi ako splašené, úplne sa zotmelo, akoby bol večer, listy na stromoch sa triasli a voda sa dvíhala do výšky a hučala, akoby sa varila, a dunivo pleskala o breh. V diaľke videl Yngvi lode, ktoré vysielali zúfalé volanie o pomoc a bezmocne tancovali na vlnách. Len uprostred na malom kúsku bola obloha ešte modrá, ale po stranách sa rozlievala rudá žiara, akoby prichádzala ťažká búrka.
Tak šiel Yngvi celý malomyseľný na breh, stál tam zahalený v závoji strachu a kričal:

„Do hlbiny padá sieť,
do tej sa mi, rybo, chyť,
moja žena, Ilse predrahá,
rybiu vďaku si žiada!“
„Nuž, čo si praje teraz?“
„Ach, kambala,“ odvetil Yngvi:
„moja žena chce byť pápežom.“

„Choď domov, je pápežom.“ odvetila kambala.
Tak šiel Yngvi domov, a keď tam prišiel, stál tam obrovský kostol, obklopený žiariacimi palácmi. Predral sa cez ľudí, katedrála bola vnútri osvetlená tisíckami a tisíckami svetiel a jeho žena bola odetá v zlate a sedela na ešte mnohokrát vyššom tróne a mala tri obrovské zlaté koruny. Okolo nej stálo mnoho duchovenstva a po bokoch mala dva rady svetiel, to najväčšie tak silné a hrubé ako tá najväčšia veža a potom každé ďalšie menšie až po to najmenšie kuchynské svetielko. A všetci tí cisári a králi pred ňou klečali na kolenách a bozkávali jej opánok.
„Nuž, žena, si teda teraz pápež?“
„Áno,“ povedala Ilse, „teraz som pápež!“
Tak šiel Yngvi hore a dobre si ju obzrel. A bolo to, ako keby sa díval do žiariaceho slnka. Keď na ňu nejaký čas hľadel, povedal:
„Žena, si spokojná, že si pápež?“
Ale ona sedela celkom bez pohnutia ako skala, ani sa nepohla. Vtom jej Yngvi povedal:
„Žena, teraz už buď spokojná, pretože si pápež! Ničím väčším už byť nemôžeš!“
„To si musím premyslieť!“ odvetila žena.
S tým išli obaja spať, ale Ilse nebola spokojná a chamtivosť jej nedala spať, stále rozmýšľala, čím by sa ešte mohla stať.
Yngvi spal tvrdo a dobre, veď sa toho dňa dosť nabehal, ale Ilse nemohla zaspať a hádzala sa celú noc z boka na bok a stále myslela na to, čím by sa ešte mohla stať, ale nemohla na nič prísť.
Práve vychádzalo slnko, a keď Ilse uvidela ranné zore, posadila sa na posteli a strnulo sa na ne s úžasom zahľadela. Pozorovala oknom ten krásny východ slnka a pomyslela si:
„Veď či ja môžem nechať vyjsť slnko alebo mesiac? Muž!“
A štuchla lakťom rybára do rebier.
„Vstávaj! Choď za kambalou a povedz jej, že chcem byť ako náš milovaný Pán!“
Yngvi bol ešte celý rozospatý, ale napriek tomu sa zľakol tak, že spadol z postele. Myslel si, že sa prepočul, pretrel si oči a povedal:
„Ach, žena, čo to hovoríš?“
„Muž,“ povedala Ilse, „či môžem nechať vyjsť slnko alebo mesiac? Nie, to ani ako pápež nedokážem. A nikdy už nebudem mať pokojnú hodinu, kým nebudem vládnuť slnku a mesiacu.“
Pritom naňho hľadela tak zbesilo, že ho zachvátila hrôza.
„Okamžite choď, ja chcem byť náš milý Pán!“
„Ach, žena,“ povedal Yngvi a padol pred ňou na kolená, „to kambala nedokáže! Cisára i pápeža urobiť vedela. Prosím ťa, choď do seba a zostaň pápežom!“
Vtom do Ilse vstúpila zúrivosť, vlasy jej divoko lietali okolo hlavy a kričala:
„Ja sa toho nevzdám! A dlho už nevydržím! Choď!“
Tak si Yngvi natiahol nohavice a ako bez zmyslu vybehol von. Vonku sa však do neho oprel vietor tak silný, že sa sotva držal na nohách. Domy aj stromy sa ohýbali, akoby boli len z papiera, hory sa triasli a kusy skál sa s rachotom rútili do mora. Nebo bolo čiernočierne a zlovestne hrmelo a blesky zjazvili jeho zachmúrenú tvár. More sa dvíhalo v čiernočiernych vlnách vysokých ako kostolné veže a horské štíty, ktoré mali hore bielu korunu z peny. Vtom zvolal rybár, hoci ani sám nepočul svoje slovo:

„Do hlbiny padá sieť,
do tej sa mi, rybo, chyť,
moja žena, Ilse predrahá,
rybiu vďaku si žiada!“
„Nuž, čo si praje teraz?“
„Ach, kambala,“ odvetil Yngvi:
„moja žena chce byť náš milý Pán.“

„Choď domov, sedí zasa v rybárskej chatrči.“ odvetila kambala.
Tak tam Ilse sedí dodnes.