Vretienko, člnok a ihla

Kde bolo, tam bolo, žilo raz jedno dievča, ktorému zomreli otec i matka, keď bolo ešte celkom malé dieťa. Na konci dediny žila v malej chalúpke jeho osamelá krstná mama, ktorá sa živila priadzou, tkaním a šitím. Stará žena vzala opustené dieťa k sebe, viedla ho k práci a vychovávala k zbožnosti. Keď malo dievča pätnásť rokov, krstná mama ochorela, zavolala ho k posteli a povedala: „Milá dcérka, cítim, že sa blíži môj koniec; zanechávam ti túto chalúpku, ktorá ťa ochráni pred vetrom a nepohodou, a k tomu toto vretienko, tkáčsky člnok a ihlu, s ich pomocou si zaobstaráš svoj denný chlieb.“ Potom jej položila ruky na hlavu, požehnala ju a povedala: „Chovaj vo svojom srdci Pána a bude sa ti dobre dariť.“ Potom krstná mama navždy zavrela oči, a keď ju pochovávali, išlo uplakané dievča za truhlou, aby svojej milej dobrodinkyni preukázalo poslednú poctu.

Od toho času žila v chalúpke celkom samotná, usilovne priadla, tkala a šila; a na všetkom, čo urobila, spočívalo požehnanie predobrej krstnej mamy. Bolo to vtedy, akoby ľanu v komore samo od seba pribúdalo, a keď utkala obrus či koberec alebo ušila košeľu, hneď sa našiel kupec, ktorý zaplatil tak dobre, že nepociťovala žiadnu núdzu a ešte sa mohla podeliť s chudobnejšími.

V tom čase putoval krajinou kráľov syn a hľadal nevestu. Nechcel ani chudobnú, ani bohatú, a tak si povedal: „Mojou ženou bude tá, ktorá je na svete zároveň najchudobnejšia i najbohatšia!“ Keď prišiel do dediny, kde žilo dievča, spýtal sa, ako to robil vždy, kto je v tomto mieste najchudobnejší a kto najbohatší. Najprv mu povedali o tej najbohatšej a tá najchudobnejšia, povedali, to by mohlo byť to dievča, čo býva v malej chalúpke na samom konci dediny. Tá bohatá sedela pred domovými dverami vyobliekaná v plnej paráde, a keď sa princ blížil, vstala, vyšla mu v ústrety a poklonila sa. Princ sa na ňu pozrel, nepovedal ani slovo a išiel ďalej. Keď prišiel k chalúpke tej chudobnej, dievča nestálo pred dverami, ale sedelo v izbe. Princ zadržal koňa a oknom sa pozrel dovnútra, kde sedela pri kolovrátku a usilovne priadla. Zdvihla hlavu, a keď videla, že sa na ňu pozerá sám princ, celá očervenela, sklopila oči a priadla ďalej. Či bola niť aj tentoraz rovná, to vám nepoviem, však priadla dovtedy, kým princ zasa neodišiel. Potom šla k oknu, otvorila ho a povedala: „Je tu v izbe nejaké teplo!“ a pozerala sa za princom dovtedy, kým rozoznala jeho biele pierko na klobúku.

Tak sa znova posadila a dala sa do priadze. Vtom jej prišla na myseľ veselá pesnička, ktorú si krstná mama mnohokrát pospevovala, keď spolu sedeli pri práci, a tak si sama pre seba zaspievala: „Vretienko, vretienko, utekaj von, ženícha milého priveď mi pod dom!“ Čo sa nestalo! Vretienko jej v tom okamihu vyskočilo z ruky a vybehlo dverami preč, a keď v úžase vstala, aby sa za ním pozrela, uvidela, ako si veselo tancuje do lesa a za ním sa vinie žiarivá zlatá niť. O chvíľu jej zmizlo z očí.

Teraz nemala žiadne vretienko, preto si vzala do ruky tkáčsky člnok, sadla si k stavu a začala tkať. Vretienko zatiaľ tancovalo cestou necestou, a keď sa niť skončila, dorazilo k princovi. „Čo to vidím?“ povedal princ: „Vretienko mi ukazuje správnu cestu?“ Obrátil koňa a išiel podľa tej zlatej nite späť. Dievča zatiaľ sedelo pri svojej práci a takto si zaspievalo: „Člnok, člnok, umne tkaj, pre ženícha milého mi utekaj!“ Vtom jej aj člnok vyskočil z ruky a vydal sa dverami preč. Pred domovým prahom začal tkať koberec, krajší, než ste kedy videli. Po bokoch na ňom kvitli ľalie a ruže, v strede na zlatom podklade rástli zelené výhonky, v ktorých poskakovali zajačiky a králiky, vystrkovali hlavy jelene a srnce, hore vo vetvách sedeli pestrofarebné vtáky, nič tam nechýbalo, len keby začali spievať. Člnok poskakoval sem a tam a koberec sám od seba rástol.

Keď bol člnok preč, posadila sa k šitiu. Vzala do rúk ihlu a zaspievala: „Ihlička, ihlička, do prsta nepichaj, chalupku upratať radšej pospiechaj!“ Vtom jej ihla vyskočila z prstov a začala poletovať sem a tam po izbe, rýchlo ako blesk. Vyzeralo to nanajvýš tak, že neviditeľní duchovia priložili ruky k dielu, čoskoro sa pokryl stôl i lavice zeleným obrusom, stoličky zamatom, na oknách viseli hodvábne záclony. Len čo ihlička urobila posledný steh, dievča uvidelo oknom biele pierko na princovom klobúku, vretienko ho priviedlo späť po zlatej niti. Princ zosadol z koňa, po zlatom koberci vošiel do chalúpky, a keď stanul v izbe, stálo tam dievča, ktoré v chudobnom odeve žiarilo ako ruža v tŕní. „Ty si najchudobnejšia a zároveň najbohatšia!“ povedal: „Poď so mnou, ty budeš moja nevesta!“

Dievča mlčalo, ale podalo mu ruku. Princ ju pobozkal, vyviedol von, posadil na koňa a odviezol ju na kráľovský zámok, kde potom vo veľkej nádhere slávili svadbu. Vretienko, tkáčsky člnok i ihlu potom uložili do kráľovskej pokladnice a chovali ich vo veľkej úcte.