Pandúr Trenk

Ako statočne si viedol v boji a so svojimi pandúrmi získal veľkú slávu, ale ako sa raz od neho šťastie odvrátilo a on nakoniec zomrel vo väzení

Bol sivý ponurý deň, na Špilberku znneli povely a rozkazy stráží. Potom bolo počuť desiatky šuchtavých krokov väzňov, ktorých viedli do práce. Dávna sláva hradu pominula. Iba staré múry si ešte pamätali knieža­cu družinu, slávne rytierske turnaje a hostiny, ktoré sa tu kedysi konali. Teraz mal hrad Špilberk iné poslanie, ktoré mu krajinskí páni pred rokmi určili. Za nedobytnými baštami, hlbokými priekopami a silnými múrmi bolo veľké väzenie, kde v kazematách boli zavretí zbojníci a zlodeji, kacíri i pašeráci, neposlušní šľachtici a úradníci. Boli tu všetci tí, ktorí ohrozovali cisársku majestát, pekne pohromade zavretí, vraj pre blaho celej krajiny.
Toho dňa priviezli ďalšieho väzňa. V uzavretom voze bol mladý šľachtic s putami na rukách a v sprievode niekoľkých vojakov. Dvaja z nich ho priviedli do kancelárie, odovzdali úradníkovi a odovzdali jeho spisy. Starostlivo prečítal jeden papier za druhým, potom si príchodzieho letmo poobzeral a znova sa dôkladne zahĺbil do spisov. „Takže vy ste ten povestný pandúr Trenk?“
„Som plukovník barón František Trenk! Veď ste to poriadne nečítali?“ odpovedal mu úsečným a ostrým hlasom väzeň.
Úradník sa za stolom urazene vzpriamil, prišiel až k Trenkovi a spisy mu zamával pred očami.
„To ste sa asi poriadne zmýlili, Trenk! Plukovníkom už dávno nie ste! Ale na tom nezáleží, teraz ste väzeň a podľa toho s vami budeme zaobchádzať. U nás dostanete samostatnú celu a nebudete mať žiadne vychádzky ani návštevy. Ak máte peniaze, a vy ich iste máte, môžete si prilepšovať na strave. Dajte vždy niečo žalárnikovi, jedlo vám prinesie. A dúfam, že od nás nebudete utekať, ako ste to urobili v predošlom väzení. Tu by sa vám to nepodarilo, Trenk!“
Keď sa od Trenka nedočkal žiadnej odpovede, dal zavolať žalárnika, aby si väzňa odviedol. Chvíľu to trvalo, kým prišiel so zväzkom kľúčov a rozsvietenou lampášom. Čosi zabručal na pozdrav, potom kývol väzňovi, aby ho nasledoval. Cesta z kancelárie viedla cez dvor, po schodoch a znova dvorom, až prišli do špilberských kazemát. Žalárnik vždy každé dvere najprv odomkol a starostlivo zase zamkol. Keď zostúpili po schodoch do ponurej chodby, na jednej strane bola strážnica a na druhej úzka kobka a z tej viedli dvere do ďalších dvoch. Jedny žalárnik otvoril a pustil väzňa dopredu. Hore pri strope bolo malé okno, ale svetla od neho bolo len máločo. Pri jednej stene stál stôl a stolička, pri druhej drevený pričňa.
„Tak tu budete doma, barón! Viem, že si budete nariekať a sťažovať sa, ale aj tak vám to nebude nič platné. Tu si nevyberiete, niekde sú na tom väzni ešte horšie.“
„Vezmi si z vrecka ten mešec s peniazmi, žalárnik! A každý deň chcem mať poriadne jedlo na stole!“ prikázal mu barón.
Žalárnik ochotne pristúpil a peniaze z vrecka vytiahol. Keď s mešcom zatriasol, smutne pokrútil hlavou.
„Tie nevystačia nadlho, barón! Jedlo a pitie je tu drahé.“
„Nestaraj sa! Keď bude chýbať, dostaneš ďalší. V Uhorsku mám bohaté majetky a bez peňazí nebudem!“
Ako to žalárnik započul, hneď sa mu začal klaňať a ospravedlňoval sa: „K službám, pán barón! Nechcel som vás urazdiť!“ a už bol za dverami. Naokolo bolo husté šero a barónovi dlho trvalo, kým spoznal, kde stojí stôl a kde väzenské lôžko. Zvalil sa naň ako podťatý a vtom započul, že tu niekde blízko pobehujú potkany a pišťajú myši.
Závratný a veselý vojenský život zostal kdesi vonku za múrmi špilberskej pevnosti. Regiment jeho odvážnych chlapcov – pandúrov zostal bez svojho veliteľa len preto, že plukovník Trenk sa nechcel klaňať hlúpym dôstojníkom na viedenskom dvore, ktorí sa stále točili okolo cisárovnej a pochlebovali jej. O vojenskom živote v poli toho veľa nevedeli, ale o to viac o ňom hovorili. Pandúr Trenk sa vedel biť, vedel mlátiť protivníka šabľou, ale nevedel v cisárovniných komnatách, kde sa tak často hralo o osud celého cisárstva, viesť slovné šarády. Vedel stínať tureckéhlavy alebo dať políčok plukovníkom za zlý rozkaz mužstvu, ale nevedel svoju vlastnú hlavu strčiť do dvorských intríg. Sám viedol svojich pandúrov do všetkých bitiek, vypaľoval dediny i plienil, ale nevedel prehrávať a zbabelo sa vzdávať, podliezať a klaňať sa. Statočný a nad iných vzdelaný barón Trenk sa už dávno páčil cisárovnej Márii Terézii. Preto mu odpúšťala tú jeho divokosť a bránila ho proti pánom na dvore. On jej však za to nikdy nebol vďačný. A keď cisárovná videla, ako sa barón dvorí všetkým krásnym paniam na dvore a pre ňu nemá nikdy čas, zatvrdila sa proti nemu a začala ho prehliadať.
„Trenk, všímaj si viac cisárovnú ako tie viedenské krásavice, alebo to s tebou jedného dňa zle dopadne!“ radili mu jeho kamaráti, ktorí poznali lepšie ako on, ako to na cisárskom dvore chodí.
„Mám rád krásne ženy a nie staré baby!“ odpovedal barón Trenk veselo a svojich zvyklostí sa nevzdal.
Ale ešte toho istého večera doniesol niekto jeho slová cisárovnej a ona ho nechala s jeho pandúrmi preložiť ďaleko od cisárskeho dvora.
Náhle začala Trenkova moc rýchlo opadávať. Nikto sa ho neodvážil pred cisárovnou pochváliť, ba ani vysloviť jeho meno. Potom sa mu nepodarilo poraziť kráľa Fridricha a čoskoro stál plukovník Trenk pred vojenským súdom, že sa vraj s ním za bohatú odmenu spolčil. Keď to barón počul, z čoho ho obviňujú, jeho zúrivosť nepoznala medze. Nadával komukoľvek, aj cisárskemu dvoru a jeho popredným dôstojníkom. A zrazu sa proti nemu postavili aj jeho podriadení a jeho osud bol spečatený. Vojenský súd odsúdil plukovníka Trenka na stratu hodnosti a na doživotné väzenie. Nepobudol tam však dlho. S pomocou priateľov sa mu podarilo ujsť, ale dlho po svete nechodil a zo slobody sa netešil. Chytili ho a odviezli sem, do Brna na Špilberk.
V zámku zaškrípal kľúč a vo dverách sa objavilo svetlo. Žalárnik doniesol barónovi krčah vína a niečo na jedenie. Keď barón Trenk nevstával, žalárnik ho pobádal. „Musíte to ale hneď zjesť, pán barón! Alebo vám to potkany zožerú a na vás nič nezostane.“
„A tie nemôžete pobiť?“ opýtal sa barón Trenk len preto, aby žalárnikovi niečo odpovedal.
„Kdeže, pane! Tých je tu toľko, že sa to ani povedať nedá. Liezú zo spodných šácht a niekde aj ľudí obžierajú,“ breptal žalárnik, ale barón ho zarazil. „Nechaj to táranie! Táto kobka mi celkom stačí na to, aby som mal zlý spánok. Potrebujem písacie náčinie a papier, aby som mohol napísať list. Zaobstaraj mi ich!“ Ale žalárnik sa začal vrtieť a vyhovárať sa.
„To pôjde ťažko, pane! Vy môžete písať, len keď vám to pán veliteľ dovolí a list prezrie. Keby na to niekto prišiel, že ste písali bez jeho vedomia, zle by bolo so mnou aj s vami.“
Žalárnik stále prešľapoval pri dverách a v slabom svetle lampáša si prezeral baróna. Jeho sláva bola taká veľká, že aj obyčajní ľudia o ňom veľa vedeli. Keď barón nič iné nechcel, nechal mu lampu na stole, kým sa naje, a odišiel. Zámok znova zapadol na dva západy a odniekiaľ bolo počuť nárek a krik. Zo strážnice sa ozývali hrubé nadávky a opité hlasy strážnikov.
Barón Trenk sa ani vo väzení nevzdával. Za nejaký čas začal dostávať tajné správy z domova aj od priateľov. Hlavne jeho milá grófka mu stále písala a nariekala nad ich spoločným osudom. Bola aj u cisárovnej a prosila tam za baróna, ale keď cisárovná počula, za koho prosí, ani jej neodpovedala.
„Ale verte mi, môj drahý, a nezúfajte! Pokúsim sa pre vás nájsť odpustenie a slobodu,“ písala mu s veľkou nádejou.
Barón tiež nezaháľal. Čoskoro sa so žalárnikom dohovoril a písal z väzenia listy na všetky strany. Po čase sa to nejako doniesalo k veliteľovi Špilberka a prišiel nový žalárnik, ktorého barón Trenk nepoznal.
„Priniesol som vám pozdrav od grófky, pán barón! Posiela vám tento liek. Keď ho vypijete, dostanete sa na slobodu!“ povedal mu žalárnik pri prvom stretnutí potichu.
Keď to barón počul, skočil k nemu a zatriasol ním.
„Povedz, kto si! Nie je to nejaká pasca? Chceš ma dostať na šibenicu? Hovor, alebo ťa uškrtím!“
Ale žalárnik sa nezľakol. Znova barónovi povedal, čo má urobiť.
„Všetko je dohodnuté s lekárom a zariadené s hrobárom. Len vydržte tri dni a potom urobte, ako som vám povedal!“
Boli to hrozné tri dni. Barón chodil sem a tam po väzení, zo zúfalstva búchal putami do steny. Občas spod kameňa tajne vytiahol fľaštičku s liekom, aby mohol uveriť, že to všetko je pravda. Koľkokrát ho už prepadol strach a nedôvera. Žalárnik mu však nosil viac jedla a pitia ako jeho predchodca za rovnaké peniaze, inak toho veľa nenarozprával. Ani nepovedal, kto je a ako sa volá.
Keď prišiel tretí večer od toho dňa, barón Trenk po večeri vypil liek a ľahol si. Do rána bol ako mŕtvy. Ráno prišiel žalárnik a zistil, čo sa stalo. Hneď bežal po väzenského lekára a ten mu potvrdil náhlu smrť. Čoskoro potom zvonili na veži umieračikom. Keď sa to dozvedel veliteľ pevnosti, vydýchol si.
„Tak už to má ten pandúr Trenk odbavené a my máme tiež po starostiach. Odvtedy, čo ho priviezli, sa stále okolo Špilberka potĺkali všelijakí ľudia a človek nikdy nevedel, ktorý z nich chce komu dopomôcť k úteku. Odneste jeho mŕtvolu na cintorín do márnice a nechajte vykopať hrob! Zajtra za úsvitu ho potichu pochováme.
Baróna uložili do pripravenej rakvy, ktorých mali na Špilberku vždy v zásobe, a odniesli ho na cintorín. Tam postavili rakvu do márnice, dvere zamkli na kľúč.
Čoskoro nato sa objavil pri bráne Špilberka žobrák a chcel, aby ho pustili k veliteľovi pevnosti. Stráže ho odháňali, ale on sa znova a znova vracal.
„Len choďte a povedzte veliteľovi, že mám pre neho dôležitú správu! Ak ma nepustíte, aj tak sa to veliteľ dozvie, a potom bude s vami zle!“
Nakoniec ho predviedli dvaja vojaci až k veliteľovi a čakali na rozkaz. Veliteľ sa na neho pozeral veľmi nedôverčivo, ale žobrák mu pošepol do ucha nejaké meno. Hneď poslal vojakov preč a zostal s ním sám.
„Pán veliteľ! Dozvedel som sa, že zajtra má byť na cintoríne pochovaný pandúr Trenk.“
„Ako to vieš, chlape?“ zakričal naňho veliteľ.
„Počul som to od dvoch pánov, ktorí sa včera večer dohovárali na cintoríne s hrobárom. On ale nezomrel, len vraj spí a dnes v noci sa preberie. Namiesto neho dajú potom do rakvy kamene a jemu pomôžu k úteku.“
„Ak hovoríš pravdu, chlape, dostaneš bohatú odmenu! Ak luhaš, beda ti! Teraz tu zostaneš a s nikým neprehovoríš, kým ti to sám nedovolím!“
Potom veliteľ nariadil, aby z kuchyne doniesli žobrákovi jedlo, a nechal ho vyspať v jednej kancelárii, chcel ho mať po ruke.
Pred niekoľkými dňami prišla grófka do Brna, aby sa so svojimi priateľmi pomohla barónovi Trenkovi na slobodu. Keď na cisárskom dvore nenašla pomoc a porozumenie, spoliehala už len na seba. Najala žalárnika, podplatila lekára aj hrobára. Všetko bolo dobre premyslené. Barón mal byť z cintorína odvezený v najatom koči na jeden zámok a tam sa mal ukrývať, kým nebude okolo neho bezpečno. Potom mali spolu odísť do cudzej krajiny, kde by cisárovná už nemala moc. Okolo polnoci vzal veliteľ niekoľko mušketierov a ponáhľal sa s nimi na cintorín, aby odomkli dvere do márnice a odkryli veko rakvy. Trenk tam ležal v ťažkom spánku, ktorý sa podobal smrti.
„Barón Trenk, zatýkam vás!“ zakričal naňho veliteľ a Trenk sa pohol.
Keď mu mušketieri pomáhali z rakvy, pozeral nechápavo okolo seba. Potom sa namáhavo opýtal:
„Čo sa to deje? Kde to som?“
„Len sa nečudujte, Trenk! Prišli sme si po vás, aby sme vás odviedli späť do väzenia, kam patríte. S tou nečakanou smrťou vám to nevyšlo len vďaka tomuto chlapovi, ktorý o vás vie viac,“ povedal veliteľ spokojne.
Žobrák pristúpil k Trenkovi a strhol z hlavy kapucňu. Bol to mladý človek s hlbokou jazvou nad čelom. Celý sa chvel hnevom a nenávisťou.
„Konečne som sa ti odslúžil, Trenk! Ty sa už na mňa asi nepamätáš! Ale túto jazvu mám od tvojej šable. So svojimi pandúrmi si mi zabil rodičov a sestru. Strechu nad hlavou si nám dal zapáliť a majetok pobral. Kvôli tebe teraz chodím so žobráckou palicou. Odvtedy slídim stále za tebou a strážim ťa, aby si neušiel zaslúženému trestu.“
Mušketieri dali barónovi znova putá a viedli ho späť na Špilberk. Žobrák išiel s nimi a stále väzňovi nadával, až ho musel veliteľ okríknuť.
Keď sa malo rozvidnieť, prišiel hrobár a kňaz. V márnici však našli len prázdnu rakvu a mušketiera, ktorý na nich už čakal. Grófka márne vyčkávala s kočom neďaleko cintorína, barón neprišiel. Keď sa dozvedela, čo sa v noci stalo, s plačom odišla. Jej priatelia tiež rýchlo z mesta zmizli.
Pandúr Trenk bol v kobke zakutý do želiez, aby sa mu už nepodarilo ujsť. Zmenil sa na nepoznanie, akoby vlastne nežil, keď raz už zomrel. Vôbec skoro nejedol, s nikým neprehovoril a o nič nemal záujem. Dlho potom vo väzení nepobudol. Ešte pred smrťou odkázal zo svojho majetku veľký dar hradnej kaplnke a kapucínskemu kláštoru, kde chcel byť po smrti pochovaný. Potom myslel už len na smrť, ktorá na seba nedala dlho čakať. Keď ho u kapucínov do hrobky pochovali, ani tam nenašiel vytúžený pokoj. Po smrti mu niekto ukradol hlavu a tak mu mnísi dali inú. Azda bola po nejakom pokornom mníchovi a to bolo po prvý raz, keď barón Trenk neprotestoval a nebránil sa.