Požehnané orechy

Žil raz jeden otec a ten mal troch synov. Boli z celej dediny najchudobnejší; nemali ani kúsok políčka či vinice, žiadne hospodárske zvieratá, ani kúsok hydiny na dvore. Keď otec už cítil, že má života na vlásku, zvolal synov a povedal im:
„Až tu na svete nebudem, pamätajte si jednu vec: Čiňte dobre, a bude dobre. Kto sa kloní, kde zlato zvonie, ten nebýva riadnym človekom.“
Keď potom otec zomrel, synovia ho pochovali a zostali v chalupe sami. Jedla mali čoraz menej, nemali ani na čo myši chytať. Rozhodli sa, že pôjdu niekam do sveta zarobiť peniaze. Kde ten svet je a aký je, to nevedeli. Najstarší napiekol zo zvyškov múky bochník chleba na cestu, našli aj pár homôlok syra a šli. Chalupu nechali otvorenú, veď tam aj tak nebolo čo brať. Najstarší rozdelil bochník na tri kusy: sebe dal najväčší, druhému bratovi menší a najmladšiemu Christovi najmenší. Homôlky syra napočítal rovnako, vraj tiež podľa veku. A šli.
Vybrali si cestu smerom na juh, asi preto, že tadiaľ aspoň viedol od ich chalupy chodníček. Ako tak idú, uvideli popri ceste sedieť na medzi starčeka žobráka. Naťahoval ruky, aby mu dali trochu jedla, že hladuje už tretí deň. Najstarší brat si ho ani nevšimol, prostredný sa naňho pozrel a išiel ďalej, len Christo sa zastavil. Odlomil polovicu svojho chleba, oddelil polovicu homôlky a podal starčekovi.
„Ďakujem Ti, mládenec,“ vraví dedko, „ani som nečakal, že tu niekoho uvidím. Kampak máte namierené Ty a Tvoji bratia?“
Christo sa čudoval, že starček v nich spoznal bratov, ale nepovedal o tom nič. Len starčekovi porozprával, ako otec umrel a ako oni idú niekam do sveta hľadať prácu a zarobiť nejaké peniaze.
Starček na to pokýval hlavou a chystal sa na jedlo. Bratia medzitým už prešli poriadny kus cesty, a tak sa Christo s dedkom rozlúčil a ponáhľal sa za nimi.
„Veľa šťastia,“ povedal ešte starček Christovi na cestu, „a neber každú prácu. Rob len tú požehnanú, pamätaj na slová svojho otca.“
Christo sa znova čudoval, čo všetko ten žobrák vie. Čoskoro však myšlienky na stretnutie pustil z hlavy. Bratia prišli už na križovatku, kde sa cesta rozdeľovala do troch strán. Keď Christo dorazil k nim, vraví najstarší:
„To je dosť, že ideš. Už sme sa zatiaľ dohodli, čo bude ďalej. Ja pôjdem vpravo, prostredný brat vľavo a Ty budeš pokračovať ďalej tou prostrednou cestou. Tiež sme sa dohodli, že pobudneme vo svete tri roky a že sa tu na križovatke zasa zídeme. Vieš, kedy je Dimitrov deň?“
„Áno,“ odpovedal Christo, „na konci leta alebo vlastne na jeseň, keď sa pastieri vracajú z horskej pastviny a zbojníci opúšťajú kopce a lesy.“
„Dobre, tak nezabudni, že o tri roky na Dimitrov deň budeš tu na križovatke. Tu sa zasa uvidíme a pôjdeme spolu domov.“
Potom sa bratia rozlúčili a išli každý svojou cestou a za svojím šťastím. Najstarší zakotvil v práci najskôr. Prišiel do akéhosi mestečka, kde im práve zomrel pekár. Keďže vedel miesiť chlieb, prihlásil sa na tú prácu a za nejaký čas ho už mestečko poznalo ako zamúčeného pekára.
Prostredný brat šiel dlhšie. Ako tak išiel, dostal sa k jednej krčme pri ceste. Mal takú chuť do jedla, že vošiel dovnútra a pýtal sa, či by tu nemali prácu, aj len za stravu. Krčmárka sa naňho pozrela, a keďže sa jej zapáčil, prijala ho za pomocníka. Bola vdova a pomocník sa jej čoraz viac páčil; napokon si ho vzala za muža a prostredný brat sa tak stal krčmárom. Naučil sa rozumieť vínu aj obchodu a čoskoro rozoznal, koho ako má obslúžiť a koho ako môže oklamať. Čoskoro ho poznali po celom kraji ako krčmára zo samoty pri ceste.
Najďalej došiel Christo. Nepáčilo sa mu v mestách, najradšej by bol chcel pracovať niekde medzi pastiermi. Až jedného dňa si našiel prácu aj on. Zastavil sa na jednej samote v utešenej doline, kde býval osamelý starý gazda. Christo sa spýtal, či tu nie je potrebný pomocník, a gazda ho s veľkou radosťou prijal.
„Dlho už čakám na niekoho, kto by mi bol pomocníkom. Bol by som rád, keby si mi bol skôr synom než pomocníkom. Chcel by som niekoho naučiť všetko, čo som ja v hospodárstve poznal. Ty vyzeráš ako dobrý človek, tak to môžeme skúsiť jeden s druhým a uvidíme, ako nám pôjde práca od ruky spoločne,“ povedal sedliak. Christovi sa zdalo, že sa starček podobá trochu na žobráka, ktorého stretli pri križovatke, a trochu na zomrelého otca. Nič však nehovoril a venoval sa práci, ktorú mu gazda ukladal. Naučil sa starať o ovce od rána do noci a od jari do jari, vedel liečiť všelijaké zvieracie choroby a zranenia, keď sa ovce niekedy náhodou potĺkli, vedel predpovedať počasie, poznal, ktorá tráva je najlepšia na seno, dojil ovce, vyrábal a predával syry, skrátka sa so starčekom naučil dobrému hospodáreniu. Keď si večer sadli pri ohni, rozprával starček, čo vo svete videl a zažil a čo kde počul zaujímavého. Christo sa pri ňom cítil ako doma, ako keby sem dávno patril. Tri roky ubehli ako voda a Christo povedal gazdovi, že musí byť na Dimitrov deň doma, ako sa s bratmi dohodli. Poprosil teda starčeka, aby mu pripravil výplatu.
„Bol si mi ako syn, Christo,“ povedal gazda, „vo všetkom si ma dobre zastúpil a moje hospodárstvo za ten čas rozkvitlo. Budeš mi chýbať, ale domov je domov. Zaslúžiš si mzdu, spočítam ju a zajtra Ťa vyplatím.“
Nazajtra ležali na ovčiarskej lavici dva mešce, jeden veľký a jeden maličký. Starček k nim zaviedol Christa a povedal mu:
„Milý syn, pracoval si poctivo, vyber si teraz poctivú odmenu. Tu sú dva mešce. Ktorý si vyberieš, ten bude Tvoj. Vo veľkom sú peniaze, v malom sú tri orechy. Ak chceš peniaze, dám Ti ich, ale bez požehnania. Peniaze pália človeka v ruke, lebo za ne môže kúpiť skoro všetko na svete. Málokto však pritom nezabudne, že rovnako sa za peniaze dá aj všetko predať; predať môžeš dokonca aj seba. Ak chceš orechy, tie Ti dám rád a s požehnaním. Rozmysli sa a vyber s rozvahou.“
Christo sa dlho nerozmýšľal. Siahol po malom mešci s tromi orechmi a povedal:
„Moja odmena je aj tak v niečom inom. Rád som tu bol a naučil som sa toľkých vecí, že sa už teraz nemusím báť žiadnej práce. A tie tri orechy budem mať ako pamiatku; budú mi pripomínať, že sladké jadro nebýva ľahké dosiahnuť.“
Potom sa objali a pobozkali a Christo sa vybral smerom domov, aby do Dimitrovho dňa bol na križovatke za dedinou, kde sa mali všetci traja bratia zísť. Išiel a išiel a cesta mu veselo ubiehala ako vždy, keď človek ide domov. Netrvalo dlho a bol na mieste. Bratia tam už boli. To bolo objímanie, vítanie a rozprávanie! Hneď šli domov a pripravili takého jedla a pitia, aké len vedeli, a začali hodovať.
Samozrejme sa najviac rozprávalo o tom, čo kto zarobil, zažil a videl. Prvý rozprával najstarší brat; najprv vytiahol veľký mešec, rozviazal ho a začal vysypávať zlaťáky na peknú kôpku. A hneď rozprával:
„Tak toto všetko si vychodili nožičky a zarobili ručičky, hlavne keď im ešte múdra hlava pomohla. Dal som sa na pečenie chleba a všelijakého pečiva sladkého i slaného, mastného i suchého. Pri jedle je to najlepšie, lebo jesť musí každý. Prišiel som do mestečka, kde nemali pekára, tak som hneď začal, že by som tú prácu robil. Oni boli radi a ja tiež. A to viete, pec je veľká a veľa toho ukryje, a ešte sa pečie v noci, keď každý spí. Tak som si pomáhal, ako to išlo; miešal som múku lepšiu a horšiu, valkal som bochníky menšie a väčšie, uštipoval som a z desiatich bochníkov tu zrazu bol jedenásty, keď sa nejaké koláče alebo praclíky nepredali jeden deň, zamiešali sa nazajtra medzi tie čerstvé a všetko sa predalo. A tak mi zlaťáky pribúdali, až som pekáreň kúpil pre seba a ona mi za to napiekla tieto žlté koláčiky ..... zlaťáčiky.“
Druhý brat sa hneď pridal. Vytiahol tiež slušný vrecúšok peňazí a rozprával:
„Máš pravdu, jesť sa musí. A kto je, ten musí aj piť, to vieme veľmi dobre my krčmári. Ja som sa dostal do krčmy pri ceste; bola tam pekná vdova krčmárka, tak sme sa po čase vzali a zarábali sme vo dvojici. Víno pobláznie aj múdreho, a keď sa v krčme sedí, pije a rozpráva, to sa dá potom všeličo zaonačiť. Niekedy sa do vína pridá voda, inokedy môžete zmiešať lacné víno s drahým a predávať ho ako drahé, do pohára sa zmestí lepšie menšia miera než väčšia, keď niekto dlho pri víne sedí, nevie už potom, čo pije, a vypije aj včerajšie zvyšky. A s jedlom sa tiež dá všeličo robiť, hlavne lacno kúpiť a draho predať, to by bolo dlhé rozprávanie. Skrátka som dnes krčmárom a peniažky sa mi do mešca len kotúľajú.“
Obaja starší bratia začali svoje kôpky prepočítavať, aby vedeli, kto má viac. Christo sa ani nedostal k slovu, aby aj on povedal, čo zarobil. Konečne sa starší bratia dosť narozprávali a teraz sa mal pochváliť aj najmladší.
„Tak kde máš Ty svoj vrecúšok so zlatom? Nič nehovoríš, to bude asi ešte väčšia kopa. Tak ukáž nám svoje prekvapenie, nech to tiež prepočítame!“
Christo siahol do vrecka, vybral malý mešec, pomaly rozväzoval a nakoniec vybral na stôl tri orechy:
„To je môj zárobok. Bol som tri roky u dobrého človeka a mnohému som sa naučil.“
Bratia sa dívali, svojim očiam však neverili. Považovali to všetko za žart. Potom vraví najstarší:
„Tak dosť žartovania, schovaj tie nepodarené škrupiny a vyber konečne peniaze, nech nám to tu nechrastí, ale pekne cinká!“
„Nemám žiadne peniaze, toto je môj celý zárobok, veď som to už povedal. Gazda mi dal vybrať, či chcem peniaze bez požehnania alebo tri orechy s požehnaním. Tak som si vybral orechy, ktoré mi dal z dobrého srdca ako môj druhý otec,“ vysvetľoval Christo.
Bratia div nevyleteli od zlosti z kože, keď počuli o peniazoch, ktoré si Christo nevzal. Najstarší sa rozkričal:
„Dobrý človek, hovoríš? Druhý otec, vravíš? Pekný otec! Veď to musel byť krkavec, šelma stará! Takto sa nechať napáliť!“
Christo chcel gazdu brániť pred bratovými urážkami, nedostal sa však vôbec k slovu. Prostredný brat sa pridal a obaja sa do najmladšieho spoločne pustili, že takú hlúposť nesmie nechať tak, nech sa hneď vráti tam, kde sa tri roky driekal, a nech žiada svoje peniaze. Márne sa pokúšal Christo vysvetliť, že sa nijako nedriekal a že si orechy vybral sám. Div že ešte nebol bitý, ako sa obaja starší rozzúrili. A nakoniec ho jednoducho vyhnali:
„Vezmi si tie svoje zatratené orechy a pozeraj rýchlo bežať po zlaťáky! A bez nich sa nevracaj, to Ti vravíme! Alebo tam pôjdeme sami a tomu dobrému človeku to vysvetlíme palicou!“
Christo smutne pozbieral orechy, dal ich do mešca a vyšiel z izby von. Stál potom pred chalupou ako kôpka nešťastia a premýšľal, čo má robiť. Napadlo mu, že sa vráti ku gazdovi a zostane u neho. Čo ak však za ním prídu bratia s palicou a budú chcieť starčekovi ublížiť? Tak uvažoval Christo a šiel pomaly cestou ku križovatke. Keď sa blížil k rázcestiu, uvidel zrazu studničku. Bola tam predtým? Nebola? Christo však nemal chuť o tom uvažovať. Dostal totiž zrazu z ničoho nič strašný smäd, aký ešte nezažil. Rýchlo sa sklonil ku studničke, nabral dlaňami chladnú vodu a pil. Ako sa však smäd utíšil, prišla nová biada. Po tých niekoľkých dúškoch dostal Christo taký hlad, že to ešte nepamätal. V bruchu mu škvrčalo ako v starej base a márne sa obzeral, kde by bolo čo zjesť. A hlad sa stále zväčšoval, že by Christo azda zjedol aj trávu. Hľadal po vreckách a v torbe, ale nikde nič. Ako ho bratia vyhnali z domu, ani si nestihol vziať nič na jedenie. Nikde nič, ani čo by za necht vliezlo, ani omrvinku starého chleba alebo niečo také. A ako tak obracal vrecká naruby, vypadli mu zrazu jeho tri orechy. Hlad už bol taký krutý, že Christo neváhal; chytil jeden orech a rozlúskol ho. Len škrupina praskla, stal sa taký div, že Christo mal od úžasu oči navrchu hlavy. Hlad zrazu zmizol, ako by prútikom mávol, a z orecha začali vybiehať ovce, jedna za druhou, potom barany a malé aj väčšie jahňatá, a prúd sa ani nezastavil. Zvončeky na krku zvonili a do tej hudby sa zrazu ozvalo štekanie. Za ovcami vybehol aj ovčiarsky pes a ten hneď sám od seba rozbehnuté ovce vracal do stáda, poštekával a tvrdohlavé barany poháňal, aby sa držali cesty. Keď bolo stádo pohromade, videl až teraz Christo, aké je stádo rozľahlé. Chcel si ovce spočítať, ale márne. Húf bol príliš veľký a živý, ovce sa strkali pri hľadaní trávy okolo chodníka, barany sa trkali, až iskry lietali, a zvonce hrali jeden cez druhý, ako všetka tá háveď pobehovala z miesta na miesto. Prestal teda počítať, a keď videl, že na psa je spoľahnutie, nechal ovce popásať, odpočíval a neveriacimi očami si prezeral svoj nový majetok. Potom vybral druhý orech, zvedavý, čo v ňom nájde. Keď praskla druhá škrupina, ozvalo sa pretiahnuté bučanie, zarachotili kolesá a z orecha vyšiel pár pekných mladých volov s dlhými rohmi, ktorí ťahali nový roľnícky voz. A ako šli po hrbolatej ceste, počul Christo, ako vo voze čosi poskakuje a šuchoce. Pozrel sa a uvidel plno nového náradia na prácu s ovcami, aj na obrábanie polí a viníc ..... od pluhu až po nožnice na strihanie vlny. Vyhupol sa na voz, zapískal na psa a zamieril k dedine. Ovce za ním poskakovali, ako ich pes riadil, a tak sa celý sprievod blížil k dedine. Cestou si Christo spomenul, že má ešte jeden orech. Vytiahol ho, stisol, škrupina prasla a pred mládencom stála dievčina, krásavica nevídaná a nepočutá, čiernobrvá a s veselými očami, vlasy až do pása, pri nohách mala veľký kôš s výbavou a malú skrinku. Pozrela sa pekne milo na Christa a milým hlasom vraví:
„Prosím Ťa, milý Christo, aby si vzal do svojho domu aj mňa, lebo sme si súdení ako muž a žena.“
Christo však smutne povedal:
„Ak máme byť muž a žena, a to by som si prial, mala by si o mne vedieť všetko.“
„Však ja viem,“ usmiala sa nevesta, „ja Ťa poznám dobre, neboj sa. Však mi môj starý ocko o Tebe veľa narozprával.“
„Vidíš, predsa len nevieš všetko. Ty chceš ísť so mnou do môjho domu a ja zatiaľ vôbec žiadny dom nemám.“
„Nemáš, budeš mať, neboj sa. Tu v tejto skrinke sú peniaze na dom, polia aj vinice. To si všetko u nás zarobil, keď si môjmu ockovi tri roky slúžil.“
Christo potom svoju nevestu objal a pobozkal, vysadil ju na voz, jej veci naložil na voz a išli. Bratia vybehli z chalupy, závisťou zelení, majetok prepočítavajú. Najviac však závideli Christovi jeho milú nevestu, keď videli, ako sa k sebe obaja majú. Vypytovali sa hneď, kde to všetko Christo vzal, kde k tomu šťastiu prišiel.
„Neviem, ktoré šťastie myslíte,“ odpovedal najmladší, „ja mám za najväčšie šťastie svoju milú. Inak tie ovce a voly a všetky veci a peniaze ..... to je z tých troch orechov, ktoré ste vôbec nechceli a s ktorými ste ma vyhnali.“
A potom bola už len svadba. Aká bola? Slávna, ako svadby bývajú, a hlavne plná radosti. Ja som tam tiež bol, jedol som a pil; bolo tam všetkého toľko, že sa na každého niekoľkokrát dostalo, pokiaľ to nepremeškal a neprišiel príliš neskoro. Po svadbe kúpil Christo veľký dom a začal gazdovať. Prvá vec, ktorú však v novom hospodárstve urobil, bola, že zasadil v záhrade na čestné miesto tri orešiny na pamiatku troch požehnaných orechov.