Nočná stráž

Do jednej dediny prišiel celkom nový kantor. Kým sa pomocník dostane k tomu šťastiu, aby sa školy dočkal, býva síce na roky bohatý, ale na groše skutočný chudák. Tak sa dialo nášmu novému kantorovi. I pomyslel si jedného dňa:
„Načo by som sa ja dlhšie núdzil, vyhľadám si bohatú ženu a nechám kantorovanie.“ Ale bohaté nevesty nerastú ako huby v lese, aby mohol hocikto len ísť a nazbierať ich! Náš milý kantor chodil dosť dlho, ale nič nevychodil. Konečne ho to predsa omrzelo. Keď videl, že si z neho bohaté robia blázna, vzal si radšej dievča chudobné a zostal kantorom.
Pani kantorová bola žena hospodárna. Hoci ani trojačik zbytočne nepremárnila, nebola predsa schopná, aby niečo ušetrila, pretože muž mal príliš skromné príjmy. Narodilo sa im dieťa, a vtedy bolo núdze až-až v každom kúte. I rozmýšľal pán kantor, koho by za kmotra urobil, aby ho predsa trochu z núdze vytrhol; a vtedy mu prišlo na um, že mlynár je za najbohatšieho muža v celom okolí vyhlásený. K nemu teda šiel a za kmotra ho požiadal. Pán mlynár sa nezdráhal a založil dieťaťu tvrdý toliar. Ale to bolo ako nič. Pán kantor si však myslel:
„To neškodí, čo nedal teraz, dá neskôr, ..... niekoľko štvrtiek múky iste pošle.“ ..... Ale chyba lávky! Pán kantor nevedel dosiaľ, že pán kmotor mlynár je nesmierny lakomec, ktorý vrabcovi holú strechu nepraje, a že ho ľudia tak hlasno preklínajú, až by to na vlastné uši počuť mohol.
Čakal dva, tri dni; čakal celý týždeň. Keď však pán kmotor ešte nič do kúta neposielal a pani kantorová okrem niekoľkých vajec a trochu mlieka, čo jej gazdinky poslali, nemala v dome ani čo by do oka padlo, osmelil sa milý pán kantor a zašiel sám do mlyna.
„Dobré ráno, pán kmotor! Čo nám prinášate?“ privítal ho mlynár.
„Neprinášam nič, milý pán kmotrík; ale rád by som od Vás niečo odniesol!“
„Čo to má byť? Ak môžem, s radosťou Vám poslúžim.“
„Prial by som si, keby ste mi prepustili a zomleli korec raže a korec pšenice.“
„Aj keď nechcete nič iné, to sa môže stať. Stárok, nasypte korec raže a korec pšenice; až bude zomletá, nech to dovezie Janko pánovi kantorovi.“
Pán kmotor sa uctivo poďakoval a šiel s radosťou domov. Večer prišiel mlynárov paholok a priviezol múku. Na čas teda bol pokoj. Hovoria, že niektorým ľuďom zlosť tráví, a to sa dialo azda aj u pána kantora. Keď prišiel zo školy, kde sa s deťmi poriadne natrápil, bol by vždy po miske buchiet zjedol. Tým ho síce pribúdalo, ale pani kantorke očividne múky zo špajze ubúdalo. Konečne sa dojedol aj chlieb, a pán kmotor šiel zase k mlynu. Tentoraz nevolal pán mlynár tak ochotne na stárka, aby nasypal korec raže a korec pšenice, ale predsa to urobil. U kantorov vtedy trochu lepšie hospodárili. Ale čo to všetko platné, dva korce múky, to večne netrvá!
Keď bolo v truhlici prázdno, nevedel pán kantor, či má ísť zase k pánovi kmotrovi, alebo nie.
„Ja by som myslela, aby si nechodil,“ povedala žena, „radšej sa niekde inde zadlžíme; takí boháči nevedia, čo je núdza, a povedia, keď ich človek častejšie o niečo žiada, že je nehanebný ..... dotieravý; a ako počúvam, pán kmotor nie je z tých štedrých.“
„Ja predsa pôjdem, dá – dá, nedá – nedá.“
Keď do mlyna vošiel a opäť o dva korce obilia žiadal, privítal ho mlynár akosi nevľúdne a povedal:
„Vidíte, pán kmotor, ja nedávam nikomu na dlh, tým menej dvakrát po sebe; ale kvôli kmotrovstvu bola u Vás výnimka. Aby som Vám však opäť obilie zomlel, musíte prv starý dlh zaplatiť. U mňa je veľký výdavok a núdza o peniaze.“
Pán kantor, začuv o splácaní, zostal, akoby doňho udrel!
„Majte ešte strpenie, pán kmotor,“ prosil a mädlil v ruke čiapočku, div z nej nekvapkalo. Pán kmotor mlynár niečo zabrblal a šiel do mlynice. Za malú chvíľku sa vrátil a povedal: Ja Vám teda obilie dám, a nielen dva korce, ale plný voz, dám ho aj zomlieť a domov doviezť, a to všetko zadarmo, ba ani ten dlh nechcem, ak sa uvolíte, že u mňa tri noci po smrti strážiť budete.“
„Tri noci po smrti?“ opakoval kantor a hľadel s údivom na mlynára, myslel si, že žartuje. Ale keď videl, že je to skutočná pravda, nemeškal a dal slovo. Nebol bojazlivý, na strašidlá ani trochu neveril, a tak si myslel, toľko obilia stojí za trojnočné stráženie, prečo by som to neurobil! ..... Ešte sa pánovi kmotrovi uctivo poďakoval, podal ruku na istotu splnenia svojho slova a šiel spokojný domov. Pani kantorová sa veľmi hnevala, keď jej manžel povedal, do akej zmluvy s pánom kmotrom vošiel.
„Nepochybne sa pán kmotor bojí, aby ho čert neodniesol, že chce, aby si ho strážil! ..... Len si s takými vecami rob žarty, však uvidíš, čo ti z toho vykvitne,“ tak dodala na konci dlhého kázania; ale pán manžel sa jej vysmial, povediac:
„Ach, mlč a buď rada, že máš na celý rok čo jesť, inak by si nemohla za ten ťažký groš, čo ja v pote tváre v škole vymlátim, ani pre seba na sukňu kúpiť; o mňa sa vôbec nestaraj, však ja si to napravím, keď bude treba.“
Pán kmotor mlynár dodržal slovo; večer priviezol paholok plný voz múky ako kvet. Na druhý deň sa u kantorov neprestalo z komína dymiť; koláčov a chleba bolo plné police.
Keď kantorka tretí bochník na stôl priniesla, poznačila ho najprv krížom, potom ho načala a skrojok kôrkou dolu na stôl položila. Vtedy sa skrojok začne kolísať, akoby ním niekto hýbal.
„Preboha, prosím ťa, muž, pozri sa len na ten boží dar, čo na tom stole robí; to je zlé znamenie,“ zvolala kantorka, úzkostlivo na skrojok hľadiac.
„Tlesky plesky, boží blesky! Tebe sa hneď niečo zdá; polož ho na druhú stranu a nebude sa kolísať.“
Pani manželka to urobila, a skrojok zostal pokojne ležať; ale v tej chvíli ktosi zabúchal na okno a zvonku sa ozval hlas:
„Posiela ma pani mlynárka, aby nezabudol pán kantor na sľub; ..... pán otec umrel!“
„Ach, akého šľaka, tak skoro? Choďte len napred, ja prídem hneď,“ odpovedal pán kantor a už hľadal palicu, plášť i škatuľku a chystal sa na stráž.
„Ty ideš, a ja tu od strachu uschnem,“ nariekala kantorka.
„A aké strachy, blázon! Ľahni si a spi, však sa mi nič nestane.“ Tak potešil svoju ženičku a šiel do mlyna.
Pani mlynárka, celá skľúčená, uviedla ho hneď do komory, kde nebožtík v bielej plachte zabalený na doske ležal; pri nohách a pri hlave horeli sviece. Pán kantor vzal bibliu, ktorú mu pani kmotra pripravila, sadol si ku stolu a čítal. Na posilnenie stál aj na stolíku krígeľ piva, z ktorého si chvíľami pripíjal.
Ako vlna za vlnou plynula hodina za hodinou, až prišla dvanásta, ktorú nočný strážnik na návsi vytrúbil. Vtedy sa biela plachta začne hýbať: klesne jedna noha, ..... druhá; a tak aj jedna aj druhá ruka, až naraz nebožtík na doske sadne a pýta sa:
„Ste tu, pán kmotor?“
„Som, som,“ odpovie kantor a hľadí zarazený na mŕtveho. Ten sa však ticho zase položil.
„Vsadím sa,“ myslel si kantor sám pre seba, „že mlynár nie je ani mŕtvy a len ma azda skúšať chce: musím si naňho posvietiť.“
Vzal sviečku, svietil a siahal po tvári nebožtíka, ale tá bola zosinavená a studená ako ľad. „Mŕtvy je, ale azda nemá duša v očistci pokoja a prišla sa len presvedčiť, či som nedostal obilie zadarmo,“ povedal kantor, postavil sviečku na stôl a pustil sa do čítania. Sedel do samého rána, a v komore zostalo ticho. Po dobrých raňajkách šiel domov, kde ho žena už v úzkostiach očakávala.
Druhú noc sa mu to isté prihodilo. Ako odbila dvanásta, posadil sa nebožtík, zodvihol hlavu a pýtal sa:
„Ste tu, pán kmotor?“, a keď pán kmotor odpovedal:
„Som,“ opäť si ľahol.
Tretí deň však mlynára pochovali a pán kmotor mal strážiť na cintoríne; to sa mu nepáčilo. „V mlyne strážiť je hej! Teplá komora, dobré pivo, pohodlné kreslo; ale v chlade celú noc na cintoríne presedieť, to sa mi vôbec nepáči, rozmýšľal pán kantor sám pre seba. Už bol na tom, že nepôjde nikam; ale predsa ho to prešlo. Šiel na faru a pýtal sa pána farára o radu, vyrozprávajúc mu predtým celú príhodu.
„Keď ste dali slovo,“ povedal pán farár, „musíte ísť, ale ak chcete poslúchnuť moju radu, nechoďte tam len tak celkom. Dám Vám so sebou svätenú vodu a kropidlo. Až prídete na cintorín, urobte blízko hrobu vodou nad sebou kríž, okolo seba kruh a doň sa postavte, ..... s duchmi nie sú žiadne žarty.“
Pán kantor nechcel byť proti vôli farárovej, vzal teda kropidlo a vodu, poďakoval za dobrú radu a šiel strážiť.
Ako na cintorín prišiel, postavil sa pri mlynárovom hrobe, urobil nad sebou kríž, okolo seba kruh, zabalil sa do plášťa a sadol na zem. Mesiac svietil ako rybie oko a do jedenástej hodiny bolo ticho. Ako však hodiny odbili, otvorili sa pri cintoríne dvere a cez hroby sa hnali priamo k pánovi kantorovi dva psy čierne ako uhoľ.
Pán kantor sa trochu zarazil, ale zostal pokojne sedieť, pozerajúc sa, čo budú robiť. Tie sa pustili do mlynárovho hrobu a pazúrmi ho celý rozryli; potom odtrhli z truhly veko, vytiahli telo hore a stiahli z neho kožu a tak odretého hodili opäť do truhly a začali hrob zasýpať. Nevediac ani prečo, vzal kantor kropidlo a nabok odhodenú kožu nebožtíka kmotra k sebe do svätého kruhu pritiahol. Keď boli psy s prácou hotové, obzerali sa po koži, a keď ju v kruhu zbadali, začali tak ukrutne vyť, že kantorovi uši zaliehali. „Choď k rasu, pekelná zberba,“ kričal na ne kantor, ..... ale psy vyli, očami svietili a kruh obskakovali, až bola hrôza. „Keby ste mi priniesli vrece toliarov, dal by som Vám tú kožu, ale inak nie,“ povedal po chvíľke pán kantor a pustil sa do smiechu. Sotva to však dopovedal, odbehli psy preč, a kým by sto napočítal, privliekli vrece toliarov. „Hľa, ako môže človek ľahko k peniazom prísť; ja som to prehodil len žartom, a páni čerti mi hneď poslúžili. Počkajte len, však ja nie som hlúpy. Ja Vám kožu skôr nedám, kým mi neprinesiete vrece dukátov.“
Čerti by boli radi pána kantora roztrhali, ale do kruhu nemohli, preto sa radšej obrátili a bežali po dukáty. Za malú chvíľu hodili vedľa toliarov ešte plné vrece dukátov a čakali na kožu. Ale pán kmotor povedal:
„Ešte mi prineste taký kus zlata, ako ste sami, a potom Vám až kožu vydám.“ Psy sa chvíľu škerili, ale čo mali robiť, dvanásta sa blížila, kožu mať museli, a tak sa radšej pozbierali a po zlato bežali.
Trvalo to však dobrú chvíľu, kým so zlatom prišli, ktorého bol taký kus, že ho sotva uniesť mohli; ale už začala biť dvanásta. Čerti sa vzteky chceli živou mocou na kantora, ten vzal ale kropidlo a začal ich kropiť. Pri prvom kríži zmizla pekelná spriahnutá dvojica, zanechajúc po sebe nesmierny smrad. Až keď sa rozodnievalo, vyšiel pán kantor z kruhu a rozmýšľal, ako dostane peniaze domov, aby ho nikto nevidel. Vtom počuje za sebou kroky, a obzrúc sa, vidí pána farára.
„Ako sa Vám darilo, milý pán učiteľ?“
„Čo to! Mne sa darilo dosť dobre; ale mohlo sa mi viesť zle, keby som nebol mal kropidlo. ..... Pozrite sa, veleba, čo som dostal.“
„Ach, pre pána Jána! Kto Vám dal toľko peňazí?“
Vtedy začal pán kantor všetko od slova do slova pánovi farárovi rozprávať.
„Ten mlynár musel byť veľký hriešnik,“ povedal pán farár, keď kantora vypočul, „Vy ste ho vyslobodili. Ale jednu vec musíte ešte urobiť. Ráno urobte na tomto mieste hranicu, položte na ňu kožu a spáľte ju; ten prach vezmite a nasypte tam, kadiaľ od jedenástej do dvanástej hodiny najviac dobrých ľudí chodí. Ale čo budete s toľkými peniazmi robiť? Keby som nebol mal vnuknutie od Boha k tej dobrej rade, nebol by ste tak ľahko zbohatol. Preto by som myslel, aby sme sa priateľsky rozdelili. To vrece toliarov dajte mne, to zlato k záduši a tie dukáty si nechajte.“
„Je pravda, veleba, že ste dali dobrú radu, ale mne sa všetko zdá, že by ste predsa nebol namiesto mňa strážil, preto by to nebolo priateľsky rozdelené, lebo ja som pri tom najviac vystál. To vrece si vezmite, ale k záduši bude jedného kusu zlata dosť.“ Tak to rozdelil pán kantor a pán farár bol spokojný. Nato si peniaze odniesli. Pani kantorová sa div nezbláznila, keď toľko peňazí zazrela.
Pán kantor, chcejúc poslúchnuť skúseného v takých veciach radcu, vzal ráno drevo, šiel na cintorín, urobil tam hranicu a kožu spálil, prach vzal a dával pozor, kam budú od jedenástej do dvanástej hodiny ľudia najviac chodiť. Pretože to bolo v nedeľu, chodili ľudia do kostola; šiel teda a položil prach pred kostol na schody, dávajúc pozor, čo sa s ním stane. Pri pozdvihovaní sa premenil prach na bielu holubičku, ktorá trikrát kantorovi okolo hlavy obletela a v oblakoch zmizla. I pomodlil sa kantor za ňu päťkrát Otčenáš a päťkrát Zdravas a šiel do mlyna; tam rozprával pani kmotre verne celú príhodu, len o peniazoch ani necekol, zároveň ju nabádajúc, aby mu mlyn predala, nech je za čo chce. Mlynárka myslela, že je to len žart, požiadala teda pekne veľa; ale na druhý deň prišiel pán kantor a posial stôl hotovými. Pani kmotra ich s potešením zhrabla, hoci nevedela, ako si to má vysvetliť, že má pán kmotor toľko peňazí.
Pán kantor nechal učenie a mlel roľníkom namiesto detí obilie, keď sa v krátkom čase dosť dobre do nového remesla vpravil. Často, už ako starý dedko, rozprával deťom, ako čertov oklamal a sebe aj pánovi farárovi k bohatstvu dopomohol.