Čarovná píšťalka

Bol raz jeden kráľ, ktorému robili najväčšiu radosť krásni a urastení vojaci. Medzi svojimi vojakmi mal jedného obzvlášť urasteného a krásneho muža, ktorého si cenil tak vysoko, že mu nikdy nedal jediný deň dovolenky, zato peňazí a jedla toľko, koľko si len želal. To sa tomu vojakovi veľmi hodilo, a tak nemierne jedol a pil a hýril tak, že do pol roka zostali kráľovskému pokladníkovi len oči pre plač. Vtedy kráľ pochopil, že takto to ďalej nepôjde, že týmto spôsobom z neho bude čoskoro žobrák, a tak vojaka prepustil a dal mu na cestu peniaze, ktoré si musel požičať od pani kráľovnej.

Ale vojaka šetrnosti neučili, takže peniaze, ktoré dostal, boli preč skôr, než by sa človek nazdal, a jedného krásneho rána mohol svoju torňu obracať, ako dlho chcel, nevypadlo z nej nič než posledný úbohý šesták. Zatiaľ čo sa pochmúrne vliekol cestou, išli tou cestou dvaja pocestní, ktorí tiež práve nemali žiadne peniaze. Vtedy jeden z nich povedal: „Tamto ide pred nami nejaký vojak, možno mu zopár drobných zostalo. Uvidíme, či nám niečo dá.“ Šiel k vojakovi a povedal mu, že sú chudobní pocestní, či im nemôže niečo darovať. „Rád, keby som sám niečo mal!“ odvetil vojak: „Toto je môj posledný šesták, ale poď, rozdelíme sa.“ To urobili v najbližšej dedine, zostali tam spolu celý deň a potom aj spoločne prenocovali v nocľahárni.

Keď sa vojak druhého dňa chcel s pocestnými rozlúčiť, vtedy jeden povedal: „Pretože máš také dobré srdce, tak si povedz tri veci, ktoré by si chcel, a my ti ich zaobstaráme.“ To bolo vydarené! Vojak sa smial a povedal: „No, keď to musí byť. Tak po prvé si želám medvediu čiapku, čo nosia grenadieri. Po druhé si želám torňu s bandalierom a k tomu krásne nohavice. A po tretie mi dajte pár krásnych čižiem s ostrohami.“ „Budeš to mať.“ povedal pocestný, ale ten druhý kumpán sa hneval, že si vojak neprial niečo lepšie, a tak mu k tomu dal ešte čarovnú píšťalku; keď na nej človek zahrá, musia všetci naokolo tancovať. Potom sa rozlúčili a každý šiel svojou cestou.

A čas bežal, ako to má vo zvyku, neúprosne a bez prestania.

Po dlhom predlhom putovaní prišiel vojak do kráľovskej ríše, kde boli žobranie aj pouličné bitky zakázané pod trestom smrti. Ale vojak na to nedbal, a tak jedného krásneho dňa skončil vo väzení, z čoho si aj tak nerobil ťažkú hlavu, pretože veril, že to nebude na dlho. A naozaj sa nepomýlil. V tom meste bol totiž jeden zakliaty zámok, v ktorom ešte nikto neprežil noc v zdraví. Ale bol to nádherný zámok a kráľ by v ňom rád zase býval, a preto si dal vojaka predviesť a povedal mu: „Počúvaj, čo ti poviem. Ak prespíš v zakliatom zámku a vyženieš tých duchov, čo tam vystrájajú, tak si nielen zachrániš život, ale ešte ti dám moju dcéru za ženu.“ „Pán kráľ, to by šlo.“ povedal vojak: „Len mi do toho zámku so sebou dajte dobré jedlo a pitie.“ „Toho nebudeš mať nedostatok.“ sľúbil kráľ. „A aj dobrý tabak a fajku by som chcel.“ povedal vojak a kráľ mu to tiež sľúbil.

Večer vojaka zaviedli na zámok a potom, čo mu tam znosili jedlo, víno, tabak, fajku a kresadlo, zavreli za ním bránu. Dal si chutiť a jedol a pil, čo mu hrdlo ráčilo, potom sa pohodlne usadil do kresla a fajčil z fajky. Okolo polnoci sa ozvala strašná rana, rozleteli sa dvere a dovnútra skočil čert s obrovskými rohmi a predlhým chvostom. „Vida, tu ho máme chlapíka,“ povedal vojak: „len počkaj, ja ti hneď zahrám.“ Schmatol svoju čarovnú píšťalku a hral jeden veselý kúsok za druhým a čert tancoval a tancoval, rohmi narážal do stropu a chvostom zametal podlahu a od huby mu lietala biela pena. Vtedy sa dal do nárekov a volal: „Vojak, ja ti nič neurobím! V mene diablovom, prestaň hrať!“ „Ešte si sa dosť nevyšantil,“ odvetil vojak: „len tak ďalej!“ A mal úbohého čerta na tanec a do skoku, až tento plápolal ako mokrá handra, vyzeralo to, že si o chvíľu vytancuje svoju pekelnú dušu z tela, od huby mu lietala pena a bolo jej na podlahe už na tri prsty hrubo. „Prestaň! Prestaň! Ja už nikdy na zámok neprídem! Prestaň!“ „Tak hybaj oknom von!“ vykríkol vojak a poslal čerta kopancom z okna, že ten letel ešte minimálne päťdesiat krokov ďaleko. Potom okno zavrel a uložil sa na spánok.

Ráno prišiel kráľ, aby sa pozrel, ako sa vojakovi darilo. Myslel, že sa mu viedlo rovnako ako tým ostatným, ktorí pred ním v zámku prespali, ale našiel ho v posteli, ako chrápe, až sa trasú okná aj dvere. Kráľ sa zaradoval, vojaka zobudil, vzal ho so sebou na kráľovský zámok a hneď prikázal pripraviť svadbu. A tak si vojak žil šťastne a spokojne v radosti a prepychu.

A čas bežal, ako to má vo zvyku, neúprosne a bez prestania.

Keď mu zvonili poslednú hodinku, vojak prikázal, aby s ním pochovali aj jeho mundúr a torňu. Ale princezná si myslela, že sa to pre urodzeného muža nehodí, a tak ho nechala pochovať v paradnej uniforme s radmi a hviezdami. Ale vojak ju začal strašiť! Každú noc prišiel k princezninej posteli a kričal: „Chcem svoju torňu! Chcem svoju torňu!“ V tej torni bola totiž jeho čarovná píšťalka a neupokojil sa, kým mu ju nedali. Keď mal vojak konečne svoju torňu, vydal sa k nebeskej bráne a zaklopal. Svätý Peter sa pozrel okienkom pri bráne, kto to je, a keď uvidel vojaka, povedal: „Marš preč, ty sem nepatríš! Prečo si si vtedy namiesto mundúru neprial nebeskú blaženosť? Teraz sa pozeraj sám, kam sa podeješ!“

Vojak si z toho nič nerobil, urobil čelom vzad a veselo pochodoval do pekla. Pri bráne bol veľký húf čertov, ale on sa ich nebál, dal sa do pískania a išiel do pekla. Teraz museli všetci čerti tancovať, čo bolo celkom komické na pozeranie, ale čertom sa to páčilo pramálo, vyli a stenali, nariekali a kričali, aby prestal. „Dobre, prestanem,“ povedal vojak obchodnícky: „ak mi dáte písomné vymenovanie za pekelného kapitána.“ „To radi urobíme! To radi urobíme!“ kričali čerti a okamžite spísali vymenovanie.

Tak aj v pekle dosiahol vojak pekné postavenie a ak ho nezosadili, tak ho má dodnes.