O hlúpom vlkovi

Raz sa jednému vlkovi snívalo, že dostane dobrú desiatu, a aj sa mu to splnilo. Vstal zo svojho brlohu, išiel nejakým chodníkom a našiel masť. I pozrel sa na ňu a povedal si sám pre seba: „Vždy hovoria, že sny sú vietor, a predsa sa mi raz sen splnil.“ Polovicu tej masti zjedol a druhú polovicu si schoval. Potom išiel ďalej a prišiel k akejsi mláke; tam chodila kobyla so žriebäťom a vlk jej povedal: „Ja ti to žriebä zjem!“ Kobyla nebola hlúpa a povedala vlkovi: „Tak len čoskoro, lebo sa mi veľmi zle vodí: to žriebä ma hryzie, gazda ma zapriahá a mám mnoho trápenia, a k tomu všetkému som ešte aj krivá. Ale keby si bol taký dobrý a chcel mi to z nohy vytiahnuť, veľmi ma to bolí!“ Vlk bol ochotný; kobyla zdvihla zadnú nohu a vlk si obzeral, čo jej má vytiahnuť. Vtom ho kobyla kopla tak, že sa vlčisko prevrátilo a chvíľu zostalo ležať; a keď sa zas pozbieralo, kobyla so žriebäťom boli preč. Potom išiel ten vlk ďalej a našiel svinu s malými prasiatkami, a povedal jej: „Ja ti tie všetky prasiatka zjem!“ Ale sviňa bola prefíkaná, a povedala mu: „Tomu som veľmi rada, lebo ma strašne hryzú a ja mám zlé žrádlo; ale že tie prasiatka ešte nie sú pokrstené, musíme ich najprv pokrstiť.“ Vlk s tým súhlasil a išiel s prasiatkami k rieke. A bolo to neďaleko mlyna. Prasiatka tak strašne kvičali, až aj mlynárove psy ten kvik začuli a pribehli k rieke. Vtedy sviňa nabrala odvahu, vlkovi posledné prasiatko v rieke vyrvala a samého vlka ďalej do vody postrčila. Premočený vyliezol z rieky von a tu sa naň zhrnuli tie mlynárove psy a tak ho pohrýzli, že z neho handry viseli. Predsa však z toho vyviazol živý a išiel ďalej, a prišiel na vysoký vrch; tam behali kozy a on im povedal: „Kozy, ja vás všetky zjem.“ A kozy mu povedali: „Urob, čo chceš, ale my sa musíme pred smrťou trochu pomodliť.“ – „Tak len rýchlo,“ povedal vlk a začal sa s nimi modliť ruženec: „Ahú! ahú! ahú!“ – Vtom ho začul ovčiarsky pes, pribehol naň, a čo mlynárove psy nedokázali, dokončil, takže vlkovi na celom tele nezostalo ani zdravé miestečko a len-len že vyviazol so životom. Tu si chvíľu poležal a potom vstal a sadol si na chvost; a vtom mu zavial dobrý vietor. I pozbieral sa, išiel ďalej a našiel starého barana, pásol sa sám. Vtedy mu vlk povedal: „Baran, ja ťa zjem.“ A baran mu odpovedal: „Urob, čo chceš, však som už dosť starý; ale načo ti je kaziť si na mne zuby? Vieš čo, choď tamto dolu a otvor papuľu a ja ti do nej vskočím.“ Vlk bol taký hlúpy, zišiel z vrchu a postavil sa dolu s otvorenou papuľou. Baran sa z vrchu poriadne rozbehol a vlka tak udrel, že sa prekotil a napoly mŕtvy padol, a baran išiel svojou cestou. Po dlhom, dlhom čase sa vlk zase spamätal a vliekol sa ďalej, tackajúc sa sem a tam, vpravo-vľavo, dopredu-dozadu, ako opilý. Tak sa prikolísal až k akémusi veľkému dubu a pod ním si tu sadol, a povedal si sám: „Ako sa mi len hlúpo vodilo! Pravda, že sa mi snívalo, že dostanem dobrú desiatu: ale aké šťastie i nešťastie ma potom stretne, o tom sa mi nesnívalo nič. Ale za to všetko som bol tiež vinný len ja sám. Bol to rozum, dávať sa kobyle za doktora? a čo je ešte hlúpejšie, vydávať sa za kňaza a prasiatka krstiť? alebo ako som bol hlúpy, že som sa chcel ako organista s kozami modliť ruženec! a nad to čo je hlúpejšie, aby mi celý baran vskočil do papule! Áno, áno, nie som hoden ničoho viac, než aby mi niekto odsekol chvost pri samom tele!“ – A za tým dubom stál gazda a mal v ruke sekeru, bol si totiž po tyčky na obruče; a buch! vlkovi chvost odletel. – A to hlúpe vlčisko ešte dodnes behá bez chvosta, ak včera nestuhlo.