Zajda a jeleň

V jednom smrekovom lese býval kedysi malý a dobrý zajačik, ktorý sa volal Zajda. Pod koreňmi starého smreka si namáhavo vyhrabal hrejivý pelech, ktorý si veľmi obľúbil a cítil sa v ňom báječne, ale predovšetkým v bezpečí. Spolu s ním žilo v lese aj mnoho ďalších zvieratiek, avšak práve Zajda bol v lese zo všetkých najšťastnejší. Zvieratká ho mali rady a zajačik si nemohol život medzi nimi stále dostatočne vynachváliť. Dokonca ho neohrozovala ani líška, lebo aj ona si Zajdu veľmi obľúbila.

Jedného dňa sa mu však prihodila nemilá vec. Do lesa zrazu a celkom nečakane vbehol zlý vlk a pokojný život lesných zvieratiek bol vmig ohrozený. Hladný vlk zaútočil práve na zajačika Zajdu, ktorého si vybral za korisť, aby sa nasýtil. Zajda spočiatku vôbec netušil, že ho chce vlk zožrať, a naivne si myslel, že sa s ním vlk len tak hrá a naháňa ho po lese. Vlk však zlostne vrčal, cenil na zajačika ostré zubiská, dorážal a útočil. Keď Zajda zistil, že je zle, vzal nohy na plecia a hybaj preč! Bežal ako o dušu. Kľučkoval zo strany na stranu, sotva dych lapal a vlk sa hnal za ním ako veľký vietor.

Úbohý Zajda bol celkom vydesený. Srdiečko mu bilo ako na poplach a vlk mu stále v pätách. Chýbal naozaj len kúsoček, aby ho vlk chytil a zahryzol mu za krk. Našťastie sa zajačik vždy niekde zašil a schoval v húštine. Vlk ho však neprestával prenasledovať a naháňať. Zakaždým ho vzápätí vyňuchal a útek a boj o prežitie pokračoval. Vlk hnal Zajdu stále dopredu a ten uháňal, čo mu nohy stačili, len aby si zachránil život, a vlk v behu za ním. Obaja uháňali z jedného lesa do druhého. Míňali stromy, kroviny, rokliny aj paseky a preteky, kto z koho, nemali konca. Zajačik už takmer nemohol, ale predsa sa nevzdával. Stále kľučkoval sprava doľava a neprestával bežať. Bol už celý uhnaný, dochádzali mu sily a vlk ho už mal takmer v pazúroch.

Vtom však zrazu cvak – a vlk sa chytil do pytliackej pasce. Začal kňučať a nariekať a nemohol sa hnúť z miesta. To jediné zajačika Zajdu zachránilo. Konečne sa mohol po tak dlhom a vysilujúcom behu zastaviť a vydýchnuť si. Funel ako starý medveď, dýchal z plných pľúc a po chvíli preradostne zvolal:
„Hurá, som zachránený! Smrti som síce unikol len o vlások, napriek tomu som živý a zdravý, jupi!“

Zblúdený Zajda sa chcel víťazoslávne vrátiť do svojho teplého a útulného pelecha, na ktorý bol už od malička zvyknutý. Cnelo sa mu za ostatnými priateľmi z lesa, avšak zabehol sa až príliš ďaleko a cestu späť hľadal márne. Blúdil neznámym, hlbokým a čiernym lesom, chodil stále sem a tam, dokola, až sa celkom stratil. Bolo mu smutno. Cítil sa dezorientovaný a opustený. Zdrvene si sadol do zeleného, mäkkého machu, kde začal smutne plakať a nariekať. Celý sa triasol strachom z neznáma a bedákal.
„Joj, jaj, beda mi, beda. Čo si ja len teraz sám počnem v tom čudnom, neznámom a strašidelnom lese?“

Nastala tma. V lese húkali sovy, ozývali sa čudné zvuky a praskanie halúzok. Divoký vietor pískal vo vetvách stromov a ohýbal konáre až k zemi. V diaľke sa ozývalo vytie hladných vlkov a úbohý vystrašený Zajda počul čudné šuchotanie a šramotenie zo všetkých strán. Bol už taký vydesený, že ho dokázala vyľakať aj šiška padajúca zo stromu, a to sa potom rozplakal ešte viac. Zajdovo žalostné vzlykanie sa ozývalo po celom lese ako ozvena.

Po chvíli začul jeho plač a nárek jeleň, ktorý bol pánom toho lesa. Každý večer si vyšiel na obchôdzku po okolí. Bol to jeleň samotár, ktorý mal najkrajšie parohy zo všetkých, a preto mu ich ostatné jelene zlomyseľne závideli a nikdy sa s ním nechceli kamarátiť. Jeleň sa zastavil a započúval sa do plaču. Išiel za hlasom, až prišiel rovno k zajačikovi. Uvidel Zajdu, ako sedí skrčený a zronený v machu a od strachu ani nedutá. Zajačik sa triasol ako osika a len nedôverčivo pozeral na prichádzajúceho jeleňa.

Už nemal ani silu utekať, a tak len dúfal, že mu jeleň neublíži. Ten sa však na Zajdu milo usmial a jeleňovým hlasom povedal: „Prečo plačeš, zajačik, čo sa ti stalo? A prečo nie si zaliezol v pelechu, veď by už mali všetci malí zajačikovia dávno spať.“

Zajda sa pozrel na veľkého jeleňa, prestal plakať a do podrobna mu povedal o všetkom, čo sa mu toho dňa prihodilo. Jeleň ho pozorne vypočul a nešťastného zajačika mu bolo veľmi ľúto. Tak mu chcel pomôcť a utešiť ho, preto mu povedal: „Ak chceš, môžeš bývať u mňa, zajačik, ale hlavne už neplač.“

Zajačik sa celý rozžiaril a s potešením súhlasil. Jeleň dovolil Zajdovi posadiť sa mu na chrbát a chytiť sa za parohy a už obaja uháňali do miest, kde jeleň býval. Zajačik sa pevne držal a bol rád, že stretol takého dobrého jeleňa. Všetok strach a ľútosť hodil za hlavu a vmig bolo po plači. Čoskoro sa dokonca začal aj smiať. Lichotilo mu, že ho jeleň vezie na chrbte a smie sa držať jeleních parohov. Zrazu sa cítil priam skvelo a v úplnom bezpečí. S jeleňom mu bolo dobre. Ničoho sa už nebál a nové bývanie u jeleňa sa mu veľmi pozdávalo.

Od toho dňa sa Zajda stal najvernejším spoločníkom jeleňa a opäť bol veselý ako predtým. Jeleň ho každý deň vozil a to sa zajačikovi, pánečku, páčilo. Aj jeleň si na Zajdovu prítomnosť čoskoro zvykol a veľmi si ho obľúbil. Jeleň nikdy nemal žiadneho priateľa a zrazu už nebol sám. Zajačik vystrájal samé šibalstvá a žartíky a jeleň s ním len mladol. Mal zajačika rád. Zrazu sa mu život so Zajdom zdal oveľa veselší a zaujímavejší, lebo mal zrazu pre koho žiť. Bral Zajdu ako syna, ktorého sám nikdy nemal.

Jedného dňa sa obaja dohodli, že pôjdu hľadať les, v ktorom zajačik predtým býval. Zajda vyskočil jeleňovi na chrbát, chytil sa za parohy a vyrazili. Chodili dlho, takmer celý deň, ale cestu do Zajdovho lesa nenašli. Na druhý deň sa vydali opačným smerom, avšak v hľadaní pokračovali. Išli dlho a ďaleko, ale nakoniec predsa len známe zajačikove miesta objavili a Zajda tak konečne po čase znova uvidel svoj rodný les. Stretol známych priateľov a mohol si aspoň na chvíľku znova zaliezť do pelecha, ktorý tam našiel opustený a prázdny. Všetky zvieratká Zajdovi potichu závideli jazdu na jeleňovom chrbte. Jeleň sa prechádzal po lese a nechal zajačika zabaviť sa s kamarátmi, ktorým iste už veľmi chýbal. Keď videl, aký je v pelechu šťastný a v lese spokojný, bolo mu ľúto, že sa s ním zajačik späť už nebude chcieť vrátiť. K večeru sa s ním išiel rozlúčiť a smutne povedal:
„No nič, Zajda, je čas vrátiť sa. Tak sa tu maj dobre a nikdy na mňa nezabudni. Som veľmi rád, že som ťa poznal a pomohol ti znova nájsť rodný domov.“

Vtom zajačik vyrazil zo svojho pelecha rýchlo ako strela a povedal s úsmevom: „Ale čo ťa nemá, ocko, môj domov je predsa teraz u teba. Patríme už k sebe a ja chcem, aby to tak zostalo navždy.“

Opäť vyskočil jeleňovi na chrbát, rozlúčil sa s kamarátmi, chytil sa za parohy a už si to obaja spokojne uháňali domov, k jeleňovi. Cestou prehovoril jeleň k zajačikovi a povedal: „Ani nevieš, Zajda, aký som rád, že sa chceš so mnou vrátiť.“ Od samej radosti začal poskakovať po lese ako nejaká mladá srna. Potom veselo vyskočil vysoko do výšky a potom už uháňali hurá domov, kde boli zasa spolu a tak to zostalo už navždy.

Ešte dnes žijú takto pospolu spokojne a priateľsky a vôbec nič im nechýba.

Nebyť však hladného vlka, ktorý vtedy zahnal Zajdu až do miest, kde našiel jeleňa, nikdy by sa z nich takí skvelí priatelia nestali. Zajda v jeleňovi objavil nielen najlepšieho a najväčšieho priateľa a ochrancu, ale našiel v ňom aj ocka, ktorého sám nikdy nepoznal. Kamarátov z lesa však chodí z času na čas pozdraviť a navštíviť aj naďalej a nikdy na nich nezabúda. Spoločne s priateľmi si Zajda vždy rád zaspomína na les, kde od malička vyrastal.

A tak je to správne, veď na rodný domov sa nikdy nezabúda, lebo práve tam každý prežil tie najkrajšie roky svojho života a tak to zostane už navždy.