Začarovaný tulák

Bol teda raz jeden tulák, v jednom vrecku mal dieru a v druhom ani tú nie; to bol celý jeho majetok. K tomu všetkému bol úbožiak nemý a mal vši v sivých vlasoch a bol taký úbohý, že ho nikde nenechali ani prenocovať; sotva že mu niekto dal splesnivený kúsok chleba, a vtedy ten tulák ani poďakovať nemohol, len sa tak čudne a prekrásne pozrel svetlulinkými modrými očami a išiel zasa ďalej. A čo sa týka spania, no bože, niekde je seno, niekde je slama; a keď už celkom nebolo čím sa prikryť, prikryl si tulák aspoň očká vráskavými viečkami a šlo to tiež.
Spí tak raz ten nemý tulák v prázdnej strážcovej búde a zdá sa mu kdesi čosi, azda že je v raji; taká vec sa môže snívať aj chudobnému človeku. A kým tak spí, zjavil sa tu človiečik zlodejíček a chcel tiež prespať v tej búde. Lezie vám dovnútra a napipe potme tuláka. Azda je to kolega, napadne ho, a hneď siaha tulákovi do vreciek, či tam nemá zlaté reťaze alebo diamantové prstene z nejakej krádeže. V jednom vrecku nájde dieru a v druhom celkom nič; to, deti, je veľmi málo aj pre vychudnutého zlodejíčka, a tak ten šibal nechal tulákovi vo vreckách to nič a tú dieru a ľahol si na druhú stranu búdy, aby sa aspoň vyspal.
Leží zlodejíček a nemôže hneď zaspať; to iste nemal čisté svedomie. A ako tak leží, robí sa v búde čudné, krásne svetlo, že sa až hrdlo zvieralo tou krásou, a v tom tajomnom svetle sa zjavia tri biele starenky. V zlodejíčkovi hrklo od ľaknutia a on sa urobil vo svojom kúte maličký ako kôpka popola, ako suché steblo, ako trikrát zložené nič, aby ho nikto nenašiel. Ale tie tri starenky sa naklonili k spiacemu nemému tulákovi a prvá z nich povedala:
„Sestry, ako pokojne spí najchudobnejší človek na svete.“
„Najchudobnejší človek,“ povedala druhá, „a predsa nájde miesto, kde je najväčší poklad na svete.“
„Ale až po svojej smrti,“ dodala tretia.
Trikrát zložené nič, maličký zlodejíček, zastrihal ušami.
„Áno, až bude pochovaný,“ povedala prvá starenka.
„Veď práve na tom mieste, kde bude pochovaný,“ prehovorila druhá, „je uložený najväčší poklad na svete.“
„Tak je súdené,“ dokončila tretia.
„A kde bude pochovaný?“ vyletelo naraz zo zlodejíčka, ale hneď toho oľutoval: sotva to dopovedal, tri starenky sudičky zmizli a zostalo po nich len to čudné, čarovné, teskné svetlo, ktorým sa až hrdlo zvieralo, a v tom svetle ticho, pokojne oddychoval spiaci nemý tulák.
Zlodejíček si sadol a rozmýšľal: Tak teda je súdené, že tohto deda raz pochovajú na mieste, kde je uložený najväčší poklad na svete. Večne tu nebude, veď je ako para nad hrncom. Ja sa ho veru už nepustím; pôjdem všade s ním, a keď zomrie, počkám, kde ho pochovajú; a práve na tom mieste potom budem kopať a nájdem poklad. Ľudkovia, ja som múdry! Pri takej veľkej múdrosti je priam škoda kradnúť; taký múdry ako ja sa hodí na lepšie veci. Keď nájdem ten poklad, kúpim si automobil a panstvo a kožuch a zlaté prstene, a keby potom na mňa prišiel nejaký zlodej, jemine, ja by som mu dal! Čo, ty kujón, ty vrah, ty zlodejský ničomník, kradnúť mi moje prstene? Marš na šibenicu! Veru, povedal si zlodej, „to všetko urobím, len čo ten dedo zomrie a ja nájdem poklad na tom mieste, kde bude pochovaný.“
Sotva sa rozvidnelo a nemý tulák si utrel spánok z modrých očiek, zlodejíček naňho hneď: kto vraj je a kam teraz ide a kdesi čosi. Nemý dedko mu, rozumie sa, na všetky tie otázky nepovedal ani slovo, len sa pekne modro pozeral.
„Nemák nemý,“ vraví zlodejíček, „aby si vedel, ja teraz pôjdem všade s tebou; a keby si mi chcel ujsť, tak ti natlčiem, naozaj natlčiem, vieš? Tak, a teraz hybaj do sveta!“
Išiel teda tulák od dediny k dedine, a zlodejíček stále krok za ním, aby ho z očí nestratil. Išiel tulák od ľudských dverí k ľudským dverám; niekde mu dali kus chleba a niekde zlé slovo; zlé slovo mu zlodejíček nechal, ale kus chleba mu vzal a zjedol sám; niekde zlodejíček ukradol kura alebo králika a upiekol si ho na ohni, ale tulákovi nedal ani kostičku oblízať. Nech zomrie od hladu, myslel si, aspoň budem skôr dediť ten poklad. Ale nemý dedko nie a nie zomrieť; stále išiel od dediny k dedine, a zlodejíček stále krok za ním, a tak spolu prešli skoro celý svet.
Raz išli dlhým čiernym lesom a bola už noc a bola zima. O polnoci prišli k osamelej krčme v lese. Dedko tulák zaklopal na dvere, a prišiel mu otvoriť krčmár Jíra, a ten Jíra bol zbojník. Dedko ukazoval rukami, aby ho Jíra akože nechal niekde prenocovať, na povale alebo v chlieviku; ale Jíra len strašne zaklial a zabuchol starému tulákovi dvere pred nosom. Dedko sa obzerá a vidí psiu búdu, kde leží obrovský pes, a to bol krvavý vlkolak. Ale dedko sa celkom nič nebojí a šuchtá sa k búde; a ten zlý vlkolak pekne vstane, pometa trochu chvostom a pustí deda do svojej teplej búdy. Tu si povedal zlodejíček: A to si tam ľahnem aj ja. A beží k búde. Ale vlkolak vyskočí, vycerí zuby a v hrudi mu to začne strašne vrčať, akoby sa tam niečo chcelo utrhnúť; keď sa to utrhne, bude to, ľudkovia, kruté uhryznutie. Zlodejíček rýchlo uskočil až k dverám a zabúchal na ne. Zbojník Jíra otvoril a škaredo sa pýtal, čo kto chce.
„Prosím vás, krčmár,“ drkotal zlodejíček, „pusťte ma dovnútra, lebo ma ten váš pes zožerie.“
„Tu sa platí,“ povedal Jíra.
„Ja vám zaplatím,“ zreval zlodejíček, „keď vykopem ten poklad.“
Keď to Jíra započul, hneď chytil zlodejíčka za golier, a teraz, vravím, von s tým, aký poklad a kde je. Chtiac-nechtiac musel zlodejíček rozprávať, ako videl tie tri sudičky a ako prorokovali, že na mieste, kde ten nemý tulák bude pochovaný, sa nájde najväčší poklad na svete. Veru, toto Jíru nesmierne zaujímalo; päťkrát sa na všetko opýtal, a potom zamkol zlodejíčka do komory, vyhrnul si rukávy, pľuvol do dlaní a začal rozmýšľať.
Pôjdem ja s tým tulákom, povedal si, a keď zomrie, pozriem sa, kde ho pochovajú, a na tom mieste vykopem poklad. A za ten poklad si kúpim zámok, a jedna komora bude plná dukátov; a keď tam na mňa prídu zbojníci, kruci turci, zabijem ich. Na tieto veci myslel až do rána. Ráno si odrezal pol centa slaniny, dal do vreca a čakal, kým sa nemý tulák zobudí a pôjde ďalej, aby išiel za ním. Dedko sa zobudil, pohladil vlkolaka, umyl si oči a pustil sa po ceste ďalej. Zbojník Jíra za ním.
Zatiaľ zostal zlodejíček zavretý v komore. Ráno dostal strach, aby sa mu dedko nestratil, i urobil sa tenký, tenučký ako konský vlas a pretiahol sa kľúčovou dierkou von; a tu videl, že dedko už odchádza a Jíra za ním. Bežal zlodejíček za nimi, ale Jíra vytiahol z opasku strašný mäsiarsky nôž a ukazoval: Človeče, choď si inou cestou, alebo ťa šmik šmik podrežem. Zlodejíček sa zľakol, zostal pozadu a rozmýšľal, ako to urobiť, aby sa pomstil a aby mu Jíra dedka neukradol.
Išiel dedko od dediny k dedine a prosil o kúsok chleba. Zbojník Jíra stále krok za ním a nespúšťal z neho svoje krvavé oči. Bolo poludnie a dedko nevyprosil ani kôročku chleba; i sadol si pri ceste a triasol sa ako suchý list. Sadol si Jíra, vytiahol z vreca slaninu, odrezal dvadsať libier a na posedenie to zjedol; ale dedkovi nedal ani kožu zo slaniny. Potom šiel dedko ďalej, a šiel až do večera, a nikde mu nedali ani „dobrý deň“, ani suchý zemiak. A keď prišla noc, ľahol si v nejakej kôlni, zavrel modré očká a zaspal. Jíra sedí na prahu a hryzie dvadsať libier slaniny. A čo ja budem za ním behať, myslí si, ja ho podrežem, a keď bude mŕtvy, pochovám ho; veď nech ho pochovám kde chcem, bude na tom mieste ten poklad. Vytiahol nôž, pľuvol naň a začal brúsiť o brúsok. Potom skúsil ostrie na nechte, znova pľuvol na čepeľ a znova brúsil, až to svišťalo. A potom skúsil na nechte a zase brúsil.
Zatiaľ zlodejíček išiel do najbližšej dediny, a aby to Jírovi pokazil, rozprávai všetkým ľuďom, že našiel začarovaného tuláka a že na mieste, kde bude pochovaný, leží poklad, a že zbojník Jíra ide s dedkom, aby ten poklad vykopal. Sotva to sedliaci počuli, povedal si každý, že pôjde tiež za tým pokladom. Každý vzal vrece, strčil doň bochník chleba alebo kus údeného, chytil motyku alebo lopatu a hajde za dedkom.
Jíra teda práve brúsil nôž, aby nemého tuláka podrezal. Keď tretíkrát pľuvol na ostrie a tretíkrát začal brúsiť, až sršali iskry, zodvihol hlavu a videl dookola akoby samé rudé uhlíky. To boli chtivé, planúce oči tých, ktorí prišli vykopávať poklad. Ale iste, povedal si Jíra, ja toho dedka zabijem a pochovám, a oni ma potom zaženú a vykopú poklad sami. Takto ja nehrám, povedal si a akoby nič dobrúsil nôž a odrezal si ešte jeden kus slaniny. Dedko ticho spal. Ale nikto z tých, čo šli za ním, nespal zo strachu, že by azda niekto druhý dedka odniesol vo vreci a niekde potajomky pochoval; tak sedeli okolo kôlne, svietili na seba krvavými očami a ježili fúzy.
Ráno sa dedko zobudil, a nič sa nečudoval tým všetkým ľuďom; umyl si oči rosou a išiel ďalej. Celý ten zástup ľudí za ním, a každý sa len tlačil, aby bol dedkovi čo najbližšie. Na poludnie tulák nevyžobral ešte ani kôročku chleba, i sadol si na kameň a chvel sa ako steblo vo vetre. Všetci si sadli dokola, vytiahli z vriec zásoby a jedli, ale jemu nepodal nikto ani omrvinku. A keď zase v noci šiel dedko spať, zosadli sa všetci okolo neho ako vlci a žhnuli rozžeravenými očami a strážili sa a škrípali na seba zubami, akoby sa chceli hrýzť. Ticho, tichučko ako dieťa spal v ich strede dedko.
A tak to bolo aj deň nato a tretí deň a štvrtý a stále; len ľudí stále pribúdalo a všetci šli za pokladom a čakali, kým nemý dedko zomrie. Všetci sa nenávideli a chceli by sa zabíjať; ale nikto sa v tom sprievode nechcel oneskoriť, a tak sa len zjedali žeravými očami a syčali na seba a cvakali zubami. Boli medzi nimi chudobní žobráci, ktorí chceli zbohatnúť, a zlodeji a zbojníci, ale aj zámožní ľudia, ktorí chceli ešte viac zbohatnúť, a tí išli za dedkom s rebriňákmi a kočiarmi, aby ten veľký poklad mohli hneď odviezť. Tí najbohatší nešli za dedkom sami, ale najali si stráže a detektívov, a tí najslávnejší detektívi išli za ním v automobiloch, a každý chcel byť pri tom, keď tulák zomrie a bude pochovaný. Bol to vám sprievod mnohých tisícov ľudí, a v čele stále zhrbený, nemý dedko s krivou palicou a modrými očami. Všade zatvárali dvere a vráta, keď videli ten čudný sprievod, a nikde už nedali tulákovi kúsok chleba. A tak bol dedko deň po dni menší a scvrknutejší, len jeho oči boli modrejšie a modrejšie, akoby sa pozerali z neba.
Kedykoľvek dedko usadol, všetci si sadli dokola a jedli a jemu nepodali. Načo ho ešte živiť, mysleli si, už dávno mal zomrieť a nechať sa pochovať. Ale starý tulák neumieral, hoci bol už skoro priehľadný. A v noci, keď spal, svietili dookola tisíce zlých očí rudými a zelenými ohníčkami.
Raz v noci išiel dedko spať na stoh slamy na šírom poli. Naokolo sedia tisíce ľudí a strážia. Kone pri vozoch hrabú kopytami, automobily hrčia, ľudia sa ani nehýbu a škrípu na seba zubami. Tu sa dohodli mocnejší z tých, čo šli za pokladom, že tej noci dedka zabijú a rozrežú na kúsky; každý z nich vezme kúsok jeho tela a niekde ho pochová, aby potom na tom mieste našiel poklad. I vzali nože a išli na dedka.
V tú chvíľu zletel z hviezdnatého neba ohnivý anjel a dal dedkovi smrteľný bozk. Stoh slamy vzplanul až do neba vysokým plameňom a strašne ožiaril tisíce tvárí, bledých zdesením a lakomstvom. Kým sa všetci spamätali, stoh celkom zhorel a zo spáleniska vyrazil obrovský stĺp popola a vletel všetkým ľuďom naokolo do očí. Bol to popol z mŕtveho dedka.
Strašne pálili oči, do ktorých padol len prášok toho popola, a boli nadlho oslepené. Ale bolesť pomaly prestala a oslepnutie sa vyplavilo slzami, a vtedy zmizli tým ľuďom rudé a zelené ohníčky z očí a oni sa rozhliadali s úžasom. Videli naraz chtivosť a zištnosť, ktorá ich hnala za pokladom, a všetci sa zahanbili tak, že by sa do zeme prepadnúť chceli. A tu videl jeden druhému na očiach, že sa hanbí a že by chcel napraviť svoj život; jeden hľadel druhému až do srdca, kde sa prebúdzala ľútosť a miernosť; naraz prestali vidieť v sebe nepriateľov a videli v sebe ľudí. To bolo pre nich niečo také nové, že razom pochopili, že ich oči sú teraz očarované popolom z nemého dedka. Videli naraz krásne hviezdy na nebi, nádhernejšie ako všetko zlato, a videli dobré stránky v dušiach ľudí, a čo videli zlého, to v nich budilo len ľútosť a žiadnu zášť. Tak naozaj našli najväčší poklad tam, kde bol dedko tulák pochovaný, vo vlastných očiach a ich dobrom pohľade.
Od tých čias sa všetci dávno rozišli po svete, ale stále ešte majú láskavé a očarované oči, ktorými dokážu objaviť všetko, čo je krásneho a dobrého v živote. Niekedy stretnete takého človeka, a len sa na vás pozrie, hneď vám je, akoby vám povedal niečo veľmi pekné. Veď tuto v Prahe je jeden strážnik, a ten bol vtedy detektívom a išiel tiež za tým pokladom; ale pretože mu skočil do očí popol nemého dedka, má teraz očarované oči. Stojí na svojom mieste a pozerá sa, ako chodia ľudia okolo; v každom vidí nejakú dobrú a svätú iskričku, hoci udusenú a zabudnutú. Okolo neho chodia električky a automobily, ľudia sa ponáhľajú za pokladmi a každodennými starosťami, a nikto nemyslí na to, či je okolo nich niečo dobré alebo pekné. Ale ten strážnik sa pozerá a vidí, čo je v ľuďoch skryté; a ten by vám tiež dosvedčil, že rozprávky naozaj sú, a že sú medzi nami a v nás samých.