Vozka

Ak sa zadívate z Keprníka alebo od Vřesové studánky na neďaleké skaliská, uvidíte tam balvany čudných obrysov, pripomínajúce skamenený záprah aj s kočišom. Tej skale sa hovorí Vozka a rozpráva sa o nej táto povesť.
Zima bývala v Jeseníkoch krutá. Snehu sa v tých horských polohách vždy nametalo habadej, nejedenkrát až nad okienka dreveníc, ba až po strechu, a mráz štípal, až kmene starých stromov pukali a konáre praskali, ako keď strieľa. Najhoršie bývalo na severnom svahu hôr, tam sa zima držala najdlhšie a jar prichádzala najneskôr. Preto sa ľudia v dedinách a na samotách starali už koncom leta, aby mali na dlhý zimný čas dostatočnú zásobu paliva a potravy. Keď sa nečas pretiahol a snehy nechceli ustúpiť z hôr, zakúsili hlad a pred jarou už, ako sa hovorí, kôrky jedným zubom jedávali.
Ak v tých končinách zima ľudí vždy sužovala, tak tohto roku bola mimoriadne tuhá. Také mrazy a aby sneh tak dlho ležal na horách, nikto ani z najstarších obyvateľov nepamätal. Na južnej strane hôr bolo predsa len lepšie, ale čo ľudia za hrebeňom, tam musia byť ešte zapadnutí snehom!
„Tí iste sušia jazyk, kým my sa máme ako v bavlnke,“ spomínali na nich dedinčania z osady, schúlenej pod južným svahom Jeseníkov ako v náručí.
A rozhodli sa, že susedom v núdzi pomôžu.
Sami mali málo, ale dohodli sa, že im pošlú aspoň zemiaky, ktoré vydržali v jamách do predjaria.
„Zemiaky nedajú zomrieť od hladu, to je známa vec, ale lepší by bol chlieb,“ uvažovali najstarší z dedinčanov.
Museli mu dať za pravdu. A tak vymietli krídelkami do prachu špajzy a díže, slamienky a putne a pozbierali predsa len dosť múky, aby z nej mohli upiecť chlieb. Ej veru, je tomu tak, ako sa hovorí: dobrí susedia ..... poloviečný blahobyt!
Jeden forman mal chlieb zaviezť cez hory hladujúcim susedom. Pravda, ten človek nestál za borovú šišku, ba ani aby ho do flinty nabil, ale čo robiť, keď sa nikto iný na tú nebezpečnú jazdu neprihlásil? A tak len čo trochu snehu zišlo, naložili čerstvo upečené bochníky chleba na voz a vypravili ho na cestu. Vozka práskol do koní a vyrazil proti zasneženým horám, len oblak chlebovej vône po ňom zostal, ktorý sa ťahal za povozom.
Predjarný deň bol vlhký a studený, a ku všetkému sa zdvihol vietor. Voz sa len pomaly pohyboval po kamenistej ceste vpred, hoci záprah zaberal zo všetkých síl. Zem bola rozmočená a kone na nej kĺzali, pod hrebeňom už nemohli z miesta. Vozová cesta tam viedla popri strmej skale a na druhej strane sa černela krkolomná strž, z ktorej doliehalo hučanie dravej bystriny a strhaného snehu. Kočiš sa obával, že sa oneskorí a na spiatočnej ceste zatmie, preto surovo šľahal do koní a rozzúrený im nadával. Avšak nič platné, unavené kone nezabrali.
„Aspoň keby bola otep chrastia na podloženie kolesa!“ uľavil si vozka, ale márne sa obzeral, všade len holá skala, ako naschvál nikde ani kríček či aspoň kúsok uvoľneného kameňa!
„Ďas aby to zobral!“ zaklial vozka, keď videl, že nie je pomoci.
„Nevieš si rady?“ ozvalo sa v tú chvíľu z priekopy a na cestu vyskočil čert.
„Veď vezieš bochníky, podlož ich pod kolesá, po tých zaručene vyjdeš!“
Vozka sa zarazil: mať spolky s čertom sa mu naozaj nepáčilo. Ale keď povoz opäť zišiel nižšie, pretože kone nemohli jeho ťarchu udržať, už sa nerozmýšľal, zhodil niekoľko bochníkov chleba z voza na cestu a podložil ich pod kolesá. Potom vykríkol na kone, švihol bičom a kone naozaj zabrali. Vozka v behu zhadzoval z povozu ďalšie a ďalšie bochníky a kládol ich pod kolesá a voz po nich išiel lepšie ako po dláždenej ceste.
Vtom zrazu zahrmelo, zahrmelo druhýkrát a strhla sa strašná búrka. Celý kraj bol zrazu zahalený do tmy, ktorú križovali červené blesky. Prúdy dažďa bili do zeme, sneh sa sypal zo svahov a skaly dookola stenali pod náporom víchrice. Skutočné dopustenie, aké azda v tom kraji ešte nikto nezažil!
Ako rýchlo sa búrka strhla, tak rýchlo aj pominula. Tma sa rozriedila, cez závoj mrakov a hmiel presvitlo slnko. Na svahu hory, tam, kde stál povoz so záprahom, bolo vidieť nové skalisko. Malo podobu naloženého povozu so zapriahnutými koňmi a s vozkom na kozlíku .....