Lieskový oriešok

Istý otec mal troch synov. O dvoch starších bol presvedčený, že budú takí rozumní ako on, ale Janka považoval za úplného hlupáka. Podľa svojho presvedčenia aj so synmi zaobchádzal. Starších poúčal a vodil na muziku, pekné šaty im kúpil, peniaze na výdavky dával, našiel im nevesty a dobre ich oženil. Mladšieho odsťahoval do chlieva a vôbec sa oň nestaral, lebo vraj hlupákovi nepomôže ani najväčšie zhromaždenie múdrych, nieto ešte otec, ktorý sa musí starať o dom i o pole, o ľudí i o dobytok, ba aj o pánov, aby boli spokojní s predpísaným desiatkom a robotou.
Žil teda Janko iba v maštaliach a na poliach a vedel veľa o dobytku a úrode, ale ľudí veľmi nepoznal. Nebol ani zlý, ani hlúpy, ba mal lepšie srdce než jeho bratia. Mal rád zvieratá i pole, a zvieratá potom milovali jeho. Keď šiel poľom, obilie sa pred ním radostne vlnilo a rosa na tráve sa zatrblietala silnejšie, keď sa on priblížil. I robil a robil a na nič si nesťažoval, veď ani nevedel, ako žijú jeho bratia a čo dobré majú.
Stalo sa raz o žatve, že vrchnosť potrebovala nádenníka, ktorý by celý deň nerobil nič iné, iba čerpal vodu na napájanie dobytka. Pán gróf mal síce iba šesť koní, ale veľa kráv, volov a býkov. Potok popri zámku netiekol, tak vodili dobytok k veľkému napájadlu uprostred dvora. A práve tam sa mala voda čerpať. Nikto tú prácu nechcel robiť dlhšie, než musel, v čase žatvy potom robotníci odišli na pole a vrchnosť najímala nádenníka.
Povedal otec synovi:
„Na zámku potrebujú nádenníka. Dobre ti zaplatia – nechcel by si tam ísť?“
„Prečo nie?“ povedal Janko. „Keď mi dovolíte. Veď je jedno, kde robím, či doma, alebo na zámku.“
Zaviedol otec syna na zámok a Janko od rána do večera čerpal vodu do veľkého napájadla, ba aj v noci musel robiť. Trikrát denne prihnali pastieri veľké stáda kráv a volov a zvieratá vodu vypili a Janko musel čerpať znova. Nebola to práca ľahká ani veselá, veľmi často prišiel otylý správca a vynadával, raz mu dokonca birič pohrozil karabáčom. Chlapec však mlčal a nesťažoval sa. Sporil a tešil sa, čo si za tie peniaze kúpi. A aj na muziku myslel. Rozprávalo sa o nej a mladí i starí sa na ňu tešili. Janko ešte nikdy nebol na tancovačke, a tak si všetko predstavoval veľmi pekné.
Raz prišiel Janko k napájadlu a vidí, že sa uvoľnil kameň, vypadol a pricvikol žabe nohu. Žaba sa namáhala vyslobodiť, ale nešlo to, kameň bol príliš veľký.
„Úbožiačik,“ poľutoval ju Janko, „počkaj, pomôžem ti.“ A zodvihol ten kameň, umyl žabu v čistej vode a pustil ju na slobodu. Ale ona neodskákala, ale zostala sedieť na kamennom obrubení.
„Si dobrý chlapec, Janko,“ prehovorila, „a pomáhaš aj zvieratám. Smutne však žiješ. Dám ti niečo, čo ti pomôže aspoň k veselosti.“
A hneď vypľula malý lieskový oriešok. Janko ho vzal a prezeral si ho. Nebolo na ňom nič zvláštne, čo by mohlo človeka rozveseliť, ale chlapec vedel, že žaba nemôže dať nič veľké, a nechcel dar odmietnuť, tak ho vzal a poďakoval za neho.
„Nestrať ho,“ radila žaba, „lebo to nie je obyčajný orech. Kto ho má, môže všetkému rozkázať: Nech to tak ide stále! a ono to tak pôjde stále a tak dlho, kým nepovieš, že je toho dosť.“
Janko poďakoval, ale veľmi tomu neveril. Dal oriešok do vrecka a tam ho nosil vo všedný deň i vo sviatok.
I bolo po žatve a starí i mladí, robotníci, úradníctvo i páni zo zámku prišli na dožinky. Janko nikdy nebol na muzike a veľmi si želal odskočiť tam aspoň na chvíľku. Ale musel čerpať vodu, aby mal dobytok večer čo piť. Činil sa, potom sa umyl a bežal ku krčme. Všetci boli vyobliekaní, najviac však panstvo a úradníci.
Janko nemohol odtrhnúť oči od všetkých a celkom zabudol, že on nemá nič iné než práve hrubé nohavice a košeľu, rovnaké pre deň i pre sviatok. Najlepšie zo všetkého sa mu páčili muzikanti a hudba k tancu, veselá a rozpustilá. Bol by vydržal pozerať a počúvať až do rána.
Vtom si však spomenul, že má oriešok od žaby. Vzal ho do ruky a povedal:
„Nech to tak ide stále.“
A naozaj, išlo to tak stále a bez prerušenia, hodinku, dve, až do rána. Muzikanti hrali a neprestávali, tanečníci zostali v kole a tancovali bez prerušenia, speváci spievali a diváci sa tešili. K ránu si Janko povedal, že už je toho divadla dosť, a muzikanti v tej chvíli prestali a s nimi aj na smrť unavení tanečníci. Ale tí ľudia neboli spokojní ako Janko, začali sa strkať a hádať a všetci hrozili muzikantom.
Tancoval tam medzi nimi aj tučný pán správca, ktorý tak často karhal Janka v práci. Bol veľmi mocný pán. Teraz sa cítil veľmi pohanený. Zdalo sa mu, že to všetko zavinili muzikanti, a tak rozkázal, aby ich birič odviedol, vraj im musí rozbiť chrbty za zlý žart.
Janko šiel za hlúčikom muzikantov, ktorí všetci nariekali a nadarmo prosili. Umienil si, že im nejako pomôže. Ale už ho zbadal zlý správca a rozkričal sa naň:
„Lenivec, kto načerpá vodu do napájadla? Hybaj do roboty!“ I musel Janko do roboty a muzikantom pomôcť nemohol. Počul však od studne, ako strašne kričia pod karabáčom, a bolo mu ich veľmi ľúto. Poznal, že viackrát v krčme nesmie žiadať, aby sa tancovalo až do rána bez prerušenia, lebo to ľudí mrzí a sú z toho veľké nepríjemnosti – všetok hnev sa potom vylieva na muzikantov, ktorí za nič nemôžu. Umienil si však, že pyšného správcu poučí, aké to je, keď sa niekomu ublíži.
Čoskoro sa mu naskytla príležitosť. Namiesto dažďov prišli po žatve horúčavy, aké nepamätali ani najstarší ľudia. Janko prosil vrchnosť, aby mu dali pomocníka, lebo dobytok má neustále strašný smäd a jediný človek nestačí čerpať.
„Ty lenivá koža!“ kričal naň zlý správca. „Po tancovačkách by si chodil, ale robiť nie? Hybaj!“
„Voda v studni klesla, reťaz nestačila,“ povedal Janko, „práve dnes tam kováč pripojil dlhšiu. Ani on, silák, by teraz naplnený okov nevytiahol. Ak mi neveríte, pošlite so mnou drába, nech sa presvedčí.“
„Uvidíme,“ povedal správca. „Ale drába neposlem, sám sa pôjdem pozrieť. Beda, ak luháš!“
Janko si spomenul na nevinných muzikantov a na tú nespravodlivú exekúciu a šiel za správcom k napájadlu. Okov bol spustený, ale vody v ňom nebolo. Správca nedbal na Jankovo upozornenie, točil a točil a volal:
„Pristihol som ťa pri lži, pôjdeš na lavicu!“
Janko vzal oriešok a povedal:
„Nech to tak ide stále!“ A správca nemohol odísť od studne, ale musel točiť kolesom, či sa mu to páčilo, alebo nie. Niekedy nabral trochu vody, niekedy nie, ale kedykoľvek ťahal okov hore, volal:
„Pristihol som ťa pri lži, pôjdeš na lavicu!“
Stranou stál Janko a smial sa, až sa za brucho chytal.
Prichádzalo k napájadlu veľa paholkov a drábov a všetci videli a počuli to isté. Niektorí hneď od strachu ušli, iní sa smiali, ale všetkým bolo veľmi čudné, na akú robotu sa pán správca vrhol s takou chuťou, až sa tak hrubo spotil.
Nakoniec zavolali k správcovi urodzeného pána a pani. Ale aj im do očí kričal správca:
„Pristihol som ťa pri lži, pôjdeš na lavicu!“ Oni sa tomu veľmi čudovali i smiali.
Videl Janko, že pán správca od únavy už-už padá, domnieval sa, že mu dal dosť za vyučenú, a tak si prial, aby mu správca uhol. Avšak len čo ten spotený tučniak nabral dych, zakričal na Janka, ktorý čerpal vodu do napájadla:
„Ty si všetko zavinil, teraz to viem. A pôjdeš na lavicu.“
Prišli drábi a paholci a odviedli Janka na exekúciu. Pán gróf s tým súhlasil, lebo to nejde, vrchnosť urážať a zosmiešňovať, o chvíľu by žiaden sedliak neprišiel na robotu a skopčáci by lúskali škorce.
Chlapec sa nebránil, len ho mrzelo, že tá robota ešte pánovi správcovi nestačila, aby sa polepšil. Cestou na lavicu uvažoval, čo by ešte mal urobiť. Nič ho nenapadlo. Tak sa tam položil a čakal na exekúciu.
„Vyber najlepší karabáč,“ rozkazoval správca biričovi, „chcem tomuto paholkovi napraviť hlavu a vštepiť úctu k vrchnosti.“
Janko vidí, ako birič vyberá karabáče a každý skúša iba tak vo vzduchu, či je pružný. I hovorí Janko:
„Nech to tak ide stále!“ A birič stojí a trepe karabáčom naprázdno, ale biť nezačína.
„Daj sa do toho!“ rozkazuje správca.
Birič akoby nepočul.
„Darebák,“ kričí správca, „ty si sa s Jankom dohovoril! Chopte sa ho a na lavicu s ním!“ Vtedy sa Janko ozval:
„Nehnevajte sa naň, nedohováral sa so mnou a za nič nemôže. Aj keby bil do mňa, nič mi neurobí. Mám nad sebou strechu.“
Rozhodol sa pán správca, že veci príde na kĺb sám, a rozkázal, aby Janka oslobodili. Potom si ľahol na lavicu a vložili mu na krk i na nohy jarmo. „Skús to,“ povedal inému biričovi, „ja žiadnu strechu nevidím.“
Druhý birič vzal karabáč, rozmáchol sa a už dopadali rany na chrbát a zadok pána správcu. „Nech to tak ide stále,“ povedal si Janko. A birič naozaj bil a bil a nedbal na hrozby, rev ani výhrážky pána správcu. A ľudia sa zbiehali zo všetkých strán a miest a hľadeli na exekúciu a vraveli si, že je to správne. Janko využil zhon a zmizol.
Nečakal doma, kým si pre neho zase prídu. Vedel už, čo má v tom malom lieskovom oriešku od žaby, a prestal sa báť ľudí i sveta. Tak odišiel a prežil veľa veselých príhod, nasporil si peňazí a dobre sa oženil a mal veľa synov. Veď aj všetkých rozumne vychoval. Oriešok od žaby nikdy nezahodil ani nestratil. Keď ho už nepotreboval pre seba, zahrabal ho do zeme a on vyklíčil a vyrástol na statný ker. Každý syn potom dostal od otca namiesto bohatstva dobrú výchovu a lieskový oriešok. A bolo to iste dobré, lebo synovia svojho otca velebili a mali ho vo veľkej úcte až do jeho pokojnej smrti, a ešte aj potom naňho s vďakou spomínali.