Trpaslíček Suny

Všetko to začalo úplne nevinne, bez toho, aby niekto tušil, akú spúšť môže narobiť celkom obyčajné záhradné svietidlo, ale poďme s touto rozprávkou začať pekne od začiatku.

Bola raz jedna babička, ktorá dostala na narodeniny malého trpaslíčka, ktorého si hneď pomenovala menom Suny. Veľmi sa jej páčil, a tak si ho s radosťou postavila medzi kvietky, kde jej takto skrášľoval celú záhradku.

Slniečko naňho veselo svietilo a to bolo, pánečku, niečo pre trpaslíčka. Nechal sa šteklit slnečnými lúčmi, ktoré ho poriadne ožiarili a dostatočne nabili jeho solárnu batériu, aby mohol večer za tmy pekne svietiť a striedať tie najpestrejšie farbičky.
Len čo sa večer slniečko zvalilo za hory a uložilo sa na nočný spánok, trpaslíčkovi sa rozsvietila jeho lucernička, ktorú držal pevne v ruke, a pritom sa šibalsky uškŕňal. Žltá striedala modrú, červená zelenú a fialová zase ružovú a všetky tie farebné odtiene svetielkovali na všetky strany a žiarili do diaľky.

Každý deň sa chodila babička na svoj pekný darček pozerať a spolu s ňou aj malý vnúčik Dominiček, ktorý z trpaslíčka nemohol spustiť oči, tak veľmi sa mu páčil. Zaujato ho sledoval a obdivoval na ňom všetky tie pekne žiariace farbičky.

Len čo však v noci vyšiel mesiačik, začali sa vonku diať čudné veci, len čo je pravda.

Jasný mesiačik na trpaslíčka najprv zamrkal, uprene sa mu zahľadel do očí, zamával mu a potom ho pomocou svojej sily svitu očaroval a dovolil mu na chviľočku ožiť. Potešený Suny hneď radostne vyskočil zo záhradky. Svoju lucerničku si odložil do trávy a za jasného mesačného svitu začal nadšene pobehovať po celej záhrade ako splašený. Veselo panáčkoval, šaškoval a skackal a od samej radosti nevedel, kam by skôr vletel.

„Hurá, ožil som! Aspoň si môžem na chvíľu oddýchnuť od držania lucerničky a zaskotačiť si, jupí!“

Tešil sa trpaslíček a od samej rozpustilosti sa začal správať ako utrhnutý z reťaze a nevedel, čo skôr narobiť. Divoko rozhadzoval všetky pozhrabané kôpky sena, šklbal rozkvitnuté kvietky, prevracal kvetináče, skákal do záhradného jazierka, váľal sa v záhonoch, šplhal po stromoch a preskakoval plot. Nakúkal do všetkých nezamknutých dverí aj vrátok a ako splašený začal behať po dvore. Zobudil všetky husi, kačičky, sliepočky aj kohúta. Králičkom, morčiatkam aj prasiatkam pootváral ich zastrčené vrátka a to potom nastala na dvore poriadna mela! Celý dvor tak odrazu ožil a všetky zvieratká sa rozutekali do všetkých kútov a potom hurá z dvora do záhrady, hop cez plot a tradá odtiaľ preč! Všetky psíky z okolia sa dali do hlasného štekotu. Prasiatka chrochtali, husi gágali, kohúty kikiríkali a králičky sa zabehli až k lesu a trpaslíček Suny, ako inak, než čo najrýchlejšie za nimi!

Mesiačik sa len šalamúnsky usmieval, lebo bol rád, že je konečne aj v noci vonku takto živo a je koho pozorovať. Bol práve v splne a o to jasnejšie na oblohe svietil.

Náhle sa zo spánku prebudila aj babička, ktorú žiara mesiaca vytiahla z postele von. Hneď sa išla pozrieť na svojho trpaslíčka, ale čo to? Suny nikde nebol a namiesto neho našla opodiaľ len tú odhodenú lucerničku, ktorá však vôbec nesvietila.

Len čo započula všetky tie hlasy zvieratiek a vystrašené sliepočie kvokanie, hneď si pomyslela:
„Na dvore je určite z lesa líška.“

Vo svojej nočnej košieľke vbehla preto čo najrýchlejšie na dvor, no tam bolo takmer prázdno. Okrem dvoch sliepok a kohúta bol dvor ako vymetený.

„Jemináčik, čo sa tu len stalo, veď sú všetky vrátka dokorán? Dvor prázdny, nikde nikto, to na vyčíňanie líšky teda rozhodne nevyzerá,“ pomyslela si babička a len márne tápala, kto taký rozruch spôsobil.

„Že by zlodej?“ uvažovala, keď si vtom všimla aj to rozhádzané seno z kôpok, poprevracané kvetináče s muškátmi i povaľované a zničené všetky tie záhonky kvetín aj zeleniny.

„Preboha, taká pohroma!“ vykríkla zdesene, lebo mala pocit, akoby tej istej noci vonku vyčíňalo nejaké veľké strašidlo. Dostala preto strach, a tak pospiechala domov, kde si hneď zaľahla do svojej postele a snažila sa zaspať a už na nič nemyslieť.

Len čo sa ráno zobudila, hneď sa išla z okna pozrieť na trpaslíka. Suny však stál na svojom obvyklom mieste, akoby sa nič nestalo. V ruke držal lucerničku, milo sa usmieval a ani sa nepohol.

„No to som teda blázon? Čoby sa mi to všetko v noci len snívalo?“ pomyslela si babička, no ako sa čoskoro sama presvedčila, žiadny obyčajný sen to teda rozhodne nebol. Jej miláčikovia z dvora sa rozutekali bohvie kam a domov sa už viackrát nevrátili. Babičke tak ostal iba kohút a dve sliepočky, no aj o ne veľmi skoro prišla.

Trpaslíček Suny totiž takto vyčíňal vždy v noci za splnu, ale k ránu opäť poslušne stál na svojom mieste. Pri svite mesiaca sa však vždy poriadne vyšantil, len čo je pravda! Vyvádzal jednu lotrovinu za druhou a narobil kadejakú spúšť, proti čomu bola babička úplne bezradná.

Raz v noci dokonca naschvál otvoril líške z lesa bránku a len zlomyseľne sa smial tomu, ako si odnáša kohútika aj sliepočky do lesa do svojej nory ako nejaká zlodejka.

„Tak to teda nie! Už žiadne zvieratká na dvore nikdy nechcem!“ vyhlásila rozhnevaná babička a ako povedala, tak aj urobila. Zaobstarala si namiesto všetkých obyvateľov dvorčeka dve pekné mačičky a bolo. S trpaslíčkom sa veľmi skoro skamarátili a odvtedy Sunyho vždy v noci usmerňovali a držali pekne na uzde.

Čoskoro potom sa už babička na toho začarovaného trpaslíčka úplne prestala hnevať a každú jeho lotrovinu mu vždy rada odpustila. Dokonca sa s ním všade chválila, lebo zistila, že takého podivuhodného trpaslíčka nemá naozaj nikto.

Veď mnohým z vás iste zdobí záhradku podobný trpaslík tiež, alebo aspoň nejaké iné záhradné svietidlo, no len máloktorému pri splne takto nevyvádza, preto sa aj len vďaka tomu dostal trpaslíček Suny až do rozprávky.

Dnes je už tento výnimočný trpaslíček starý, dažďom oprskaný a slnkom vyblednutý. Svoje výčiny však vyvádza pri každom splne a vždy od večera do rána hrá všetkými farbami ešte dodnes.

Malý Dominiček si trpaslíčka Sunyho priam zamiloval. Len čo príde k babičke, hneď chce o ňom rozprávať, a tak babička rozpráva jednu veselú príhodu za druhou a večer, keď už Dominičkovi padajú viečka od únavy, mu zaspieva nasledujúcu uspávanku na notu piesne Letěla bělounká holubička, … a kým dospieva, je už Dominiček vždy v tvrdom spánku a potom už sladko sníva až do samého rána. Tak dobrú noc, Dominičku, dobrú noc, deti!