O ďatlovi Klofišovi

Už ste určite videli veľkého čierneho vtáka s červenou čiapočkou a ostrým žltým zobákom. Ak nie v lese, tak aspoň v knižke. A ešte jedna nápoveda: jeho bračekom je strakoš. Kto je to? Jasné, je to ďateľ. Tiež určite viete, že ďateľ kľuje diery do stromov a hľadá pod kôrou húsenice a škodlivý hmyz, a tak stromy lieči. Náš dnešný príbeh bude práve o ďatlovi. Tento ďateľ, budeme mu hovoriť napríklad Klofiš, bol mladý a večne nespokojný. Ako tak pracoval v lese a liečil stromy, stále frflal: „To je nuda, prečo musím stále liečiť stromy? Prečo nemôžem robiť niečo iné? Taký orol - ten si len pláva po oblohe a pozerá sa, čo sa dole deje! To by bola zábava. To by som chcel robiť. Alebo bocian - chytať ryby a žaby! Alebo had! Celý deň leží a striehne! To by bola paráda! Kdeže len stále kľuť do stromov, pche!“ Pritom mu liečenie stromov náramne išlo, všetky stromy v lese si ho pochvaľovali. A tak sa jedného dňa Klofiš rozhodol, že už doktorom stromov nebude, pretože ho to už nebaví, a pôjde robiť niečo iné, a vyrazil do mesta nájsť si inú prácu. V meste sa dialo vecí! Mladý ďateľ si div nevykrútil hlavu, ako sa obzeral. Tento varil, tamten roznášal poštu, ďalší jazdil s autom. Klofiš sa obzeral po práci, ktorú by mohol robiť, pretože určite uznáte, že riadenie auta nie je práca pre ďatľa. A ako tak chodil, zrazu započuje z jedného okna muziku a bum, rum, bum ta bum, rany ako hrom. Ďateľ vyskočil na okno a čo nevidel: vnútri sedelo množstvo ľudí a hrali na husle, trúbku, pozaunu, klavír, a tiež jeden na bubon. Zakaždým doň udrel veľkou paličkou. Bola to filharmónia. Klofiš sa zaradoval: To je ono, budem bubeníkom! A hneď sa nechal zamestnať. Kapelník mu vysvetlil, čo má robiť: „Budeš dávať pozor a vždy, keď na teba mávnem rukou, tak zabubnuješ!“ Klofiš prikývol: „To je hračka.“ Pripravil sa a čakal. Máv! Ďateľ rýchlo zabubnoval. Ozvala sa strašná rana a Klofiš bol razom v bubne! Ostrým zobákom totiž bubon prepichol. „Ty ničiteľ! Máš padáka!“ skríkol kapelník a ďatľa vyhodil. Klofiš chodil smutne po meste a rozmýšľal, čo ďalej. Z úvah ho po chvíli vyrušil nepríjemný zvuk, asi takýto: Vrrrrr-dzzzz-vrum!. „To sa musím pozrieť, čo to je,“ povedal si ďateľ. Uvidel zubára, ako vŕta zubný kaz malému chlapcovi, ktorý si nečistil zuby a jedol veľa sladkého!!! „Á, to je práca pre mňa! Kazy na stromoch predsa liečiť viem, na zuboch to musí byť to isté! Budem robiť zubára! A už tu mal prvého pacienta. Klofiš sa mu pozrel na zuby a keď zubný kaz našiel, hneď sa pustil do diela. Starostlivo zameral cieľ...... a..... klof! „Jaj, jaj, jaj!!!“ zaúpel Klofiš a vyrovnával si pokrivený zobák. Zub bol oveľa tvrdší, než si myslel. Rýchlo mu došlo, že on so svojím zobákom nemôže robiť zubára. Nebudem to ďalej naťahovať. Mladý ďateľ sa z týchto dvoch skúseností poučil a vrátil sa do lesa robiť to, čo vedel najlepšie: liečiť stromy. To bola jeho práca. Už si na ňu nesťažoval. Vzal si totiž poučenie. Viete aké? Že Pán Boh stvoril človeka aj zvieratká tak, že každému ide niečo iné. Každý dostal iné obdarovanie. Ďateľ vie liečiť stromy, bobor zase stavať hrádze, kôň rýchlo behať. Niekto vie pekne spievať, niekomu ide matematika, iný je dobrý v telocvičnici a niekto zase v prírodopise. Ak niekto vie niečo lepšie ako my, nie je dôvod mu to závidieť, a ak niekomu niečo nejde, nie je dôvod sa mu za to posmievať, pretože mu určite ide zase niečo iné