Ako jeden vďaka hrášku k šťastiu prišiel

Bol raz jeden chlapec a ten našiel zrnko hrášku a plesal nad tým od samej radosti: „Ty si určite jeden z tých, ktorých pobozkalo šťastie,“ múdroval: „odteraz už nebudeš mať nikdy núdzu. Ten hrášok zasadíš a o rok budeš mať hrášku celý hrniec, o dva roky ho bude celé vedro, o tri roky tých veder bude sto, o štyri roky tisíc a tak to pôjde stále ďalej.“ A ako tak múdroval, napadlo mu, že vlastne nemá nič, do čoho by ten hrášok dal. „Mal by som zájsť včas ku kráľovi,“ povedal si: „a požičať si od neho aspoň tisíc vriec.“

Kráľovi sa jeho žiadosť videla čudná, a tak sa spýtal: „Načo vlastne potrebuješ toľko vriec?“ „Predsa na môj hrach,“ odvetil mládenec. „Nemám práve toľko vriec po ruke. Vieš čo? Počkaj tu do zajtra,“ povedal kráľ. Mal totiž krásnu dcéru, ktorú by rád vydal za nejakého bohatého mladíka, a tento sa mu zapáčil. „Keď má toľko hrachu, koľko len musí mať toho ostatného,“ povedal si. A pretože chcel toho chlapca vyskúšať, či je naozaj bohatý, dal mu urobiť lôžko zo slamy. Slama totiž šuští, keď sa na nej človek, ktorý na takéto spanie nie je zvyknutý, prehadzuje sem a zase tam. Za dvere postavil na stráž niekoľko slúžok, aby počúvali a potom mu povedali, čo počuli.

Chlapec sa uložil na spánok, ale ako sa tak zavrtel, vypadol mu jeho drahocenný hrášok. Ježišmária! Srdce sa mu z toho div nezastavilo a začal zbesilo prehrabávať slamu, aby hrášok zase našiel. To bolo vzdychanie, to bolo šuštanie! Slúžky na nič nečakali a bežali ku kráľovi, aby mu priniesli vytúženú správu. Ten bol veľmi rád a hneď za svitania bežal za chlapcom a správal sa k nemu priateľsky a lichotivo a nakoniec mu ponúkol, že ak proti tomu nič nemá, dá mu svoju dcéru za ženu, lebo dobre vidí, že je veľmi bohatý pán. „Proti tomu nemám celkom nič,“ povedal chlapec a pomyslel si: „Princeznú, ktorá je k tomu ešte taká krásna, tú človeku nenúkajú každý deň.“ A ešte toho dňa slávili svadbu a bolo na nej spokojnosti a veselosti až do svitania.

Na druhý deň dal kráľ zapriahnuť a povedal: „Dobre, teraz by som rád videl tvoj zámok, milý zať, ideme tam.“ Tak musel chlapec so svojou ženou, krásnou princeznou, a starým kráľom nasadnúť do koča a ukázať, kam majú ísť. Mávol rukou jedným smerom, bez toho, aby sám vedel, kam ich to zavedie. Nebolo mu do spevu ani do skoku a premýšľal, čo bude robiť ďalej. Keď prišli do lesa, vystúpil z koča, akoby si potreboval len vydýchnuť, ale v skutočnosti mal zajačie úmysly.

A keď sa radil s Vaňkom, ako to urobiť, aby ho nenašli, zastúpil mu cestu sám diabol a oslovil ho. Prečo je taký blázon a chce princeznú nechať v štichu? „Čo si mám počať?“ odpovedal chlapec: „Kráľ, jej otec, chce ísť na môj zámok a ja žiadny nemám!“ Tu diabol povedal: „Jeden zámok so zariadením a deviatimi tučnými svinkami v chlieve by som tu mal. Dostaneš ho pod jedinou podmienkou. O sedem rokov mi odpovieš na deväť otázok, a ak mi jednu jedinú odpoveď zostaneš dlžný, prepadneš peklu.“ Mládenec sa dlho nerozmýšľal a diablovi prikývol. Ten ho zaviedol na neďalekú čistinu, ukázal mu v diaľke nejaký zámok a povedal: „Choď tam, je tvoj.“ Chlapec sa ponáhľal späť ku koču. Kráľ aj princezná už boli netrpezliví, a tak, keď konečne dorazili k zámku, bol kráľ nadšený. Zámok to bol, ako sa patrí, bolo tam všetko, čo si len človek môže priať. O niekoľko dní kráľ odišiel domov a nechal mladý pár pre seba a oni teraz žili šťastne a spokojne.

A bežal čas, ako to býva jeho zvykom, neúprosne a bez ustania.

Pomaly sa končil siedmy rok a mládencovi začalo byť úzko z tých deviatich otázok. Keď tak raz zase ponorený do smutných myšlienok blúdil lesom, stretol akéhosi starca, ktorý sa ho spýtal, čo mu chýba. A on mu povedal o svojom trápení. Tu starec povedal: „Nerob si starosti, na každú otázku ti príde správna myšlienka, takže nezostaneš dlžný žiadnu odpoveď.“

A bol tu deň, keď prišiel diabol a začal sa pýtať: „Čo je to? Je to jedno a je to jednému drahé?“ A mládenec odvetil: „Dobrá studňa na dvore je gazdovi veľmi drahá.“ Diabol bol s odpoveďou spokojný a pýtal sa ďalej: „Čo je to? Je to dvoje a jeden to ťažko postráda?“ „Kto má dve zdravé oči, tomu je svet aj nebo otvorené, kto ich stratí, tomu je oboje zatvorené.“ Diabol sa nad tou trefnou odpoveďou rozhneval, ale pýtal sa ďalej: „Čo je to? Je to troje a jeden to dobre upotrebí?“ „Keď má človek trojhrotú vidlicu, môže ňou dobre jesť aj robiť seno.“ Aj táto odpoveď bola správna, v čertovi sa pomaly varil hnev a pýtal sa ďalej: „Čo je to? Je to štvoro a jednému veľmi užitočné?“ „Keď má človek na voze štyri silné kolesá a k tomu štyri dobré kone, dôjde ďaleko.“ „Čo je to? Je toho päť a jednému sa to hodí?“ pýtal sa čert nahnevane. „Keď má človek päť silných volov, môže naložiť veľký náklad. Lebo keď niektorý z tých štyroch padne, môže zapriahnuť piateho.“ „Čo je to? Je to šesť a jedného to urobí spokojným? No, rýchlo odpovedz!“ „Keď má človek šesť jutár pôdy, má pekný príjem, nemusí chodiť žobrať.“ „Čo je to? Je toho sedem a jeden z toho má radosť?“ „Keď má človek sedem poctivých synov, zvládne všetku prácu a môže sa potom radovať!“ „Čo je to? Je toho osem a jednému je toho dosť do počtu.“ „Osem dievčat je jednému dosť.“ Diabol bol celý zúrivý z toho, že mu chlapec všetky otázky tak rýchlo a trefne odpovedal. „No počkaj,“ volal: „teraz budeš môj, ak mi na deviatu otázku neodpovieš. Čo je to? Je toho deväť a jednému to patrí?“ „Tých deväť svíň v mojom chlieve, nie je pravda? A teraz sú už naozaj moje!“

A bolo to! Soptiaci diabol musel odtiahnuť s dlhým nosom a chlapec si ponechal zámok aj deväť svíň a teraz žil s krásnou princeznou až do konca svojich dní v láske a pokoji.

Z tohto príbehu si každý môže vziať poučenie. Kto nájde hrášok, mal by si ho strážiť, lebo je možné, že pomocou neho získa nielen krásnu princeznú, ale aj zámok a deväť svíň.