Červený mužík

Ako vzácne poklady strážil a ako za ne dvoch panských pisárov potrestal, keď sa do pivníc zámku dostali a lacno chceli prísť k peniazom.

Tam, kde vteká potok Lučina do divokej Ostravice, kedysi stál sliezsky hrad Ostrava. Od tých čias uplynulo v Ostravici veľa vody a hrad bol prestavaný na zámok. Okolo prešli časy zlé aj o niečo lepšie, mor a vojny trápili pánov i obyčajný ľud. Chudobní vždy zostávali, len páni mohli ujsť, ak mali kam. Skôr než však zo zámku odišli, ukryli peniaze a drahý riad v pivniciach zámku. Niekedy sa ani nevrátili, alebo svoj poklad nemohli nájsť, tak zostalo v zemi uložené veľa zlata a striebra po celé stáročia.
O ostravskom zámku sa medzi ľuďmi vždy dosť rozprávalo. Kto chcel, uveril, kto nechcel, nemusel. Ale mnohokrát tam už ľudia hľadali poklady. A kto niečo našiel, druhému nepovedal. Radšej každého odhováral, aby do zámku nechodil, že tam straší.
Dvaja panskí pisári, Heřman a Kristián, sa raz rozhodli, že aj oni pôjdu hľadať poklady. Peňazí nemali nazvyš. V každej krčme boli niečo dlžní, že im už ani nalievať nechceli.
„Nič za to nedáme, Heřman, keď sa vyberieme na zámok,“ hovoril kamarátovi Kristián. „Všeličo sa rozpráva o jeho pokladoch. Ak nám bude šťastie len trochu priať, určite niečo nájdeme a potom z nás budú páni! Teraz mi vo vrecku zvoní posledný groš a neviem, z čoho budeme potom piť.“
Ale Heřman bol rozvážnejší. Skôr než niečo urobil, dlho vopred premýšľal, ako a čo. Aj peňazí veľa nemal. Polovicu z toho, čo zarobil, dával starej matke a potom robil dlhy, aby od hladu nezomrel. Keď mu bolo najhoršie, rád sa napil, aby na všetko zlé zabudol.
„Dobre, Kristián!“ povedal. „Ja s Tebou pôjdem, ale najprv sa musíme niekoho opýtať, ako sa také poklady hľadajú.“
„Čo by si sa pýtal? Veď si už sami nejako poradíme,“ hovoril mu Kristián. „S poriadnou motykou a dobrým svetlom sa dostaneme ďaleko.“
Heřman však naňho nedal a začal sa medzi ľuďmi vypytovať. Niekto mu poradil, aby sa opýtal jedného starého vysluhovaného vojaka, ktorý v ostravských krčmách stále posedával, či o tom niečo nevie. Heřman sa za ním teda vybral. Keď starého vojaka našiel, prisadol k jeho stolu, objednal krčah piva a hneď sa spolu skamarátili. Chvíľu sa rozprávali o všetkom možnom, kým sa ho Heřman odvážil opýtať:
„Povedz mi, vojak, ako sa hľadajú poklady?“
„To nie je ťažké, pisár! Kto ich chce hľadať, nesmie sa ničoho báť, inak už vopred všetko prehrá. Poklady v podzemí vždy strážia zlí duchovia a tí nikomu nedovolia, aby si so zlým úmyslom niečo z ich pokladov odniesol. A pritom človek nesmie ani slovko prehovoriť, nech sa okolo deje, čo chce. Len tak sa môže z toho najhoršieho dostať so zdravou kožou.“
Keď to Heřman počul, veľkú radosť nemal a hľadať poklady sa mu až teraz nechcelo. Potom si však spomenul na matku, že by jej tým mohol pomôcť, a tak sa vojaka znova na všetko dôkladne vypýtal. A ten mu dlho rozprával, čo kde počul, a ešte mu poradil.
„Ak chceš, pisár, nejaké tie poklady hľadať, počkaj až do Veľkej noci! Keď kňaz v kostole začne čítať pašie, vtedy sa otvárajú všetky poklady sveta. Ak k nim človek v tú dobu príde, ľahko ich môže zo zeme vyzdvihnúť. Ale nezabudni si vziať so sebou poriadnu hrsť chlebových omrviniek alebo kus slaniny. Oboje býva dobré, a keď je najhoršie, hodíš to zlým duchom.“
Heřman poďakoval a ešte mu objednal ďalší krčah piva. Ten bol spokojný a pisár išiel domov.
Keď sa potom stretol s Kristiánom, musel mu do podrobna všetko porozprávať. Kamarát ho pozorne počúval a potom rátal.
„Teraz máme fašiangy a do Veľkej noci je ešte ďaleko. To chceš tak dlho čakať?“
„Radšej počkajme, veď nám nič neujde,“ trval na svojom Heřman. Nakoniec sa spolu predsa len dohodli, že teda počkajú. Potom sa išli asi dvakrát pozrieť na zámok, aby vedeli, kadiaľ sa tam chodí do pivnice.
Keď bolo okolo Veľkej noci, pisári sa už dočkať nemohli a stále len hovorili o pokladoch. Na Veľký piatok vzali veľký vak, aby sa doň toho veľa zmestilo, potom lampáš a motyku. V poslednej chvíli si Heřman ešte spomenul, čo mu ten starý vojak radil, z almarinky pozbieral posledný kúsok chleba a zvyšok slaniny. Až potom sa vydali na cestu.
„Ja sa najviac bojím toho, že celý ten čas budem musieť mlčať,“ nariekal Kristián, ktorý vždy viac narozprával, než urobil. „Ako ja to len vydržím?“
„To je na Teba naozaj veľký trest!“ smial sa mu Heřman. „Ako si chvíľu ticho, hneď si z toho celý chorý.“
„Len sa smej, kamarát! Veď sám uvidíš, o čom to je.“
Došli až k ostravskému zámku, vráta sa dali ľahko otvoriť a starý kastelán asi niekde driemal. Len na polorozpadnutej streche sedelo pár vrán a krákali. Kristián po nich hodil kameň a kŕdeľ odletel. Na nádvorí bolo pusto a nevľúdne, múry obrastali psím vínom a burinou.
Polozbúranými dverami vošli pisári do tmavej chodby. Heřman rozsvietil lampáš a Kristián si hodil vak cez plece. V ruke niesol motyku. Chodba viedla niekam dolu a jej koniec nedovideli. Všade zo stien viselo plno pavučín a padali im do tváre. Kristián začal nadávať a ohánať sa na všetky strany, až mu Heřman musel pohroziť, aby bol ticho.
Ako dlho šli, to nevedeli. Po starých kamenných schodoch zostúpili do prázdnej pivnice a na jej konci objavili železné dvere, zavalené veľkým kameňom. Keď odvalili kameň, dvere ľahko otvorili a za nimi objavili druhú pivnicu. Stáli tu dva rady mramorových stĺpov a uprostred nich rytier v železnej zbroji s mečom a štítom. Pisári sa ho zľakli a nevedeli, či nebude lepšie ujsť. Rytier však stál ako skamenený, ani sa nepohol. Do tváre mu vidieť nebolo, lebo mal spustenú prilbicu. Pre istotu ho pisári oblúkom obišli a na druhej strane pivnice našli ďalšie dvere, tentoraz drevené, ktoré boli zavreté na závoru. Tá išla otvoriť ťažko, museli sa do nej obaja oprieť a až potom mohli vojsť do tretej pivnice. Tu stáli v dvoch radoch sudy plné peňazí. V jednom rade boli sudy so striebornákmi, v druhom so zlatníkmi. Kristián sa mal čoho držať, aby nekričal od radosti. Heřman mu rýchlo ústa zapchal kúskom chleba, aby náhodou neprehovoril.
Keď sa dosť navyzerali, kývli na seba, že vezmú do pol vaku striebornákov a do pol zlatníkov. Len čo sa pisári dotkli peňazí, objavil sa pred nimi veľký čierny pes a začal na nich dorážať. Heřman nemeškal a hodil mu kus slaniny, ako mu starý vojak poradil. Pes ju zhltol a zmizol. Obaja si vydýchli a rýchlo nabrali do polovice vaku peňazí, ako sa spolu dohodli. Potom prešli na druhú stranu a siahli do suda so zlatníkmi. Zrazu sa pred nimi objavil malý červený mužíček a švihol ich zlatým prútikom. Heřman s Kristiánom ostali stáť a od strachu sa nemohli ani pohnúť. Neznámy mužíček na nich hľadel veľkými čiernymi očami, ktoré mu iskrili hnevom. Na sebe mal červené nohavičky a kabátik s kapucňou prepásaný remienkom. V jednej ruke držal zlatý prútik, v druhej rozsvietený kahan so zeleným svetlom. Keď mužíček videl, ako obidvoch pisárov vydesil, hrozivo sa zasmial.
„Čo by ste si priali, páni pisári? Len tak zadarmo tu všetko pozbierať, čo iní pred vami ušetrili? To sa musíme spolu najprv dohodnúť, chlapci, kým niečo odo mňa dostanete!“
A začal okolo nich chodiť dookola a stále si v ruke pohrával s tým prútikom. Pisári sa z miesta hnúť nemohli a mrazilo ich po celom tele. Po chvíli sa červený mužíček zastavil a uprene sa pozrel na Heřmana.
„Ty máš starú a chudobnú matku. Tebe by som niečo peňazí dal, ale neviem, či by si ich s kamarátom v krčme neprepil.“
Heřman sa chcel brániť, ale mužíček sa obrátil ku Kristiánovi.
„Ty, pisár, Ty len posedávaš v krčmách a kde môžeš, tam sa práci vyhneš. Tebe by som nerád niečo dával zadarmo. Ale keď ste už sem obaja prišli, nepošlem Vás domov naprázdno. Každý z Vás dostane toľko, koľko si vlastnou prácou zarobí.“ Mužíček mávol zlatým prútikom a všetko okolo zmizlo. Namiesto v pivnici boli obaja pisári v bani, kde množstvo malých škriatkov dobývalo čierne uhlie. Kým sa Heřman s Kristiánom mohli okolo seba obzrieť, dostal každý krompáč a červený mužíček ich zaviedol do porubu, kde mali kopať. Nič iné im nezostávalo, než aby sa pustili do práce. Ako tam dlho boli, nevedeli, ale čoskoro sa z nich pot len lial. Chrbty i ruky ich bolievali a práce neubúdalo.
Keď každý narúbal tri vozíky uhlia, prišiel po nich červený mužíček a odviedol ich dlhými chodbami hore do pivnice. Sudy s peniazmi tam už neboli, ale stáli tu dva vrecia plné uhlia. Mužíček sa pri nich zastavil a povedal:
„To je Vaša odmena, zaslúžili ste si ju. Nikdy však neberte to, čo Vám nepatrí. Keby ste ma boli neposlúchli, zle by sa Vám viedlo. Železný rytier by Vám bol každému hlavu zrazil. Strážime tu spolu vzácne poklady pre budúce pokolenie.“ Kým mu mohli pisári poďakovať, červený mužíček zmizol a oni stáli na nádvorí zámku. Najprv obaja mysleli, že sa im to všetko len snívalo, ale mozole na rukách ich bolievali a vedľa nich ležali dva vrecia uhlia.
„Ja ten vrece domov nenesiem!“ povedal Kristián nahnevane. „Načo mi to všetko bolo. Nadrel som sa a žiadne peniaze nedostal.“ Heřman sa tiež netešil, ale nereptal.
„Keď som to uhlie poctivo narúbal vlastnými rukami, odnesiem ho matke do chalupy. Aspoň sa pri ňom zohreje.“
Potom sa spolu rozlúčili a každý išiel svojou cestou, o pokladoch už spolu nehovorili. Obaja boli sklamaní.
Počas cesty sa Heřmanovi to vrece uhlia pretiahlo a bol rád, keď došiel k matkinej chalupe a zložil ho za dverami. Keď zaklopal na dvere, matka mu prišla otvoriť. „Synček! To si dobrý, že si sa prišiel na starú matku pozrieť. Mala som zlý sen a potom toľko strachu, aby sa Ti niečo zlé nestalo. Chvála Bohu, že si zdravý a že Ťa zase vidím.“
„Nič sa mi zlé nestalo, mamka! Len som Vám priniesol trochu uhlia, aby ste si v chalupe mohli poriadne zakúriť. Už je jar, ale tepla vonku veľa nie je.“
„A kde ho máš, synček?“ pýtala sa matka.
„Nechal som vrece pred dverami,“ hovoril Heřman a už si chcel sadnúť za stôl, ale matka mu nedala.
„Daj mi ho radšej do pitvora, aby to vrece niekto neodniesol. To vieš, kým ja sa zo svetlice vybelhám, zlodej by bol dávno preč.“
Heřman skočil za dvere a vrece zatiahol do pitvora. Keď ho schovával pod schody na povalu, zdalo sa mu, že v ňom niečo cinká. Rýchlo ho otvoril a vykríkol od údivu:
„Mamka, poďte sa pozrieť, čo som Vám doniesol. Zlato! Plné vrece zlatníkov! Už máte po biede!“ Potom musel matke všetko rozprávať, ako s kamarátom hľadali poklady a akú dostali odmenu. Obaja ďakovali červenému mužíkovi za kráľovský dar.
„Dobre si urobil, synček! Žiadna práca človeku neuškodí, a keď ju robí poctivo, je len na úžitok!“
Za tie peniaze kúpil Heřman matke v meste dom a sám si doň priviedol peknú ženu. Od tých čias ho v krčme nikto nevidel. Dlhy zaplatil a pri dome bolo práce dosť. Keď prišli deti, bolo práce ešte viac. Často spomínal Heřman s celou svojou rodinou na červeného mužíka, ktorý tak dobre stráži poklady ostravského zámku. Kristián bol na tom horšie. Keď sa dozvedel, že sa Heřmanovi uhlie premenilo na zlato, bežal na zámok a hľadal tam vrece, ale nikde ho nenašiel. Pýtal sa starého kastelána, ale ten len krútil hlavou.
„A nepomýlil si sa, pisár? Nič som tu nevidel. O pokladoch toho ľudia veľa narozprávajú, ale nikdy som žiadne nenašiel.“
Kristián sa vrátil zo zámku nahnevaný a nikto od neho dobré slovo nepočul. A zase posedával po krčmách a pil na dlh, potom sa kdesi stratil vo svete a nikto už o ňom nepočul.