Medveď, vlk, lišiak a zajac na jarmoku

Medveď, vlk, lišiak a zajac sedeli raz spolu vo svojom lesnom dome, keď tu lišiak povedal:
„Aké by to asi bolo, keby sme si raz zašli na jarmok, veď tam musí byť naozaj veselo!“ Medveď odvetil:
„Ja som už starý a slabý, ale ak pôjde s nami vlk, aby nás chránil, budem rád, lebo ľudia sú falošní a neznášajú nás.“
„Čo? Ja sa nebojím!“ zareval vlk. „Idem s vami a nepríde vám to ani k škode, ani k hanbe!“
„Ja chcem tiež s vami! Ja tiež!“ volal zajac.
„Ty mlč! Si ešte primladý a príliš hlúpy!“ povedal mu lišiak. „Len by si na všetko vyjavene civel a ešte by si nás priviedol do nepríjemností.“ Tu sa zajac pritúlil k vlkovi a šepkal mu:
„Urob niečo, nech môžem ísť aj ja!“ Vlkovi to zalichotilo a povedal:
„Zajko pôjde s nami!“ a pohladil ho po papuli.
„Ale za koho sa budeme vydávať?“ spýtal sa medveď. „Každý z nás musí niekoho predstavovať, ak chceme ísť na jarmok.“
„Ale čo, to je jednoduché!“ povedal vlk. „Pôjdeme za potulných žiakov. Vy spievate basom, lišiak má alt a zajko diskant, ja vám budem robiť kantora, ktorý udáva takt a drží melódiu.“
Keď sa teda všetci takto dohovorili, vyčistili si kožuchy, lebo človek musí na výročnom jarmoku vyzerať upravene a čisto a vyrazili na cestu. Nezdalo sa im však rozumné vydať sa na cestu za denného svetla, a tak počkali, kým sa nezotmelo. Potom takmer po špičkách došli až na predmestie, pochodovali jeden za druhým, ako chodia psy do Větrné Lhoty, prvý kráčal vlk, potom lišiak, za ním medveď a nakoniec zajko. Na predmestí, ako iste viete, býva veľký hostinec; hospodár tam práve zabil svinu a v ústrety našim vandrovníkom voňali čerstvé klobásy.
„Musíme dovnútra!“ povedal vlk. „Posilníme sa! Tu nás nikto nespozná.“
Lišiakovi sa to nezdalo, rozmýšľal a zvažoval všetky okolnosti a prišlo mu to príliš nebezpečné.
„Kmotor, nebuďte taký zaťatý!“ Ale vlkovi tie klobásy veľmi voňali, na nič nedbal, vzal za kľučku a otvoril.
„Len ďalej, vitajte!“ zvolal hostinský. Tak vošli všetci dovnútra.
„Čerstvé klobásy a víno, sem!“ povedal vlk. „A nech je toho veľa!“ Čašník im doniesol, čo žiadali; oni sa usadili a jedli a pili, a keď niečo prišlo na stôl, v okamihu to zmizlo, čašník nestačil nosiť dosť rýchlo.
Nakoniec boli sýti. Tu prišiel hostinský s krieďou a povedal:
„Zaplaťte!“ Teraz išlo, pravdaže, do tuhého. Iba vlk mal odvahu niečo povedať, a povedal:
„My sme potulní žiaci a zajtra si na jarmoku niečo zarobíme spevom a potom vám zaplatíme!“
„Tak dobre,“ povedal hostinský, „ale ako zálohu mi tu necháte svoje kožuchy!“ Hostinský si hostí dobre obzrel už pri ich príchode, čo sú to za vtáčikov, a nechal tajne poslať po kožušníka.
„Môj priateľ, kožušník, je tu! On vám s tým vyzliekaním pomôže!“ Keď zvieratá započuli slovo kožušník, v úľaku vyskočili a náhlili sa ku dverám, ktoré však medzitým niekto dobre zamkol. Kožušník a hostinský sa snažili jedného po druhom schmatnúť a zviazať. Medveď bručal, vlk vyl, lišiak štekal a zajac? Ten bol od strachu celkom stíchnutý a stuhnutý, oči mu liezli z jamôk, jeho diskant mu vypovedal službu a, ako iste viete, dodnes sa mu hlas nevrátil.
Áno, to vám bol naozaj spev! Lišiak a vlk stále kožušníkovi a hostinskému prechádzali pomedzi ruky, tak sa rozhodli začať zajacom, lebo ten bol ľahká korisť. Zo svojho miesta sa ani nepohol, tak ho schmatli a pribili za chvost na stenu a pustili sa za medveďom. Aj toho premohli bez veľkej námahy, lebo bol už starý a zoslabnutý, a tak ho tiež pribili za chvost na stenu. Teraz sa pustili do vlka a lišiaka. Tí s veľkým vytím a štekotom skákali sem a tam, raz na dvere, raz na okno, v najvyššej núdzi skočil vlk plnou silou zase na okno a svete div sa! okenica sa vylomila, vyvalila von a s ňou aj vlk. Zlomil si síce nohu, ale hneď sa pozbieral a so žalostným vytím utekal preč.
Keď uvidel lišiak otvorené okno, skočil hneď k nemu, ale cestu mu zastúpila gazdiná, ktorá pred chvíľou práve stĺkala v masliarke smotanu na maslo, v ruke mala ešte naberačku na smotanu a tou sa po lišiakovi ohnala, ale on popri nej preletel ako blesk, a tak zasiahla len špičku jeho chvosta, odvtedy majú líšky špičky svojich chvostov smotanovo biele.
Kožušník a hostinský medzitým pospiechali von za vlkom a aj aby opäť zabednili okno a lišiak nemal kade uniknúť, ale v tom čase už boli vlk i lišiak za horami. Aj medveď nezaháľal, keď videl prázdny okenný otvor, ktorým sa podarilo uniknúť vlkovi i lišiakovi, ťahal sebou, šklbal, vrtel sa, až šklbs! prask! bol voľný, len jeho chvost zostal visieť na stene. Zajacovi sa tiež vrátila stratená odvaha, urobil to ako medveď a nechal svoj chvost na stene. A to ste mali vidieť, ako sa mu teraz zhurta utekalo, bol rýchlejší ako vietor a bežal, ani sa neobzrel a zastavil sa až v lese.
Od tých čias nemá ani medveď, ani zajac chvost, môžete ho vidieť u toho hostinského, a ak nie tam, tak u miestneho kožušníka (jeden kožušník, čo ešte žije, vraj druhému kožušníkovi ukazoval pravý líščí chvost, ale my vieme, že lišiak predsa o chvost neprišiel).
Od toho času sa medveď, vlk, lišiak ani zajac na jarmoku viackrát neukázali.