Dvaja mrazíci

Uprostred zasnežených polí poskakovali dvaja bratia mrazíci ..... Rudonoska a Modronoska. Vietor zle fúkal, ľudskú dušu široko-ďaleko nevidieť, nudili sa.
Rudonoska bol múdrejší. „Čo keby sme sa spolu zabavili a štípali ľudí! Lenže tu žiadnych nenájdeme. Poďme k lesu! Tam vedie cesta, tam niekoho stretneme!“
Išli a hneď na kraji lesa začali vystrájať. Začali svojím ľadovým dychom znepokojovať zvieratká. Ale tie sa mrazíkom vysmiali. Medveď sa chvíľu skrýval za stromom a mrmlal, ale potom sa odpratal do svojho teplého brlohu, veverička sa vyšplhala do konárov a tiež zapadla do svojho teplého hniezda, aj líška sa náhlila skryť a zajace uháňali rýchlo do hustého krovia, kde vietor nefúka.
Mrazíci sa teda vrhli na stromy. Lámali ich a kde našli opustený kvietok, hneď ho spálili svojím dychom.
Zrazu začuli, že idú sane. Zaradovali sa. To bude niečo! Na jedných saniach šiel bohatý kupec, na druhých chudobný roľník. Modronoska povedal:
„Ty, brat, si silnejší, pusť sa do boháča! Má poriadnu čiapku, kožuch aj prikrývku, toho ja nezvládnem. Ja poštípem toho roľníka. Má na sebe len starý kožúšok, starú čiapku a prešľapané papuče.“ Rudonoska sa smial:
„Zle si vybral, brat! Večer sa stretneme a povieme si to.“
A už sa držal vzadu za boháčovými saňami. Začal kupcovi fúkať rovno za krk. Tučný pán sa krčil. Mal poriadnu čiapku z líščej kožušiny, ťažký kožuch z medvedej kožušiny a prikrývku hustú, vlnenú. Ale nič mu to nepomohlo. Premrzol tak, že sa musel doma hodinu liečiť horúcim čajom, kým trochu rozmrzol.
Zatiaľ Modronoska uháňal za roľníkom. Tešil sa, ako mu prefúka slabučký kožúšok. Bude to ľahká a veselá práca!
Roľník ďaleko nešiel. V lese sa zastavil, vybral z voza pílu a sekeru a štiepal drevo. Mrazíka si ani nevšimol. Modronoska sa snažil prefúkať mu kožúšok, ale roľník sa pri práci tak rozohrial, že nakoniec kožúšok zo seba zhodil.
„No teraz sa ti poriadne pomstím,“ zaradoval sa Modronoska. „Vleziem do tvojho prepoteného kožucha a zmrazím ho tak, že bude tvrdý ako kôra z borovice.“ Hneď to aj urobil. Roľník zatiaľ naložil drevo na sane a išiel si po kožuch. Uvidel, že je stuhnutý na kosť, ale hneď si vedel poradiť. Vzal palicu a začal do kožucha búchať, až to po celom lese dunelo.
A Modronoska, schovaný v kožuchu, dostal toľko rán, že ich ani nespočítal. Len-len sa mu nakoniec podarilo vykĺznuť.
Večer sa obaja bratia stretli zase pri lese.
„Zle som pochodil,“ nariekal Modronoska. „Do smrti už nebudem trápiť roľníkov, brat.“
A Rudonoska sa smeje, sotva dych popadá.
„Bol si hlúpy, ale sám si si vybral. Máš, čo si chcel. Pamätaj, že najskôr premôže mráz lenocha, ktorý nič nerobí. Tak to je.“